ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Máte len jedinkú izbu? Ľutujem vás, z úprimného srdca ľutujem! Jedna hviezda… jeden pohár… jedna — chcem povedať — skriňa, to všetko v istých chvíľach a prípadoch môže mať svoje kúzlo. Ale jedna izba?!

Nemrzte sa, prosím, nevysmievam sa z chudoby. Vyrástol som samoôsmy v jedinej izbe, a bohvie, či celkom tak i neskonám. Páchal som verše. Vyrušovali ma! Ach, ako som sa hneval neraz, ako bral na humno, závidiac z tej duše smrteľníkom, majúcim čo len dve izbietky!

Ako by nie? S Múzou, a na humno! Aj som zanevrel na jednoizbový byt, snívajúc večne o kútiku, kde by ma nikto nevyrušil.

Dnes ho mám. Som mu rád a vám by doprial tú istú výhodu. Nehľaďte na mňa tak urazene! Vo vašu rodinnú svornosť dôverujem úplne a viem, že sa svár nevprace ani do desiatich izieb pod jedným krovom. A potom — rozumejme sa — môžete mať tri-štyri, i desať izieb, a nemusíte mať „tú druhú“. Hoci by sa vám zišla, veľmi zišla!

Čo však — keď jej niet?

Dopomôžem vám k nej. Dovolíte?

?

Nazrite do mojej „druhej izby“! Prostučká je, pravda? Ale čistá. Knihy, náradie? Čo tam! Azda zbadáte ten kríž a onen uvädnutý kvet na stolíku…

To, hľa — môj najútulnejší kút! V tej prednej izbe obráti sa mnoho ľudí a tí vyrušia — oj, často vyrušia, až sa srdce preplní horkosťou zloby, závisti, sklamania a všakovakou otravou pokoja a šťastia. Báseň čistej duše, čo by som chcel napísať, pretrhnem a len by zutekal ako niekedy. Zutekal, ani neviem kam!

Tu mi príde na um táto druhá izba, ktorá — chápete? — presviedča o tom, čo pominie, i o tom, čo jedine ostane. Sem sa utiahnem, zamknúc dvere pred celým svetom, sem so svojím otráveným, nepokojným srdcom. A keď sa zas zjavím na prahu, už môžem pokračovať v pretrhnutej básni.

Chcete mať takúto „druhú“ izbu s krížom a uvädnutým kvetom? Chcete?

Verte, teraz už iba od vás závisí! Lebo — ako nevkročila vaša noha do mojej „druhej“ izby a uzreli ste ju, tak sa môžete slobodne uchýliť v najnepríjemnejších chvíľach života i do svojej vlastnej.