Sochár a čas

I

Pekné mesto, čistučké a milé. Ako Český Krumlov: báseň z kameňa! Tichý, jarný večer rozprádal sa osvetlenými ulicami. Sprevádzaní priateľmi naslúchame mu. Tôňa postáv šinie sa po asfaltovom dláždení. Rastie i mizne — rastie i mizne. A najviac vyráža charakteristická silueta priateľa Bazovského.

Ľudia sa hmýria — stretajú sa zraky. Potknú sa i o nás. Sme iste cudzí. Azda i nezvyčajne divní. I mne je dnes akosi divno hľadieť na to pekné mesto.

— Bol by si to kedy človek myslel, že po prevrate…?

— Hja, politika! — poznamená jeden z priateľov: — to je zlá vec! Kto sa na to dá… I ja som proboval, ale…

— Jednako musí ktosi do toho zahryznúť. Ľud nám hynie…

— Len by ste mali určitý a radikálny hospodársky program! Pozri, komunisti neotáľajú vypovedať, že sú proti prehnaným platom vysokých úradníkov a hodnostárov. 40 — 45 tisíc Kčs najviac má byť dosť. Kde to ten ľud unesie?

— Gazdovať treba od hora, od hlavy… Vždy som bol za radikálnu hospodársku politiku so zreteľom na najpotrebnejšiu chudobu. To je obsah nášho slovenského nacionalizmu… Úradnícku otázku tiež nie je ťažko rozriešiť. Štát nemá prostriedky. Treba rovnomerne rozdeliť to, čo sa na úradníctvo venuje a je to!

Staneme pri soche na hornej strane veľkého námestia. Mohutné vežiská pnú sa do výšky a pôsobia silným dojmom. Upomínajú ma vážne na rok mojej peknej mladosti, strávenej v tomto milom meste. V štvrtej triede bývalého ev. gymnázia naslúchal som neraz za Junkerovho der die das úzkostlivo, kedy udrú hodiny sedriálnej budovy — celú. A zajtra mám ich striehnuť zas… A udrú mne a pre mňa!

Po večeri zájdeme do kasína.

V prvej miestnosti stoly zastreté a obsadené. V čitárni hojná návšteva a tradičné ticho, ako sa patrí. Dámy, páni, dôstojníci. Slováci zhrnieme sa okolo jedného stola. Počúvam vďačne, ako Česi pomohli vydobyť kasíno Slovákom, povstupujúc i so svojimi ženami za členov. Spolužitie je dobré. V kasíne zostavuje sa slovenské knižné oddelenie.

Okolo desiatej sa rozchádzame.

— Teda zajtra o tretej? Bystrica je zvedavá…

— Áno, o tretej!

*

Biele, jarné ráno. Prebudím sa u Raka a neviem sa hneď spamätať, čo tu chcem? Dnes pochovávajú zlatú slovenskú dušu v Trnave — Fr. R. Osvalda. Mal by som tam byť! Pomaly zbierame svoje veci s priateľom dr. Bazovským. Má ma obhajovať, a vidieť — je čerstvý a svieži: v svojom elemente! Pri raňajkách vítame sa s dr. Dušanom Halašom. Prišiel autom z Martina po práci i zo zvedavosti.

Dopoludnia prezrieme si obžalobné písma na sedrii. Skúsime zaujímavé veci, v písmach i mimo nich. Ozajstná dráma začína sa len o tretej. Ľudia už čakajú na chodbách. Popri známej postave Bazovského poznávajú i mňa. Stretám sa so známymi. I oboznamujeme sa. Mnohí prišli i z vidieka. Pozerám Dimitrijeviča, ktorého som ešte nevidel jakživ, hoci sa súdime dva roky. Ten je už vraj v súdnej sieni. Vojdem dnu, obecenstva plno a na lavici sedí on. Slušne odetý a vyholený, asi môj vrstovník, silnej konštrukcie, tmavého ale krotkého pohľadu. Na tohto človeka sa ja sotva budem vedieť hnevať, cítim, lež na iných, celkom iných! Konverzujem s obecenstvom v celkom dobrej nálade, keď vojde Bazovský:

— Pojednávať sa vraj nebude pre formálnu vec, čo súdny senát nevybavil…

Obecenstvom to trhne. Trhne to i mnou. Vliecť sa toľké svety a potom… To je nie do žartu! Bežím na chodbu a žiadam predsedu súdu o vysvetlenie. Že ho dostanem v zasadaní. O chvíľu vojde súd do siene a my počúvame, čo je vo veci. Malá kontraverzia medzi Bazovským a predsedníctvom a ja som rozhodnutý požiadať, aby sa našiel spôsob skoncovať vec dnes. Mne tu o formalizmy ide veľmi málo. Koľkí a kto bude súdiť? Vyhrám a či prehrám? Hlavné, aby som si mohol pred súdom i pred verejnosťou o celej pravote a jej materiále slobodne podať a odôvodniť svoju mienku!

Na moju žiadosť súd odporúča vyrovnať sa a preruší na pol hodiny zasadnutie. Pozriem na Dimitrijeviča, preukazuje ochotu. Stratíme niekoľko slov. Nedbal by som i sám zakopať túto vec, dosť už narobila hluku. Tu však vidím, to je vec nielen moja, to je dnes už vec slovenského národa a pán Dimitrijevič je nie ochotný dať mi zadosťučinenie.

— Čo robiť? Budeme sa súdiť ďalej!

— Budeme!

Po rozhodnutí diškurujeme si v prítomnosti obecenstva v tej najlepšej nálade.

— Musím sa vám, pán Dimitrijevič, srdečne poďakovať za vašu veľkú službu slovenskej autonomistickej veci…

— Mohli by ste mi to i vynahradiť!

— Počkajte, až z nás niečo bude. Potom samozrejme budete i vy autonomistom…

— Radšej krk dolu! — ukáže i prstom — kade.

— Ale dobre sa ten drží!

Vyčíta mi list americkým Slovákom, v ktorom som vraj napadol dr. Šrobára, čo bol väznený za národ.

Jaj, ten list — myslím v sebe — veď ja viem, od toho listu datuje sa tvrdý pohon proti mne i v agrárnej tlači i inak. — Ten list! Ale pozrite, ja viem o človeku, čo bol väznený za slovenskú vec viac, i vytrpel viac, ako dr. Šrobár a vy ho napádate. To je Andrej Hlinka!

Prejde reč na moju pražskú cestu.

— Ba čo si len počnete s ňou? — žartujem ďalej.

— No, polepšujete sa!

— Len kedy sa už vy polepšíte?! — rozhovorí sa obecenstvo, čo sprevádzalo s pozornosťou náš dialóg. Z reči do reči. Stav počína byť kritický.

— Sme v súdnej sieni! V súdnej sieni!! — tíšia niektorí už-už vypukujúcu búrku. V tom vyjde súd a my s uspokojením počujeme, že sa našiel spôsob v pojednávaní pokračovať.

II

Poslucháčstvom je už nabité. Musíme do veľkej porotnej siene. V obecenstve je napätie. Lavice zasadnuté. Pri širokom stole novinári. Počína sa výsluch.

— Ako sa voláte?

— Martin Rázus atď.

Medzi otázkami upozorňuje ma predseda hovoriť tak, aby si sudcovia o veci, čo ešte nepoznajú, utvorili mienku. Azda ani netušili, ako je potrebné upozorniť ma. Ja som pred súdom nikdy nestál. Sudcovské kabáty som uzrel prvý raz v živote. Ponechávam si právo poukázať na podrobné dôkazy pri svojej obrannej reči.

Výsluch Dimitrijevičov je zaujímavejší. Napísal a teraz samozrejme chce i dokázať. Tak napr. že chcem škodiť republike, moje literárne práce sú liberia, chcel som sa zalichotiť Maďarom, nemám lásky k národu, ale k svojmu vrecku, písal som, aby Boh zničil môj národ atď.

Dôkazy mu podať ťažko. Načúvam skoro s úplným indiferentizmom, najmä keď vidím, že na tieto nezmyselné tvrdenia nesmiem hneď reagovať. Až pri obrannej reči! Vidím však už jasne — tu sa rodí veľmi zaujímavý a do našich slovenských pomerov hlboko zasahujúci — nie súkromno-osobný, lež politický proces a kultúrny predovšetkým. Ale o tom-potom!

Hľadím na hŕbu svojich dokladov. I na svoje prvé tri knihy. Najprvšia z nich leží na sudcovskom stole. Je to exemplár venovaný mojej žene — Elene Zochovej. O chvíľu počujem čítať z nej verš: Ohlás sa, Bože! Sudca sa ma pýta, či nemôžem priložiť knihu k pravotným písmam? Nie! To je kniha vypredaná. A tento exemplár? Nepatrí ta, nepatrí! Počúvam potupné slová na svoje práce, tie najpotupnejšie — ticho a spokojne. Počúvam, ako nemám lásky k národu, len k svojmu vrecku a prichodí mi na myseľ — poldeviata roka na Pribyline, čo je i dnes po viactisícovom podvyšku na plate bez farára… Ponuku sociálnych demokratov r. 1919, keď som mohol dedinskej fare povedať vale. Architekt Jurkovič… Jaroslav Kvapil… národní demokrati, čo mi boli hotoví otvoriť cestu na novú postať. A potom moja terajšia fara skromná, nevýstavná, s jej schudobnelým a v šíry svet sa strácajúcim ľudom. Teda vrecku a v opozičnom tábore!? Tu, kde sa nerozdávajú „zbytkové majetky“ atď. a čaká na teba len obeť a obeť! Eh! A predchodí mi všetko ešte indiferentnejšie… Pred niekoľkými týždňami v pražskom mozarteu, čo to bolo? Čo to tam len bolo?? Slečna Flora Kleinschnitzová, priatelia moji českí, literáti, sem ste mali prísť do Banskej Bystrice a pochopíte, prečo musela byť napísaná zbierka Kameň na medzi a prečo je Slovensko rozorvané a boľavé! Vidím, môj protivník háda sa a pózuje. Nezaujíma ma. Spomínam si na Martinčanov, súdených kedysi v tejto istej sieni. Tu sedel, myslím, na lavici obžalovaných i baťko Vajanský za Hyenizmus v Uhrách. A ja som svojmu inkriminovanému článku chcel tiež dať názov Hyenizmus nie bez príčiny. Baťko, baťko, kebys’ tak vstal z hrobu, čo bys’ ty len na to? Teba hnali Maďari pred súd, ale literárnych prác sa ti nedotkli. Povaha im nepripustila páchať taký barbarizmus. A tu, hľa! Azda to má byť ten všetko pohlcujúci plameň západníckej pokrokovosti na Slovensku??

— Slávna sedria! — vyruší ma v tom hlas dr. Bazovského. Zahľadím sa naňho. Hovorí jasne, precizuje určite a z presvedčenia. Ani pravoslávny pop — tvrdia naši pospolití ľudia, čo ho počuli. — My skutočne chceme dokázať, že Dimitrijevič povedal v Bratislave 30. novembra 1923: Mňa vláda platí… Tu je hneď doklad, list Michala Švecko Martinovi Rázusovi. Tento znie: Velebný pane! Keď som počul atď. Pán Michal Švecko ale, žiaľ, po tieto dni umrel. Tu je parte. — Oznamujem však nových štyroch svedkov… A my chceme skutočne dokázať, že je pán Dimitrijevič ničomný inzulant, agent-provokatér atď. A prosím, slávna sedria, nariadiť mu, nech predostrie originály dokladov, priložených k písmam, kde je v španielskom texte označený ako Conde, čo je titul grófa… Na tej a tej strane je zas tento titul vyradírovaný…

Sudcovia prezerajú papiere. Dimitrijevič vstáva a oznamuje si protisvedkov.

— Mená! žiada predseda.

— Teraz ich neviem, ale ich oznámim!

Súd sa uťahuje. Volajú ma medzi publikum. Vďačné pohľady, vrelé stisnutie rúk. Istá pani zavedie ma k pospolitej americkej pracovníčke.

— Ja som vaša sestra, — hovorí mi. — Čítala som o vás a i vaše práce v Amerike. Teraz bývam v tomto kraji. Chcela som vás vidieť. Tu je to však smutné, hrozné! Hrozné, keď je to možné v našej republike!

V jej poctivých, jasných zrakoch zalesknú sa slzy… O chvíľu vchodia sudcovia. Súd nariaďuje vypočuť svedkov a podať doklady. Rozchodíme sa — do videnia. Vďačné publikum sprevádza nás pred súdnu budovu, kde čaká auto. Po vrelých pozdravoch — lúčime sa.

*

Večerí sa, keď zaberáme krásnou Pohronskou dolinou. Vo Zvolene chceme zachytiť najbližší vlak do Lučenca.

— Zbohom, doktor, ďakujem ti! Lúčime sa s Bazovským. Vidieť, je dobrej vôle. — A do videnia!

O chvíľu ženieme nahor, k Martinu. Rozmýšľame s priateľom Halašom o tom, čo sme zažili a čo môžeme ešte zažiť. Na doliny sadá temno, ale cesta pred nami je čistá a jasná.