ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladosť túlala sa po bralnatej doline — naša mladosť! Nazerala do krištáľových prameňov a obdivovala svoju tvár. Močila si nohy v kypiacich vodách hlbokej bystriny, rútiacej sa z bublavého vyvierania. Z labyrintu záhadných dómov a jaskýň, v nich pracoval tajomný umelec od tisíc liet na nádherných oltároch, drobnučkých čipkách a svietnikoch, pri priesvitných jazierkach so striebornými guľkami, na organových píšťalách, ktoré sa dlho-dlho nerozumeli. Tade sa túlala naša mladosť. Po príkrych grúňoch, zbierajúc do kormana voňavé jahody, smokvice a maliny. Hnala sa na skaly z Lúčok do Machnatej, kde sa po úbočiach pásla jalovina. A spod ich ratíc zosypal sa štrk, Kyklopmi tlčený. Konské kopytá vykresali z nich žihavé iskry, ktoré odlietali a hasli v sihline. Nušanka spievala tlmeno, prepadla v odzemok. Posmeľovala spevcov i básnikov, že kto vie spievať — nikdy neprestane. Striebristé spieže miešali sa do bublania ťažkým plechovým zvoncom a dávali znať, kde je roztúlaný gazdovský majetok.

Jedle i smreky šumeli, rebričie sa smialo z drsných skál. Rozhádzané kamenie slzlo, belelo i červenelo sa, a od rebrísk rútili sa nadol kypiace vody do striebristého Váhu — tade chodila naša mladosť. Smiala sa ako belasá obloha a výskala ako veselé tóny, vylúdené zo skál. Vybehla na turné, nazrela do okien tajomného paláca, ktorý čnel tam k nebu od stá liet. Ponevierala sa po skaliskách, pobrodila po hafurí a zahľadela sa do tichej hladiny Vrbického plesa, ktoré sa kolembalo pod vysokým Ďumbierom a šeptalo svoje dávne báje, len pre nás a pre seba. Tade blúdila naša voľná mladosť. Nebála sa hadov, nezľakla medveďa, jasala od radosti na hasnúcom mraku, spievala na svite s prebudeným vtáctvom, keď ružové zore pršali z oblohy na skaly, na vody a do sviežich duší. Keď zlietla noc, nerozplakala sa pod jej ťažkým rúchom. Prisadla si k vatre z vonného kosodrevia a dychtivo naslúchala rozprávkam pastierov. Keď sa počalo brieždiť, umyla sa plným priehrštím čerstvých vôd, oči jej svietili, líca rumeneli. Vystrela sa i zavýskala, až to zaliehalo silou, znovuzrodenou silou od skaly do skaly.

— Hahoo! — vyletelo k oblohe ani ohnivá raketa, rozsypalo sa na stá svetiel a ako dážď padalo na hory, na háje, bilo sa o skaly, o hučiace vody, ako vták krídlami. — Hahoo!! — Vtedy sme sa už hli niekdy nahor, zastať len na mohutných ramenách vysočiny, zahľadieť sa do nekonečnej nekonečnosti odtiaľ, azda i zavýskať. Niekedy však obrátili sme sa späť, okvietili rebričím, a hoci mohutným lopúchom, a dali sme sa nekonečnými schodmi z náručia doliny. A vtedy na rozhľadené vrchy a bralá zosypalo ráno celé poľany divého maku. V tých tajomných jaskyniach som si vil z neho vence červené, ružové, kvetnaté všelijakých druhov, hádzalo nám ich na hlavy a my s jasotom, hoci na tvrdom chlebe, pozdravovali sme život. Tade chodila naša mladosť.

Nikto nás nepoznal, nikto nevychvaľoval, nikto nehanil, a tak to bolo dobre. Nevedeli sme, čo je kultúra, ale ani čo je pýcha a sprostá nadutosť povýšencov. Rástli sme pod jedinou mocou, stajenou vo večnom zákone sveta ako tá priezračná voda, rútiaca sa zo skaly na skalu — zhora nadol. Ako to kosodrevie, ponechané sebe. Ako tá sihlina, rozkladajúca svoje vetvy na slnku a rozsievajúca okolo seba čerstvosť a vôňu — tade chodila naša mladosť. Radostná zanikla pekná mladosť naša. Múdri a či hlúpi, bolo nám najedno. Všetci sme boli pekní, všetci rovnako bohatí, všetci istí, že sa nám túžby raz splnia, lebo sme boli nevinní a mali sme sa radi.

— Hej, kamarát! Čia je táto hora?

— Vrbická! — znela odpoveď.

— Aká Vrbická, ty blázon!

— Teda čia, keď vieš?

— Nuž naša! Naša. Hej, naša, naša — naša! — radostne sme sa všetci rozkričali.

Vtedy sme ešte nevedeli, ako je svet podelený a pokrájaný. Zdalo sa, že všetko patrí nám a my patríme k sebe — jedine k sebe. A vtedy rozkvital v náručí demänovských brál, ako i nám v dušiach, demänovský raj. Keď sme zišli k Váhu, slnko sa smialo, zvony vyzváňali, ale podlamovali sa nám kolená, ustatosť ťažila nám plecia a tlačila nás až po čiernu zem. Videli sme húfy sviatočne vyobliekaných ľudí. Ponáhľali sa do mesta, do krčiem i chrámov, ale nám to bolo cudzie. Neboli sme za pánov, ani za sedliakov, ani za bedárov, boli sme proste deťmi divej a múdrej prírody. Zašli sme aspoň pohľadom na hrebene vrchov nad Demänovou znova a znova a nevedeli sme sa odtrhnúť od nich. Nič sme tam nemali, nič — a mali sme všetko.

Striebristé vlny Váhu zašumeli, dravé vody robili si cestu. Schytili okrúhle skaly, zrazené niekde na Kriváni, rozbíjali ich a drvili na zlatý piesok. Nestrpeli hate, nestrpeli mosty — slobodne sa prelievali na určenej ceste do Komárna. Do Dunaja, do mora, do mora. Tam sme sedeli na hatiach v slnečnej záplave, bystrí a nahí. Vrhali sme sa do vĺn, to boli naše milenky. Ráno sme sa počali milkovať a končievali sme na mrku, keď vody ochladli a menili sa na chladnú oceľ.

Až potiaľ siahal demänovský raj, ten náš raj, z ktorého nás život vytrhol po jednom. Nevyvábil nás darmo. Dal nám všeličo — jednému viac, druhému menej. Ale všetkým niečo. Vody sa valili dolu Váhom, pozdravili rána, roztúžili sa za mesačných večerov, a my sme rástli — sľubne rástli i mreli. Nejeden kopček pribudol na vrbickom cintoríne, a nevieme ani ako. Žiadostivo siahli sme na šírych lúkach za pestrím kvietím života a mysleli sme, je to zadarmo. Stratili sme svoje inkognito, ale i svoj raj. Vyšinuli sme sa, alebo zapadli, ale čím viac sme sa dvíhali a viac poznali svet, tým viac sme strácali voľnosť rúk i nôh, voľnosť duše i tela, ten najkrajší dar ľudského života. Zbadali sme, čím sme ďalej od svojho strateného raja, tým sme bližšie k živočíšnemu bytiu. Ako divé deti prostej prírody boli sme lepší než dnes, keď smieme vysvetľovať iným, akí majú byť dobrí. Vedeli sme sa oduševniť za tajomnú jaskyňu pod Vyvieraním — dnes už vieme len počítať. Robia to tak milióny, robíme to i my. Šomreme na svet a čakáme, čo z neho bude. Kedysi zdalo sa nám — zdolieme všetko, dnes sa nám tak zdá, — najlepší diel života je pohodlie, hojnosť a pokoj.

Nie sme už mladí. Niekedy si zájdeme po stopách našej mladosti pod demänovské bralá. Hľadáme tie stopy, nevieme ich nájsť, a ak ich nájdeme, už im nerozumieme. A tá istá striebristá voda hučí a rozprašuje sa na drobnučké kvapky v skalnatých dolinách. Tým istým zvukom ozývajú sa spieže, munú i ťažké zvonce v grúni ako kedysi. Braliská otvárajú svoje tajomné oči a ich zamĺknuté tlamy chceli by prevravieť. Vedľa cesty váľajú sa skaly biele, šedivé i ružové ako kedysi. Jedle a svrčiny vystierajú svoje náručia a hrdé voňavé smreky svoje ramená. V Machnatej spúšťa ktosi lámaný štrk a Rebriská stoja strážou nad hukotavou bystrinou. I letné rána zakvitnú červeným makom, rozsýpajúc ho na hory, na bralá, na vody i na ľudí. Jednako iný je to svet. Do zázračného kráľovstva dostáva sa človek a zotrel od stá tisíc liet napadnutý peľ velebného ticha, zázračnej samoty, ktorá vedela tvoriť i zachovať. Hej, človek je na všetko zvedavý, a nechce vedieť, ako jeho zvedavosť pripravuje o kúzlo i najväčšie dielo umelca. Umenie tvorí svoje zázraky v samotách, ľudská zvedavosť len pristaví ho a zarazí. Kde stál demänovský raj, dnes tam sídli panstvo, kde sa pneli voľné vetvy jedlí, tam vyčnievajú krovy. Kde sa zelenela zamatová pažiť a krásna mladosť naša sedávala na brehu rieky, dnes sa ponevierajú škatuľky od sardiniek. Našla sa cesta k rastúcim krištáľom do najkrajšej klenotnice brál, ale o záhadu, čo ich prikrývala po stáročia, stali sme sa chudobnejšími.

Zájdeme si po stopách mladosti a zahľadíme sa s pietou na hučiace vody, na mäkké, machom vystlané skaly. Na zázračné atropoly Tatier i do hafurím orámovaného Vrbického plesa, ale iný je to už svet, celkom iný. Možno bohatší, možno ozdobnejší, možno čarovnejší, ale nie je to už svet, ktorý tu bol. — Vidíš to i ty? — pýtam sa priateľa, hľadiaceho na Sčelenú s istou rezignáciou.

— Vidím, — sklonil hlavu.

— A prečo to, čo myslíš, — usilujem sa ho presvedčiť. — Veď dolina je tu, bystriny tečú, braliská napínajú hlavy, obloha sa usmieva, hory voňajú a kosodrevie blčí ani svieca.

— Hja, kamarát, — pohodil rukou. — Všetko je tu, ako bolo. Možno je toho i viac, ale na brehu Vrbického plesa nesedí už bezstarostne krásna mladosť naša!