ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pohľad má chladný a chmúrny. Obličaj bledý ani vychádzajúci mesiac za zimného podvečera. Jej ruky sú odporne veľké a ďalekosiahajúce…

Taká sa ti zazdá, keď sa s ňou nechtiac stretneš prvý raz. Bezživotnou a odpudzujúcou. Márne by ti kto hovoril, že sa na tej ľahko zvlnenej hrudi vyplakali už mnohí, im tá veľká ruka stierala kanúce horké slzy… Márne! Ty myslíš na oči ohnivé, na líčka, zapaľujúce sa dráždivým rumencom. Tie ledva badateľné, bezkrvné pery novej známosti zdajú sa ti zamknutými kliatbou, čo stihla i teba. Preto i zatúžiš kamsi vo svet, kde ústa i ústočká kážu, hádajú sa, škádlia, štebocú, klebetia, tárajú, zverujú ti šteklivé tajomstvá a rôzne zaujímavé i nezaujímavé novinky.

A ak sa nevyplnila túžba? Možno si zazúriš, vyčitujúc nad svojou za živa pochovanou mladosťou. Možno! Ale keď si už všetky trpkosti sklamanej duše mrštil do tej bledej tváre, dojme ťa sútrpný výraz predtým chladných — hoc ešte vždy chmúrnych očú, lesknúcich sa pohľadom plies, zarazených do hlbokých pustých úžľabín. A ty začneš rozumieť perám, o nich si neveril, že by mohli i len slovíčko stratiť pre teba.

Počuješ o svete rušnom a pestrom, z neho si vydedený. Podivný hovor plynie dychom vánku a je plný čŕt, a farieb, približujúcich ti ďaleké postavy, tváre — i také, aké si nevidel nikdy, len práve čo si bol na ne zvedavý. Súčasne vnímaš učenie akejsi novej životnej múdrosti, čo vystupujúce osoby pretvára, a to na trúchle i smiešne skupiny karikatúr.

Hľadíš na ne, a pokyn ich nie ti je viac taký drahý ako kedysi. Pomaly začínaš si vážiť kúzlo jasnejúceho pohľadu svojej spoločnice. Nachodíš zvláštny pôvab v črtách bledej tváre a neodťahuješ pravicu, dotknúc sa ruky, čo sa ti už zdá celkom pravidelná.

Vtedy bys’ ju ešte mohol opustiť i zabudnúť. O pár rokov opanuje ťa úplne. Iba život v jej blízkosti stane sa ti zodpovedný. A keď sa i nezriekneš účasti na spoločenskom zápase, skoro hľadíš naň ako z osobitnej lóže nezmerateľného divadla. Smútiš, tlieskaš, i zlostíš sa na výčinoch karikatúr, ktoré sú ti vždy vzdialenejšie, cudzejšie. Až sa i odvrátiš od javiska, a tonúc v onom, vyjasnenom pohľade, usínaš ustatý na lone svojej milej a víťaznej Samoty.