ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za jasnej jesene kráčal som vedľa starca so striebornými vlasmi a hasnúcim zrakom, nachýleného ako strom, keď sa ide vyvrátiť z koreňa.

— Jeseň táto je moja… — prehovoril starec, akoby sa nám len boli zišli myšlienky. — Môj je i ten sneh na horách, i ľútostný pohľad umdleného slnka… Jari sa nedožijem, lebo už nečakám nikoho.

Pozrel som naňho s otázkou. Hneď jej porozumel.

— Koho som čakal kedysi? Koho čakáš i ty! Koho vy všetci očakávate, nebadajúc, ako kráča s vami. Ja som ho zbadal. Preto už nevyčakávam.

Zmysel podivných slov chápal som tým menej. Spoločník môj zastal, a ďubkajúc ostrím palice do zeme, pokračoval:

— Bol som mladý, zdravý… Zbieral som po školách vedomosti. Ale som vždy snil o tom, že skončím a stretnem sa s „ozajstným Životom“. Snil si i ty?

Prikývol som ochotne.

— Miloval som… Mal som svedčnú žienku i peknú rodinku. Zažil som mnoho vzácnych chvíľ. Ale ten „ozajstný Život“ v náručí s kvietím, nad čo by viac nečakal krajšieho, len nechodil a nechodil… Tak je to i s tebou, pravda?!

Prisvedčil som znova.

— Venoval som sa verejným veciam, pracujúc pre blaho ľudu… Žal som horkosť i potešenie. Roky sa míňali, hlava šedivela a ja som len čakal, vyčakával. Konečne uzrel som i koniec svojej púte — hrob, a sklamaný uvedomil som si, že mi viac nikto nepríde v ústrety, lebo ten Čakaný kráča od začiatku so mnou.

Tu sa starec odmlčal. A ja? Pohliadnem vedľa. Nevidím nikoho!… Ponorím zrak do svojho vnútra? Duša moja čaká! Vyčakáva!! Ani slová, ani ľútostivý úsmev slnka nemohli a nemôžu ju presvedčiť, lebo je ešte primladá zrieknuť sa jednej z najkrajších ilúzií života.