ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svet je veľký a krásny, svojimi očami vábi a plnými rukami, ak nerozdáva, aspoň sľubuje. Tak sľuboval i Jožkovi Perníkoví peknú existenciu, bohatstvo, kariéru. A kariéra nie je prázdne slovo, kto sa z nej dobyje, zaujme kus sveta pre seba. Človek bez kariéry je menej ako nula, človek s kariérou stane sa naraz váženým, múdrym, je nevyhnutným v ľudskej spoločnosti. Ak nemá doktorát, spomenie si naňho niektorá univerzita, že sa jej môže niekedy zísť, a dá mu ho. Tak sa stal i Jožko Perník napokon dr. Jozefom Perníkom. Mal právo prednášať na univerzite a stavať na podiv svetu nielen svoju životnú púť, ale i svoju okrúhlu a holú hlavu. Spoločnosť potrebuje takých ľudí. Tohto dobra nedostane sa síce všetkým, ale niekomu sa to musí dať. Na koho pripadne, ten to dostane. A čo si myslia o ňom viacerí, namyslí si i on, a prečo by si nenamyslel? Tak sa stalo i s dr. Perníkom, ktorý, mimochodom bol predtým dobrý manžel a dobrý otec. Mal svojich rád, lebo horizont jeho šťastia nesiahal ďaleko. Vedel byť skromný a utiahnutý. Keď začal robiť kariéru, nastal obrat. Nemohol ostávať doma medzi štyrmi stenami. Úcta rástla, prostriedky sa sypali, bolo ich treba stroviť. Kedysi prišlo leto, Perníkovci vyšli si s deťmi na dedinu medzi sliepky a husi, a bolo dobre. Šelest zelenej vrbiny stačil. V penivých vlnách Váhu plávala rozkoš a slnko je všade úsmevy rozsievajúcim božím slniečkom. Nastala kariéra, a zmenilo sa všetko. Nestačili Tatry, ani Karlove Vary. Detičky ostali doma s pestúnkou a milosťpani balila, nielen na modrý Jadran, ale hen do slnečnej Nizzy a Monte Carla.

— To si môžeme dovoliť, Jolanka, — pozrel Jožko povedome do šedivých očú svojej manželky. Ešte sa mu zdali pekné, lebo ich mala pekne uložené.

Ale v šírom svete je tak mnoho pekných očú, nielen šedivých, ale i belasých i čiernych, a všetky majú inakšie kúzlo. Človek chudobný, nenáročný ostáva pri svojich, hoc sú i šedivé. Človek s kariérou dopraje si všelijakých, pre kúzlo, pre chuť. Tak to bolo i s Jožkom Perníkom. Jeho horizont, ktorý sa končil kedysi rodnou dolinou a nebotyčnými končiarmi Tatier, nesmierne sa rozšíril. Zachytil až Split. Rozprestrel sa nad krásne Taliansko, nad rozváľané Alpy, nad francúzsku Riviéru a sklonil sa až nad pestrý Ostende.

Jolanku to však neuchvátilo. Ženská márnivosť nedodala jej krídel. Akýmsi tajomným inštinktom hnetená zbadala, ako viac stráca, než vyhráva. Jej muža unášali vlny kamsi doďaleka, ona klesala na dno. S hrôzou videla, že mu už nedostačí. Čo jej šedivé oči, keď na Lide je toľko krásnych modrých i čiernych?! Čo zvuk jej úsmevu, keď pri mori zvoní najkrajší úsmev striebristými zvonkami? Hľadela na rozvlnenú morskú hladinu, v nej sa odrážala celá modrá obloha, ale svoje nebesá v nej nepoznala. Svet, predtým interesantný, javil sa jej šablónovitým a fádnym ako v Dalmácii, tak i v Monte Carlu, podobne i v Nizze. Ten istý flirt, tá istá nehoda, ten istý pud rozjareného živočíšstva. Tak isto pekné ráno a také isté dumné večery.

Jožko si našiel svoju spoločnosť, vyžíval si svoj život bezmedzne, nikto mu neprekážal. Kto by aj mohol prekážať pánovi, ktorý urobil veľkú kariéru? Ale Jolanka cítila, že ich lode, zaregistrované v jednom prístave, odďaľujú sa od seba. Muž mal celý svet a kochal sa v ňom. Ona zatúžila po úhľadnom domku pod vysokými horami a po svietiacich hviezdach meravých ľudských očí.

— Jožko, ja už idem, — zverila sa jedného pekného dňa mužovi.

— Kam? — zadíval sa na ňu on udiveno.

— Domov k deťom, k nám!

— Nemáš tu všetko, čo ti treba?

— Mám mnoho, ale je to cudzie, — sklonila šedivé oči. — Tu je svet veľký a krásny, ale čo je z neho naše?

— Všetko je naše, moja milá, — privinul ju nežno k sebe ako kedysi. — Za peniaze dostať všetko, svet rozdáva, treba len brať.

— Rozdáva, hej, ale i berie!

— A čo ti vzal? — pozrel muž na ňu akosi zarazene. — Nemáš svoje zábavy, svoje priateľky i svojich priateľov?

— Mám, — odpovedala, — ale nemám teba, ako som mala predtým!

Druhého dňa sa rozišli. Jolanu unášal rýchlik popod nebotyčné Alpy k sivému Dunaju a k Váhu — domov!! Jožko ostal ešte na Riviére dopíjať pohár, prekypujúci šumivým vínom, čo mu predkladala na striebornej tácni jeho kariéra. Mal z čoho, rozhadzoval, zabudol, že bol voľakedy chudobný a potrebný posledného grajciara. Teraz sa cítil pánom a žičil si všetkého povedome, len niekdy prišlo mu na myseľ, že tie všelijaké výhody života nevydobyl si sám, zvrtli sa časy zásluhou neznámych tisícov a vyniesli i jeho ako premnohých. On si nadobudol právo využiť príležitosť rozumne a do krajnosti. Aj užíval tohto práva. Človek je len raz pánom v živote; márne mu písala žena spod vysokých vrchov, šťastie sa smialo naňho a dr. Jožko Perník usmieval sa naň.

Len jedného rána vstal akosi bez vôle, bol i v herni a vyhral dosť, šťastie mu nekrivdilo, mohol si dožičiť, čo chcel. Mohol si miesto svojej ošumelej Jolany dožičiť dám najkrajších očú, ľaliových rúk a postavy ako lesná laň. Nič ho netešilo.

Skoro zisťoval, že upadá ako more pri odlive. — Je chorý!

Na radu lekárov balil a rýchlik odvážal ho domov, bližšie k modrému Dunaju a k vysokým horám. Aká však bola tá cesta! Roztvorené náručia krajov, čo prv volali, ostávali chladné. Pery nemali úsmevy, oči nemali viac jasu. Krásne vilové letoviská vystierali prázdne hrsti. Nič nebolo viac v nich, nič! Čo by i mohlo byť pre chorého človeka?

Wien… Bratislava… chvála Bohu.

Pod vysokými vrchmi malý úhľadný domec. Pri malom vchode nečakajú dámy a páni, nečaká veľká spoločnosť. Ani jej je však nie treba, čaká len troje detí s očami ako hviezdy a vedľa nich poblednutá smutná žena so šedivými očima.

— Poď, — lapila ho za ruku a pomohla mu dnu. — Ľahneš si. Všetko máš pripravené.

A Jožko Perník vošiel do svojej známej izby. Klesol na pohovku a rozplakal sa. Jolana stála vedľa a podopierala ho. Detské rúčky siahali za otcom a chceli sa ho aspoň dotknúť. A on plakal, plakal nad svojím nešťastím, ktoré dopadlo naňho naraz ako kameň. Plakal rozcítený, keď videl, ako sa všetko tratí v hmlách s odchádzajúcim zdravím a nepomohla ani kariéra.

— Kde sa to všetko podelo, kde? — spytoval sa Jožko sám seba, keď zložil hlavu na bielu hlavnicu. — Kde to krásne modré nebo s modručkou oblohou, kde tie vlny ani ultramarín, s kolembavými lodicami a s prostopašným jasotom v očiach? Kde spoločnosť, kde kamaráti a kamarátky? Všetko to ostalo kdesi a roztrúsilo sa ako pleva vo vetre, ostali len jedny oči, žiariace stálym leskom — detské oči. Ostali len jedny ruky, bledé a vlhké — tvoje ruky, Jolanka!!

Napal sa a habkal okolo seba.

— Kde si, žena, kde?

— Koho voláš?

— Teba!!

A v tú chvíľu pritiahol Jožko, trasúci sa jej ruku a stisol ju tuho, tuho.

Žiadal si i deti k sebe jedno za druhým a pohladil ich po hlávkach.

— Otecko, bude ti lepšie, — počul z tých úst a počínal im veriť!

V tú chvíľu strácal sa pre neho celý veľký svet a vynáral sa mu malý, maličký, ale svoj! Pochopil, celému tomu veľkému svetu išlo vždy len o to: niečo za niečo!! Musel sa vrátiť domov, chorý, zničený, a nájsť ten malý svet, ktorému ide len o neho!!