Sochár a čas
Autor: Martin Rázus
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Anna Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy, Viera Marková, Eva Studeničová
Prichodia mi na myseľ, kedykoľvek počujem hovoriť o láske. Prvé z nich sú drevené, druhé kamenné, tretie medené, štvrté z čistého zlata, nad nimi uprostred nádhernej záhrady skveje sa palota z krištáľu. Oči smrteľných miliónov upierajú sa z údolia na jasavú fasádu, kde tušia, že prebýva Duch najväčšej dokonalosti. Schody, vedúce do závratnej výšky, najviac ani nebadajú. Im sa zdá, krok — a môžu sa pokochať v hriadkach nevídaných kvetov, svieži vzduch vydychujúcich, bujarých alejach, a rozhľadieť sa z terasy čarovnej záhrady po svete rozloženom v hlbinách…
A jednak — koľká to námaha prejsť všetky stupne tých štyroch schodov s bránami, na nich je ich symbol vdlabaný majstrovskou rukou!
Pred prvými schodmi je brána drevená a na nej výjav, ako boháč obetuje časť svojho imania na výchovu spustnutých dietok. Z čŕt nevolá mu láska, iba chladná vypočítavosť, objasnená nápisom: Robte dobre iným, a nemusíte sa ich zášti ľakať! Potom túto bránu prejdú tí, čo nepoznajú lásku, ale vedia robiť dobre z najvlastnejšieho záujmu.
Pred druhými schodmi je brána kamenná a na nej výjav, ako sa nad ťažko raneným skláňa ošetrovateľka smutného pohľadu, plného sútrpnosti. Jej počínanie objasňuje nápis: Robte dobre iným, a zmiernite bolesť života, ju preciťujete i sami…! Popod túto bránu prejdú tí, čo nepoznajú lásku, ale z ľútosti vedia sa zmilovať nad biedou blížneho.
Pred tretími schodmi je brána medená a na nej výjav, ako muž svalnatých rúk kope studnicu vedľa cesty, kade tiahnu vozy za úpeku slnka. Z tváre sa mu zračí radosť a jeho počínanie objasňuje nápis: Robte dobre iným a okúsite sladkosti z práce svojej! Popod túto bránu prejdú tí, čo vedia robiť dobro pre dobro samo a pre pôžitok zo šľachetného činu.
Pred štvrtými schodmi je zlatá brána, a na nej výjav, ako umiera na kríži pravý človek. Z tváre i cez výraz nekonečnej bolesti svieti mu nadzemská žiara, objasnená nápisom: Milujte sa, ako milujem ja i svojich nepriateľov! Popod túto bránu prejde už len tých niekoľko pútnikov, ktorí vedia pre iných zabudnúť na seba. Iba z tých dôjde kto-ten do paloty z krištáľu uprostred nádhernej záhrady, z jej tienistej terasy zrieť náramnú úbohosť ľudských duší, nevládajúcich z údolia a hmýriacich sa najviac v zapustnutých sadoch pred drevenou bránou v povedomí, že je ono stavisko z krištáľu nízko, nizulinko, kam sa dá vyjsť bez vážnejšieho ustávania.
To mi prichodí na myseľ, kedykoľvek počujem hovoriť o láske a dávam otrhanému žobrákovi almužnu. Pociťujem mdlobu vlastnej duše. A vtedy, ak zriem nadol, vidím pod sebou len jedny schody, ktorými som prešiel, kým nado mnou dvíha sa brána medená i zlatá — a terasa i stavisko z krištáľu, na ktoré — ak sa zahľadím — hlava sa mi potočí pre výšku… krehkému tak nedostupnú výšku!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
Galéria obrázkov
Obrázok
