ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mali sme vzácnu návštevu: dušu, ktorej som najväčšou vďakou zaviazaný. Prišla si k nám oddýchnuť na niekoľko dní, doma neustálou prácou načisto ubitá. Usadil som ju v najtichšom kútiku nášho príbytku k teplom dýchajúcej kachľovej peci do kresla. Podal som jej na žiadosť zväzok Kukučína a sám usiloval som sa zahrabať do papierov na stolíku. Chcel som rozvinúť tému o práci a jej význame v našom živote. Nešlo mi to nijako. Mal som asi deň, keď neviem litery položiť na papier. Zrak mi utkvel opätovne na tej uvädnutej ženskej postave, jej ľudia vždy viac rokov hádali, ako mala v skutočnosti. Utkvel na jej výrazných sivých očiach, lesknúcich sa pod vráskami zbrázdeným čelom bolestnou únavou. Iba v pleti zdala sa mi až nápadne svieža, a ako tam sedela v čiernej šatke, očipkovaná vykukávajúcou vložkou bieleho čepca, v obviazaných — prácou i reumatizmom spuchnutých rukách so zväzkom bronzových pergamien, predišlo mi, nech som tak maliarom, iste si ju zvečním na pamiatku.

V peci veselo praskotalo a miestnosťou rozlievala sa príjemná nálada jasného zimného predpoludnia. Na vychudnutú tvár čitateľky, ponorenej do otvorenej knihy, vystupoval živý úsmev, až i prevravela: … Ten človek musel tiež byť z pospolitosti, keď tak verne opísal ten náš sedliacky život!

Prisvedčil som, tešiac sa úprimne, že jej to robí radosť. Tému som, pravda, nerozvinul.

Na druhý deň pozval som ju zas na posiedky do svojej pracovne. Prišla, otvorila si knižku, kde mala znak zaseknutý, a čítala. Zdalo sa mi, voľačo ju nepokojí. Na tretí deň zbadal som to ešte určitejšie. Na štvrtý položila knižku ustato na stolík, sotva ju otvorila.

— Zunovali ste? — pýtal som sa jej…

— Nie, páči sa mi!

— Teda vás trápi čosi?

— Trápi, ako by ma netrápilo? Tých som nechala doma… Treba im variť. Kto im navarí? Treba statok obriadiť… A ja tu sedím ako v nedeľu a čítam!

— Veď ste si prišli oddýchnuť a tí doma si poradia i sami… Zabudnite na starosti! I tak, čo počnete s tými boľavými rukami?

Nasledujúceho rána našiel som ju v kresle pod kachľovou pecou vyplakanú, bez Kukučína.

— Čo ste plakali? — zadíval som sa na ňu zarazený, — sme vám predsa všetci vďační!

— Ako by neplakala… — uprela na mňa veľké, zvlhnuté oči, — keď som už takto ani robiť, ani… Nie, to je už nie život! Zajtra zoberiem sa domov!

— Domov? Načo? I tak nemôžete pracovať!!

— Môžem… skúsim… Pozri, ty to neuveríš, ale ja už neviem inak… Robota mi zhúžvala ruky, ja však už nemôžem byť bez nej… Hoc len lakťom popomykám jedno-druhé. Hoc len tú panvičku na sporáku, i to je niečo, čo ma uspokojí… No, takto nevydoliem ďalej! Nevydoliem!!

— Ale zajtra nejde železnica… — použil som posledný dôvod zdržať ju, — železničiari stávkujú!

— Zájdem i pešky! — riekla odhodlane. Ráno, ešte ani nesvitalo, bola už schystaná.

— Hľa, vidíš, dieťa moje, — vyhovárala sa pri rozlúčke — ja som to už taká! Nemôžem inak! — A objímajúc ma boľavými rukami, sadla do sánok, ich cengot zamĺkol o chvíľu.

Čo je len tá práca pre človeka! ozvalo sa mi v duši. Podivné! A naďabiac na papier s názvom „O práci“, poznačil som podeň túto skutočnú udalosť.