ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prastaré stavisko závratne veľkých rozmerov: izba pri izbe… poschodie na poschodí… dvor vedľa dvora. Je v ňom miestnosť, kde sa učia deti, kde sa slúži Bohu. K tomu patria rôzne bočné stavy, záhrady — zamknuté i verejné… všetko, všetko až po cintorín.

Hľadíš naň s údivom? Nezaslúži to!

*

Pýtaš sa, aká je to budova? Henten dobre založený elegantný pán s voňavou cigarou v ústach, púšťajúci s modrastým dymom i akési veľmi hlboké a zas príliš ostré samohlásky pomedzi zuby, celý nadšený ti vysvetlí, že je to „Domov“, krásny, bezchybný, drahý „Domov“, akého nieto viac na šírom svete.

Protirečiť mu nemusíš — no spýtaj sa aj iných, napríklad tamtoho ufúľaného človeka, zakladajúceho trotoár. Prehovoriac — zamieňa najčistejšie hlásky, ako keď preberá zručný pastier na päťdierkovej píšťale. Nerozlieva sa ako predošlý, ale odpovie ti vďačne.

Od neho sa dozvieš úžasné veci — o priestranných komnatách a nezdravých dusných kuticiach — o kulte hlbokých a ostrých samohlások, znásilňujúcom úbohé detské hlávky a natískajúcom sa (zo všemohúcej vôle správy „Domova“) i do svätyne služby božej. Poznáš, prečo sú verejné záhrady zapustnuté a na trovy „Domova“ šľachetné nádherné sady pozamykané. Konečne počuješ čos’ i o cintoríne, naň si zmyslia len najnešťastnejší z väčšiny, a to — ako na zem zasľúbenú!

Ak sa opýtaš tohto podivne otvoreného človeka, či tiež patrí medzi posledných — pokrúti hlavou. A ak ešte dlhšie postojíš pri ňom, vyzná, že vie i o väčších a celkom tak starých budovách, ktoré sa museli primerane požiadavkám doby opraviť alebo i prestavať od základu.

— Tam sa odstránili kulty pochybnej ceny, kaziace len pokoj „Domova“, a pootvárali zamknuté sady vyšších pôžitkov, aby nebolo vydedeného, kto by sa nemohol pokochať na krásach života… — zakončí robotník s prízvukom, čo ťa usvedčí, že sa to všetko musí stať i tu.

A vtedy poznáš v ňom pracovníka, hotoviaceho trotoár k novému stavisku závratných rozmerov, pred ním ak zastaneš niekedy — zadivíš sa, a zaslúži si to!!