Sochár a čas

Stojí vedľa cesty pod oblohou neurčitých farieb na tajomnom údolí života. Hľadí na dumnú sihlinu i na machom porastené, vlhké bralá, podobné mačacej hlave — tu zas prervané otvormi jaskýň, z nich volá temno, ako z dier pohodenej ľudskej lebky, trúchlivým mementom. Je ako smútiaca kráska s rozpustenými prúdmi bohatých vlasov na úpeku — ovisnutá až po zem, kde si hovieme v tôni na mäkkej pažiti: On, ktorý sa mi pridal za osloboditeľa, a ja, pútnik s výrazom tichého utrpenia v očiach, úbohý a chabý potĺkať sa s preťažkým bremenom po skalách v mučivom opare.

Vôkol hrnú sa tisíce zbedačených. Hoc slnko i pečie — nikomu sa nechce k nám prisadnúť. Načo by aj? Kto by hľadal osvieženie pod smutnou vŕbou? Ktože by tu tušil osloboditeľa? Hľadím na nich s neporozumením i ľútosťou a rozpoznávam jasne jednotlivé typy. Niektorí z nich sú až veľmi podnikaví, a odskakujúc od príkrej cesty na chodníky, prebíjajú sa k cieľu, v domnení, že si tak púť obľahčia i skrátia… Druhí sú veselej mysle a majú na očiach ružové sklíčka a rozhlasujú dobrodušne, že netreba vraj myslieť na príkrosť cesty, ani na trúchle memento brál, ale ísť veselo, kým sa dá, napred… A tretích načo spomínať? Som z nich i sám, majúc práve upreté oči na jasnú tvár náhodilého spoločníka, ponášajúceho sa na svätca, ktorý skúsil všetko, prežil všetko a hotový je nadeliť všetkým zo svojho pokoja.

— Kto si a čo si praješ? — pýta sa ma s otcovskou starostlivosťou.

— Som z tých, — odvetím dôverne, — ktorých údelom je vliecť sa najneschodnejšou cestou a pocítiť i pochopiť jej záseky. Otec môj niesol bremeno, kým ho nepritlačilo až k zemi, a skonal ako jeho otcovia… Moja mať boľavými rukami chytá sa končitých skál aj bodľavého tŕnia, keď chce prikročiť k cieľu. A mňa tiež čaká asi neblahá sudba mojej krvi. Vidím chodníčky a prte, vábiace úbočiami vpravo i vľavo. Ale — skalám nevyhneš! Slúcham slová hlásateľov, odvracajúcich pozornosť od príkrosti cesty a nemysliacich na trúchle memento brál. Nemôžem nevidieť a pochopené nemôžem neprecítiť. — Je akási výhoda na ceste, po nej sa uberám s dušami, podobnými mojej duši — niečo jedinečne sladké, čo nemožno zakúsiť inde? Povedz, starče, a uľahčíš bremeno i srdce uvoľníš!

— Hovieme si pod smutnou vŕbou! — odpovedá krátko a záhadne. Ale hlboké sivé oči sa mu smejú, významne usmievajú a jas ich lapá sa i mojej duše. Hodím zrakom po rušnom údolí života a zdajú sa mi záseky, čo som už skoro preklial, nevyhnutné, memento brál a celkom prirodzené, kým v srdci pociťujem akési uspokojenie, ba viac — delikátnu radosť nad tým, že som to pochopil. Je v tom iste mnoho paradoxného, pravda? Slasť, a z utrpenia! Ale okúsili ju najväčší martýri a jedine ona mohla by oslobodiť duše, sputnané trpkým povedomím, že im je údelom prežiť a precítiť všetky bolesti života, bez akejkoľvek náhrady. Veď nemožno odtajiť osviežujúci chládok ani smutnej vŕbe, ovisnutej až po zelenú mäkkú pažiť, na nej si zmorený pútnik pohovie tak sladko.