ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Krásne tu dnes kvitnú kvety. I podivne.

Dolina široká, úrodná, úži sa vŕškami, vyháňajúcimi vysoko až do rozzelenenej, plešivej Javoriny. Vidieť len niekoľko domov. Za nimi belie sa chrám ako z bášt pokrytý červenou škridlicou. Dobrá hradská cesta venčená je ovocným stromom z oboch strán. Práve je samý kvet — biely ani mlieko. I po vŕškoch belejú sa celé háje, ako snehom osypané.

Krásne tu dnes kvitnú kvety. I podivne.

Cestou prášia autá, hrčia konské vozy, hegajú doštenáky, ťahané kravami. Tí v autách netušia, ako fárajú osobitným, zvláštnym svetom strateného sedliackeho mesta. Kto by tušil v záhyboch tej úžiacej sa doliny stá a stá chalúp, tisíce mužov žien, i detí? Kto by tušil dávnu staroslovenskú kultúru pod vŕškami ako mohyly — a že tu krásne kvitnú kvety? I podivne!

Pondelok.

Ľud hrnie sa na trh do Nového Mesta. Mužskí počerných výrazných tvárí, jasného pohľadu. Tu tam ešte okrúhly klobúčik „brúsek“ na vrchhlave. Ak stačí — i cigara v ústach, alebo aspoň nejaká tá „zorka“. Ženy a dievčatá svedčné, štebotavé rohanky a suknárky (v kroji bez výšiviek) rozoznať zväčša hneď podľa ručníka na hlave, či je na rožky a či len pod bradu. Biele obrúsky na chrbtoch, košíky na rukách, tu-tam kohút alebo sliepka pod pazuchou… a Anna, Mariša, Kačka, Beta diškurujú a smejú sa hlasno, zvonivo. Včera ohlásili štyri nové páry v lieskovskom kostole. Strojí sa ich i viac. Potom, ako a čo je v Amerike, v Argentíne, vo Francúzsku. Kto sa to všetko chystá v tieto dni do sveta a na majeri… Jest o čom hovoriť.

— Bože, čo to len bude s nami?! A hneď zas smiech, ani čo by samé kvety kvitli vedľa cesty.

Najvážnejšie kráčajú si stáli trhovníci. Chodia skoro týždenne aspoň raz na okresný súd, k advokátovi alebo do banky. Hja, všetkým treba žiť — všetkým!

Role sa pekne zelenajú. Úzke sedliacke i široké panské tably. Parcelácia zaviazla. A ľudu je veľa, veľa. Sľubovali, málo dali!

Po hradskej hrkocú vozy vrchom naložené. Ľudí na nich ani pod pavúz. Gazdovia ich vedú na poľné práce po dvadsať-štyridsať. Chlapi, ženy i s drobnými deťmi, mládenci, dievčatá. Na niektorom voze i sliepky. I drobná mačička. Chalupu zamkli do jesene a idú…

— A nie vám je ľúto z domu, dobrí ľudia?

— Ľúto, ľúto! Čo však robiť? Zárobku niet. Pomodlite sa za nás, pomodlite!

Chalupy, chalupy, chalupy, veľké i malé. Ale všetky starostlivo vybielené a svetličkou podtiahnuté. Pred domcami záhradôčky. Kvitnú v nich už konvalinky i fialky sa rozvíjajú a za žiarnych letných nocí vypnú sa i ružové až tmavočervené sliezske ruže. Všade stromov bielych, zakvitnutých. I orgován sa už rozvíja. Podľa dvorov poznať: tu ešte jest majetku. Ale bremená tlačia a nové zvyky — nové výdavky! Krásny kroj sa tratí, nádherné výšivky nahrádza popelín. Ale nenahradí. A kvieťa redne na ulici, i v chráme redne.

Staré matky ešte pamätajú: do žatvy sa išlo ako do kostola. Chlapi v čižmách. Nohavice a vesta z ľahkého belasého, kabát — z bieleho súkna, vygombičkovaný. Ženy v priliehavých čižmičkách s rozmarínkom, v rukávcoch a jemno skladanej kasanke ani srieň. Vyšívané „prolánky“ na plieckach a perá na zásterôčke pravý div umenia. Z hlavy splývala i škróbka, alebo dve na dlaň šíre, kvetavé stuhy a vôkol stiahnutého pása červenalo sa opleto.

Ešte len vtedy museli krásne kvitnúť kvety na tejto doline! Dnes sú iné časy. Ľud musí zväčša do sveta za chlebom a tam mnoho tratí a získa málo. Je však ešte vždy v čom zrak potešiť.

Chalupy, polia — dobré, úrodné polia. Len ľudu na ne priveľa… Chrám ani z bášt (vidieť ho zďaleka) belie sa už obostatý lipami celkom blízko. Vedľa cesty čerešňa, divá, neštepená. Ale kvitne ani mladucha v bielom závoji. Kto pozrie na ten strom, ak vie, čo znamená, istotne zasmúti. Tam zabilo peknú Milku — nemala ani sedemnásť.

Chalupy ako chalupy ďalej. Iba niekoľko onakvejších verejných budov. Pri sv. Jáne rozsiahly barák z doby Márie Terézie. Kedysi vraj „stoličný dom“ a „árešt“. Teraz ev. fara, skromná, nevýstavná. A tak tedy farár býva vlastne v „árešte“.

Nie je to však ešte tak zlé.

Pred niekoľkými rokmi pri oprave namaľovali švárneho Lieskovana na koni vo dvore na stenu s nápisom: Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije… Podivný to kvet, podivný! Ký div, keď sa dom tento nevedel vzdať tohto nečasového ducha!

Ulica sa rozstupuje v opravdivý rínok. Pri potoku ev. chrám s dosť vysokou úhľadnou vežou. Zvuk jej zvonov rozlieha sa na široko po doline v harmónii s katolíckymi. Za jasnej nedele na ten hlas hrnie sa národa zhora i zdola. Triedi sa už podľa pozdravu. V taký čas zakvitajú lieskovské ulice nevšedným pôvabom. Viac kúzla nenájsť ani na veľkomestskom korze. Neveľký kostol naplní sa neraz do posledného miesta. Stá a stá tisnú sa s hrubými Tranosciami po chóroch i popod chóry. Pred oltárom rady dievčat, v úzadí mladé ženy — stoja. Krásny sedliacky kroj, známy ako bošácky, je tu ešte, najmä u starších žien hojne zastúpený — — sú to postavy — pre majstra Úprku. Pri modlitbe akobys’ len kosou podťal biele ruže — červené a hlávky zarudnutého maku. Tie úhľadné postavy sklonené na jedno koleno so skľúčenými vyrobenými rukami a so sklopeným zrakom na tej tvrdej kamennej dlažbe hodno by bolo zvečniť na plátne alebo vryť do mramoru.

Krásne tu kvitnú kvety nádherného umenia bohatej slovenskej duše. Krásne — spolu s kvetmi kresťanskej viery… s kvetmi nádeje, potrebnej tým — životom neraz trpko ubitým dušiam a tým sto a sto prostunkým chalúpkam. Ako pelargónií do okien, ako vonných bylín proti všakému neduhu.

A všetko to malo by vymarnieť?

Kto by to nahradil?

Čím??

Osmutnela by veselá dolina. Sama by sa nepoznala. A dnes vtip a rozmar ani bieda neubije. A tej je dosť. Čím vyššie dolinou — tým jej je viacej. Koľko tu stratených umelcov, vedomcov, kazateľov! I národné povedomie blkoce tu mocne. Ale chudoba potrebuje pomoci — pomoci! Tých, čo obstoja na vlastných nohách vždy menej je. Detí Pán Boh požehná, majetok sa delí a tak to ide nadol. Zato dobre je vždy, keď jest zdravia. A dobrá vôľa, neopúšťaj nás! Na muzike hukocú trúby do taktu. Lietajú stuhy, šumocú sukne, ihrajú kasanky. A ako to už po ľudsky býva, prekypujú srdcia šťastím a žiaľom pukajú.

II

Za pekného jarného pracovného dňa mladé i staré ponáhľa sa do poľa.

Ide gazda vážnym krokom s motykou na pleci.

— Hej, pán farár, mám žiadosť.

— Akú, priateľu?

— Veľkú, veľmi veľkú…

— No, no…

— Rád bych počuť kázeň, čo by ste mi povedali, kebych umrel. Neviem, čo bych nedal zato!

— Ja že čo! Ak ste gavalierom, môže sa vám i stať po vôli.

— Ale ozaj?

— Naozaj! Zavoláte si priateľov a poviem vám to na vašom dvore. Potom sa odpíše, odloží pre vás do archívu a tak to povie na vašom pohrebe ktokoľvek a kedykoľvek.

— A čo by to tak stálo? — doberá gazda ďalej.

— Veľa, veľmi veľa. Je to mimoriadny prípad, priateľko, na čo nieto taxy vo vokátore. A v túto komunistickú dobu prichodí mi čosi na myseľ.

— Nuž?

— Ja nemám kravy. A vy koľko máte?

— Štyri, pán farár, štyri.

— Tak jedna bude moja.

— Bude! Len ktorá — tá červená a či tá brezová?

— Tá červená! Sem ruku!

— Dobre! — a ruky pretne dievča, čo sa zabáva na nebývalom vyjednávaní.

— Ale, počujte, gazda môj, už je moja i tá brezavá.

— Ako? Ja som sľúbil len červenú!

— Keď vám pošepnem, o čom bude tá kázeň, ja pevne verím, dáte mi i tú brezavú, len abych to nepovedal…

Tak sa to vtipkuje na doline, kde dnes kvitnú kvety na strome, na plátne, v srdci, i v teplom, iskrivom slove dobrého žartu. Pravda, nájdu sa i kvety zlé, otravné, vykvitnuté z nenávisti a vypočítavosti. Tie však kvitnú dnes pod každým plotom.

Chalupy ďalej a ďalej. Cesta sa dvíha na kopanice… široká, hladká. Sady sa rozprestierajú na niekoľko sto metrov, chalupy a zasa chalupy ako do nekonečna. Zdola, pomedzi stromy prebleskuje strieborná hladina riečky, niekdy i divokej klančice. Po úbočí vŕškov sviežo sa zelenie bučina. Hlas kukučky dolieha k sluchu a omladnutá sila ozýva sa v duši. Človek doráňaný, dobitý životom, pohúžvaný ani staré vŕby, rozklonené vedľa cesty — vzchopí sa a vzpriami: nedať sa a nedať za žitia komédie!

Chalúpky hľadia z vŕškov, akoby žmúrili očima. Vidieť ich vždy vo vyšších a vyšších oblastiach až do javorinskej bučiny. Rozryté sú tie kopce, rozryté a rušné ani mravenisko. Vilová štvrť strateného sedliackeho mesta. Veľký anglický park, rozsiahly na kilometre do dĺžky i do šíriny. A všade život s jeho dojemným primitivizmom, ale i so všetkými odtienkami, chmúrnymi i veselými odtienkami svojej podivnej hry. Tu kvitnú kvety sýtych farieb: ružovej lásky i tmavej nenávisti.

Ľudia sú vďační a úctivo pozdravia.

Sú zväčša ako lastovičky, hľadajúce tepla i pokrmu v šírom svete. Deti rastú, pekné deti. Pre ktorú zem? Pre akú krajinu? Táto mohutná dolina mala by byť štyri razy tak veľká, aby dala chleba všetkým! Tamtí dvaja, hľa, len čo sa vzali, idú do Francúzska… Dievčatá kvitnú, dobré, súce duše. Vyzvŕtajú ich na muzike, ale mládenci netrúfajú si založiť domácnosť.

Čo tu vädnúcich krásnych kvetov — zlomených nádejí!

— Eva, Eva, kedy prídeš ohlášky písať?

— Nemám s kým! Nájdite mi!

— Nájdem, nájdem!

— Ale iste!

— Naiste! — odbaví sa žartom. I to sa odbaví.

Hore vŕškami cesty a chodníčky. Lúkami, poľom, pomedzi stromy, krásne divé hrušky, košaté orechy popri chalúpkach. Pred zrakom vylupujú sa nové a nové obývané oblasti. Údolie sa níži. Niekoľko kilometrov na západ je už moravská hranica a za ňou priemyselná osada. Pred rokmi skladali naši biedni roľníci múčnu dávku pre dobre platených robotníkov. Dnes tisne sa stade komunizmus. Čo im prinesie dobrého? Úbohý ľud, rád by sa do čohos’ zachytiť. Do ruky, čo by mu pomohla. Nájde sa?

Na vrchu stojí kríž. Odtiaľ vidieť do dvoch dolín a na široko-ďaleko až po Váh a Beckovský zámok. Od Lopeníka po Inovec. Bučinu mohutne rozloženej povestnej Javoriny počuť už šepotať. A tie chalúpky, ovenčené kvitnúcim stromom, aké sú len — ani na obrázku. Človek sa zahľadí na ne, a díva, díva, akoby mali živé oči, srdce, tlčúce srdce, ktorému svet nechce porozumieť. Zahľadí, a ani nebadá, že slnko zapadlo. Z javorinských dolín vanie chlad a vystupujú tône.

Čiesi oči, navyknuté na boj, zarosia sa slzou.

Prečo?

— Chalupy, chalúpky, vy tomu jednako len jakživ neporozumiete! Krásne tu dnes kvitnú kvety. I podivne!

I podivne!!