ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Ďura Jánošíka obesili roku 1713 pri Váhu v Liptovskom Svätom Mikuláši. Pánom sa uľavilo, poddanstvo vzdychalo — kto sa nás zastane? Kto sa ujme ubitého ľudu? — nieslo sa z chalupy do chalupy. Ale túžba vzoprieť sa letela vo vetroch ako semeno zrelej jedlice, zabudla sa i tu i tam, míňali sa roky a túžba prinášala svoje ovocie. Vicišpán a jeho pandúri mali práce dosť, keď i chlapi, ktorí sa dávali na zboj, mali i svoj tieň a tvrdú, neraz ukrutnú povahu. Jánošík zmenil sa v legendu, ktorá neprestala dráždiť, jeho nasledovníci boli z mäsa a krvi, z ľudského sebectva, z túžby po ľahšom živote, keď i neboli bez srdca, a s tým, čo získali, vedeli sa rozdeliť…

— Bože môj, Otče môj, však je ten svet zmotaný, čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný! — nieslo sa nielen po trenčianskych a liptovských horách, prevalilo sa z Považia na Hron a o niekoľko rokov rozhučalo sa pod Ďumbierom, v kraji komorného grófa, na okolí slobodného kráľovského mestečka Brezna, na Handloch, čiernom Balogu a po všetkých osadách tejto veľkej obce. Na Dobroči, Kráme, u Komov, u Fajtov ožili večery. Chlapi pri kozúbku, ženy a dievky pod kúdeľami naznášali toho. Mnoho sa o tom vedelo v krčme u Komov, kde svedčná krčmárka Uľana ovdovela a o krátky čas mala dobré spojenie na všetky strany. Tam už v tridsiatych rokoch vedeli, že sa Martin Poljak, rodák handelský, stretol na Cinobani so svojím kamarátom Jakubom Surovcom z Trenčianskeho Rovného a zverboval ho na voľný život.

— Čo sa budeš trápiť a chodiť zo salaša na salaš? Takto k ničomu neprídeš, — kreslil mu život peknými farbami. — Pôjdeme radšej z krčmy do krčmy, kde je, tam si vezmeme, kto nemá, tomu dáme a budeme mať priateľov. Si pekný, chlap a na Dobroči máš dievča ako lusk, Anču Kováčikovie, sestru Veľkého Maca. Pre koho zakvitne, keď sa ty budeš túlať po svete? Poď, v chalupe na kopci za Dobročou urobíme si hniezdo, nájdeme pomocníkov, a bude sa nám žiť, len radosť.

Jakub váhal, ale napokon pristal. Hneď potom vrátil sa na Dobroč, obsadili osamelú chalupu, pokrytú slamenou strechou, a rodina začala sa rozrastať. Hneď v prvé dni zbadal Jakub, že je takto žiť lepšie, ľudia sa prišli podívať a zniesli na stôl čierneho chleba, mlieka i mäsa. Večer u krčmárky Uľany bolo veselo, mladej žene iskrili čierne oči a sukňa sa jej vyzývavo roznášala. Vedela, že Martin bez peňazí neprišiel. Nalievala kyslé víno do džbánkov. Tu i tu fľochla na Jakuba, ktorý sa ešte akosi červenal.

— Že ste už len trafili k nám! — vypla sa ani struna, vedomá svojej ženskej čarovnosti a mladosti. — My tu vädneme, a vy ktovie aké ženy a dievky oblažujete vo svete. Veru, Jakub, čas bol, ani ty nebudeš večne mladý, ako si dnes.

— Nezaliečaj sa mu, Uľa! — hrkol Martin džbánkom na dubový stôl, — veď ty máš tiež svojho, veď za tebou škúli pán Sebastián, a ten ti vyhovie i opatrí ťa. Jakub si inde srdce zabudol.

— Čo len to, kde si zabudol, — ohnala sa vdova so smiechom, — ale kto ho našiel…!

— No, Anča Kováčikovie neuhne ti v ničom, — natiahol dlhú tvár a pozrel šelmovsky, čo oni obaja na to. — Žien je dosť, a jedna krajšia ako druhá, pravda, Jakub?! — udrel ho priateľsky po pleci. — Všetkého sme mali a budeme mať, dobrým chlapom ženy dožičia radosti.

— Ktorá komu, — zvrtla sa krčmárka a odišla.

— Vidíš, nehovor jej tak! — začal mu hneď Jakub vyčítať. — Ona to nemá rada. Ani jedna žena nemá rada, keď niekto inú chváli, a s Veľkým Macom nie je ani veľmi zadobre. Keď sa opil a pobil jej riad i obloky, vyhrážala sa mu, že prechováva zbojníkov. Keď má jeho v žalúdku, bude mať i jeho sestru a vypomstí sa ľahko. Povie drábom a tí chytia i teba.

— No veď, no, Jakub, — zmraštil Martin nízke čelo. — Ešte vidieť, že si nie pravý zbojník. Mňa chytiť, to nebude tak ľahko, a dúfam, ani teba, hoci by nám komorný gróf a celá stolica vyslali svojich hajdúchov. Radšej si vypime, čo nás tam po ženách, ženy i tak neboli pre vážnych ľudí nikdy na osoh. I sám Jánošík, keby nebol mal tej Anče, nebol by prišiel ani na starú babu, ktorá mu podsypala hrachu pod krpce, a nebol by odvisol na háku za rebro. Chlap len s chlapom, vieš, a my si kamarátov nájdeme hockoľko. So ženou sa môžeme pobaviť, ale ďalej nič, — zabudli kamaráti na škriepku a hovorili o vážnejších veciach.

Sedliaci zvedavo fľochli na nich. Vedeli, vrátili sa zo šíreho sveta a skúsili všeličo, ako sa kde inde žije, ako sa robotí, akí sú kde páni a ich drábi, aké krčmy a aké salaše. Hovor rástol. Uľa vyčervenená nosila džbánok za džbánkom, chlapi na laviciach primkýnali sa bližšie, až sa zmenili na jediné ucho. Vtedy sa už hovorilo tichšie, iste o vážnych veciach, aké zaujímajú všetkých. Hlavy sa dali dovedna a vrava sa stala skoro šepotom. V tajomnom kruhu našli všetci svoje miesto, veď boli jedna krv a jedno utrpenie. Tam boli i niektorí domáci, ale aj cezpoľní. Bratia, Ondro a Jano Oravec mali chalupu neďaleko, podopretú kolom, aby sa nezrútila. Ostatní boli valasi, Paľko Gajdoš z klenovského, Miško Žilka z tisovského, Maco a Ďuro z valaštianskeho salaša. Všetci boli červení a zdraví ako chlapi, chovaní na syre a žinčici. Gazdovstva nemali, ale neboli by sa čarali s hocikým. Vedeli si žiť, a to veselo. Nejaká tá ovca vedela vždy okrivieť a našiel sa i nejaký groš na holbu vína alebo pálenky.

— Hej, kamarát, mali by sme sa niekde zísť a poradiť — navrhol im Martin, hľadiac im do očí, čo oni na to. — Tu sme doma, na Dobroči nás nikto nevyzradí, vyjdeme po jednom a stretneme sa v chalupe na kopci, tade večer nechodí nik, a keby aj, prišli sme zo sveta a chceli sme sa vidieť, mohli by sme i vína vziať a pálenky do krčaha, veď sa nevyleje. Hej, krčmárka, — zavolal na Uľu a cinkol dukátom na dubový stôl, — dáš nám?

— Ale dám, Martin, — uškrnie sa krčmárka a zvŕta sa medzi chlapmi. — Čo by len nedala.

O chvíľu tratili sa chlapi z krčmy ticho jeden za druhým. Zahli stavaním pomedzi stodoly na kopec. Maco a Ďuro z Valaskej niesli lagvice vína a pálenky. Keď sa zotmelo, boli už všetci pod slamenou strechou. Vítala ich Dora, Martinova stará gazdiná. Vzala lagvice, zložila do komory, založila na ohnisku a začala hneď variť pálenku. Zatiaľ sa pilo víno. Martin vynášal krčah za krčahom, chlapi si zdravkali a nálada začala rásť.

— Tak, kamaráti, — prehovoril Poljak, keď sa už nálada stupňovala, — vieme, na čo sme sa chytili, netreba nám hovoriť. Nebudeme večne len žinčicu strebať a ovčím lojom mazať si hubu. Sme chlapi a opatríme si, čo nám treba. Najprv vyvoľme si vodcu, ktorého by sme všetci poslúchali. Ja navrhujem Jakuba Surovca, on je smelý, mocný ako buk. Videl už sveta, ako i ja, teda nech žije!

— Nech žije! — hrkli tupo džbánky, tmavé oči sa zablýskali a sústredili všetky na počernej, odmeranej Jakubovej tvári.

— Dobre, kamaráti, — vypäl sa vyvolený a vykročil spod pece k širokému stolu, rozkročenému pod oblokom ako dlaň. Tu sa obzrel vážne po všetkých prítomných, kľakol na kolená a zdvihol prsty dohora. Všetci stáli, ani jedle na Vepri, mĺkvo a vážne.

— Prisahám večnému Bohu, svätej Trojici a všetkým božím svätým, — niesol sa tvrdo jeho hlas a vŕtal do duše, — že nikdy svojich tovarišov nezjavím, neoklamem, nezanechám v šťastí a v nešťastí. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Keď jeho slová zamĺkli, chlapi cítili, čosi sa stalo. Zastali si všetci pred vodcom plece pri pleci, hlava vedľa hlavy, a stopiac sa v jeden zrak, hovorili za ním:

— Prisaháme večnému Bohu, svätej Trojici a všetkým božím svätým, že nikdy svojich kamarátov nezradíme, neoklameme, nezanecháme v šťastí a v nešťastí…

— Amen, — doložili, objali sa a podali si ruky. To bol prvý zbojnícky sľub, viažúci srdcia i duše ako železná obruč drevené dúhy.

— A teraz, kamaráti, postavíme si najprv stráž, znel Jakubov hlas veliteľsky. — Tu sme istí, všetko je tu naše až po krčmu, ale čert nespí! Najprv sa zabezpečme, potom si povieme, čo budeme robiť, potom si vypijeme i zaspievame.

Súhlasili a večer mal už svoj program. Dvaja šli na dvor a pozreli i na záhumnie. Ale nevideli ani duše, nuž nechali tam valaského psiska Dunaja a starú Doru. Keď prišli medzi chlapov, chlapi sa radili, do čoho sa chytiť.

— Nuž, viete, — radil bystrý Poljak, mrkajúc úzkymi očami — rodinu už máme, treba sa o ňu postarať. Najprv čo by sme ešte pribrali niekoho, a tu radím zájsť na černovršský salaš, tam je dobrý chlap Tomáš Greguš. Keď mu povieme, nechá ovce tak a pôjde s nami.

— Len či pôjde? — pochybujú chlapi. — Greguš má ženu i dieťa, a takému sa je ťažko odtrhnúť.

— Veď ho my primusíme, — zdvihol významne hlavu Jakub, ktorý už cítil, ako ho vodcovský duch opanúva. — I Tomášovi dodáme chuti. Keby nami pohrdol, chýbal by nám, mohol by nám byť i nebezpečným, všetky doterajšie tajné spády sú mu známe ako i nám.

Chlapi prikývli a dohovorili sa.

— A potom nemôžeme len tu doma ostať, — ujal sa slova Martin Poljak, ktorý mal vždy najväčšie plány. — Čo tu na Dobroči, v Brezne alebo Polhore? Na valaštianskom alebo mýtňanskom salaši zdrapnúť jednu-dve ovce, čo viac? Ja odporúčam ísť do Liptova, do Oravy, až do Poľskej za Tatry, tam sa už niečo ulizne.

— Povediem vás, kamaráti, — rozhodne Jakub. — Musíme si zadovážiť plátna na košele. I na sukne pre naše ženy a frajerky, a za vrchmi tam toho je. Keď už máme robiť, nesmieme len za tú žranicu. Mikulášu vyhneme, keď tam ten Jánošíkov hák i dnes straší, ale pôjdeme navštíviť oravských pánov do Tvrdošína, do Trstenej a Slanice. Potom zas poľských magnátov do Nového Targu a ešte ďalej.

— Výborne! — prikyvovali počerné tváre; zdvihli džbánky, plné varenej pálenky s medom, a prevracali ich dúškom hore dnom.

— Veď nám len bude, nebude nám nijaký pandúr rozkazovať, na komorské nechodíme. Čo je pod oblohou, je naše, a my sme svoji. Tak veru!

Zdravkali si a popíjali dlho v zapustnutej chalupe.

Ale po jednom sa vytratili, prvý sa chytil drevenej kľučky Jakub Surovec.

— Kam sa ponáhľaš, Jakub? — chytil ho za rukáv Martin. — Ostaň ešte.

— Veď vieš. Idem k Macovým. Ešte som nebol, ako som sa vrátil.

— Viem, viem, — usmial sa Martin na chlapiska. — Pekná dievka len každého z nás pohne, ale nebuď dlho!

— Nie!

— Asi len do rána, — uškrnul sa Poljak za priateľom. — Poznám ho dobre, ani Anča nepustí sa ľahko takého chlapiska!

II

Martin sa nemýlil. Kubo, keď sa spustil z vŕšku, našiel u Veľkého Maca celú famíliu. Za stolom sedel starý, ale prefíkaný gazda, okolo neho niekoľko Dobročanov, na ohromnej peci vyvaľoval sa syn Jano, ktorý sa už priučil všeličomu. Ženy, a tak s nimi i Anča, tmolili sa v pitvore a sťahovali akúsi divinu.

— Daj Boh šťastia! — pozdravil prišlý a zamieril rovno za gazdom. — Ako sa máte, sváko? — potriasol mu rukou.

— Nuž, len tak, Kubo, len tak, — uškrnul sa starý omrzene. — Prišiel si, prišiel z tej Cinobane, a čo si tu počneš? Srsti nemáš, ani len sekery, leda žinčicu budeš po salašoch strebať.

— Dobrý chlap si vždy nájde, čo mu treba, i bez salašov.

— Ako by nie, — prikývol strapatou hlavou Maco Veľký. — Aký by len bol chlap, keby si nenašiel? A teba Martin Poljak už vraj i zverboval?

— Čo by len on, — prisadol si Kubo k stolu. — Keď sa už zverbovať, zverboval by sa sám.

— Len si daj pozor, Kubo, — pozrie na neho i na ostatných, gazda otcovsky. — U mňa, vieš, vždy ste doma, ale vicišpán vo Zvolene nespí, ani komorný gróf v Banskej Bystrici. Nech ti zuby v loji nezaviaznu. Lebo ak, namerajú ti na zadok palíc, že ho budeš mať ako červené súkno, rozstrihané tupými nožnicami.

— Veď ja to len tak, — mrdol Kubo plecom, ako by ho už nudil celý rozhovor. — A kde je Anča?

— Kdesi von, okolo ohniska, Janovi som ulial guliek. Zniesol roháčika. Stará s Ančou sa piple s ním, bude dobrá večera, ostaň, oblizneš i ty.

— Vy ste uliali Janovi guľky? — vzrastal hneď Jakubov záujem.

— Čoby len nie, — múdril sa starý. — Nie je to ťažké, človek si zaobstará v Brezne kus olova. Doma ho na panvici rozleje, potom naleje do drevenej formy, a máš guliek koľko chceš.

— A mne by ste uliali? Potreboval by som tiež nejakú srsť hľadať.

— Ulial, ulial! — uškrnul sa gazda a prešiel si tvrdou dlaňou po dlhých mastných vlasoch. — Prečo by neulial? Olovo je na to, ulejem ti ich, koľko len chceš.

— Dobre, sváko. Prídem, keď budem potrebovať.

Pri rozhovore čas sa míňal. Kubo vyšiel do pitvora, podal Anči ruku i buchol ju do chrbta. Zakolísala sa ako svrčina, keď sa oprie vietor do nej. Oči jej zažiarili ako pahreba na ohnisku. Ale pozrela na starú Kováčikovú, ktorá miešala mäso veľkou lyžicou v ohromnom čiernom hrnci, a odsotila ho od seba.

— Jaj, Kubo, nezavadzaj, máme robotu, — zajedla sa do neho očami. — Chystáme večeru chlapom i tebe, však si zaješ i ty? — znížila hlas. — Potom…

Všetko šlo svojím poriadkom, lebo v kráľovstve Veľkého Maca poriadok bol pánom. Z ohniska priniesli veľkú misu, plnú mäsa, bral si každý prstami do dlane. S chuťou sa pustili do Janovej koristi. I on sa zviezol z pece a ohrýzal mäso z koštiaľov. I Kubo tak, a bolo dobre, lebo takej pečienky veru dávno nejedol. Z Anče bude dobrá žena a výborná kuchárka, len musí mať niekoho, kto jej prinesie do komory.

Keď sa najedli, zapili si nie vínom, to je pre pánov, ale pálenkou, lebo to je dobrý nápoj, najmä keď sa nasype do neho korenia a papriky.

Z hojnej večere dostal sa dobrý koštiaľ i ostatným chlapom, ktorí po jednom prichádzali. Poslali hneď i s pintou do Komov a Uľa opatrila ako vždy. Pod strechou Maca Veľkého šlo všetko, ale Maco to nerobil zadarmo. On tovarišov nasýtil i prenocoval na šope, a hoci v dymníku na pôjde, keď bolo treba, ale najprv o seba mal starosť.

Po mastnej večeri chlapi sa naliali, ako Pán Boh prikázal, a rozišli sa po kútoch.

Kubo skočil do komôrky za Ančou. Vyčkávala ho už na posteli.

— Si tu, Anča? — šmátral pozorne mocnými rukami okolo seba.

— Tu! — znížila hlas šeptom. — Kdeže by bola.

— A prenocuješ ma? — prikrádal sa k dievke a poznával jej údy.

— Len ťa nepošlem k inej.

— Ani by nešiel, Anča, vieš, tak som túžil po tebe.

— Hej, a šiel si najprv do Komov za krčmárkou, — prehodila mu vyčítave. — Uľa je ako žeravé železo, pasie po tebe.

— Ako chce, — strhol Kubo k sebe dievku a povil do svojho mocného náručia. — Ja len teba chcem, ona Uľa pasie po všetkých, láska sa i s Martinom, fľochuje za Macom, Ďurom z Valaskej. Je už taká, jej treba chlap! Nájde si ho, či chce, či nechce. Ale ty, Anka, si len moja, nechodíš za chlapmi do sena na šop.

— Nie, — ovisla mu hlava na širokých prsiach. — Mám ťa rada.

— I ja teba, Anička, inak nebol by sa dal Martinovi zverbovať, chcel som prísť na Dobroč a vidieť ťa.

— A nebojíš sa, Kubko? — horela ako rozpálený smoliak pri smoliaku.

— Koho, Anka?

— Nuž drábov.

— Drábi nech sa mňa boja!

— Ale čo ťa čaká v takom živote a čo mňa s tebou? — pritúlila sa k nemu ako decko. — Ja vidím u Macov, aký je to život. Chlapi prídu a idú, ak čo prinesú, rozdajú za opateru alebo prepijú. Napokon zostane im len holá dlaň.

— No vieš, Anča, ja budem mať starosť na seba, a tým i na teba, veď okrem matere v Rovnom nemám nikoho. Čo ti prinesiem, odložíš. Keď bude všetkého dosť, odídeme v iný kraj, dáme sa pekne v kostole zosobášiť a budeme si poriadne žiť ako tí najlepší smrteľníci.

Anku tieto slová uspokojili. Nad ránom, keď kohút zakikiríkal, vyprevadila svojho Jakuba až po bránku, ktorú potom pevne zavrela. Surovec šiel na kopec, kde v chalupe našiel Martina ešte poriadne chrápať. Odopäl opasok a ľahol si na lavicu i on. O chvíľu tiež chrápal, nemal prečo nespať, veď nepôjde na komorské.

Celý deň ostali doma. Len podvečer nazreli niekoľkí priatelia, vycedili ešte, čo ostalo v lagvici, a pustili sa i s vodcom na černovršský salaš mešťana Luciusa.

Pred kolibou privítali ich veľké psiská zúrivým štekotom. V kolibe horeli smoliaky a vrhali ostrú žiaru do večerného šera.

— Daj Boh šťastia! — pozdravil Jakub Tomáša i jeho valachov.

— Bože daj! — pozrel Tomáš na prichádzajúcich zdržanlivo. — Čo nám nesiete, priatelia?

Nakrájal hneď syra na lopár a načrel do črpákov žinčice.

— Nuž my prichodíme len tak, — pokračoval ďalej Jakub, keď si posadali na pažiť pred kolibu. — Hádam i tušíš. Radi by sme ťa mať medzi sebou, veď si chlap ako my, nenaľakáš sa drába ani pištole. A čo takto vyslúžiš u Luciusa? Nažerieš sa syra a nastrebeš žinčice. Tu i tu ak ti prídeme zabiť nejakú ovcu i pre seba. Daj sa s nami na voľný život, budeš mať všetkého, čo sa ti len zažiada.

— Nemám vôle, — spustil Tomáš hlavu medzi väzy. — Mám ženu Evu i decko, takému je ťažko sa dať na taký život.

— Čo by len bolo! — prevrávali ho radom. — Azda sme my bez žien? Kto nemá ženu, má frajerku. I náš vodca Jakub má Anču. Nedal by ju za všetky svety, a hľa, vedie nás. A ty, Tomáš, nestal by si medzi nás?

— Čo by som mal stať? — rozkročil sa Tomáš pevne. — Človek, keď sa nehrá s ohňom, nepopáli sa.

— Ale ostane večným žobrákom. A takto ženu a dieťa si opatríš.

— Ale prečo niesť kožu na trh? — odťahoval sa Greguš. — Najpotrebnejšie si nájde človek i bez toho. Povedzte mi, čo strojíte veľkého vykonať!? Nech vidím, či je to hodno, alebo nie.

— Povieme ti to, keď chceš, — stal si za všetkých vodca.

— Dva roky predtým, ako som sa uliahol v Trenčianskom Rovnom, nastokli páni na krivý hák Jánošíka z Terchovej. Ešte si i šibenicu obhajduchoval, kým nevydýchol svoju dušu do hôr. Poddaní vzdychali za svojím ochrancom, ale nepohlo sa lístka, zakríknuté váľali sa v dolinách dediny i mestečká. Musel niekto prísť, kto sa ozve, kto sa pomstí za Jánošíka! A to sme my, ako nás tu vidíš. A teba voláme zastať si medzi nás, inak vieš, čo ťa čaká. Ak ti je tma v očiach, zasvietime ti. Chceš byť náš, alebo nie?!

— No, poručeno Bohu, — zmäkol Greguš na tieto slová. — Mali by ste mi ublížiť, radšej pôjdem s vami.

— To je i najmúdrejšie, — prikyvovali drsní chlapi. — Čo by si sa mal skrývať, keď môžeš rozkazovať. — A spustili hneď veselo:

— No, vidíš, nám sa to nestane, — volali chlapi zo všetkých strán. — Dáme si lepší pozor na mladé i na staré baby a ohlásime pánom: Jánošík neumrel na krivom háku, o dva roky ožil, teraz je tu taký, aký bol. Volá sa Kubo Surovec, a za ním ideme my, jeho kamaráti.

— Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník! — zahučalo spod Vepra do Ďumbiera, až do bralnatých Tatier. Ozvalo sa v ten večer nie z ľudí, opásaných blancierovými opaskami, ale zo zeme, čiernej slovenskej zeme. Rozhučalo sa ponad breznianske múry, letelo nad Hron, prevalilo sa na Považie a nieslo sa, ako odbojný a pomstivý duch bitých a dlávených doďaleka.

Po všetkom tom Greguš odprisahal vernosť a oddanosť kamarátom, že ich nikdy neopustí a nezradí a neoklame v štastí ani v nešťastí. Chlapi výskali od radosti a vyhadzovali valašky okolo pahreby. Kudlatí Dunčovia štekali, akoby boli jedno s veselou rodinou. Ovce sa dívali z košiara zvedavo a kdesi nablízku zahúkala sova.

Chlapi sa nerozišli naprázdno. Greguš postúpil jalovku z košiara Luciusa. Jakub ju vybral a nastala nová hostina. Mäsa bolo, i pálenky sa hneď našlo. Naspievali sa pritom do vôle. Greguš spravil i pesničku o Surovcovej materi, ako to bude, keď príde veľký koniec. Aj si ju zaspievali od srdca:

Rozlieha sa pieseň z mocných chlapských hrdiel, vzlieta až pod tmavý oblak, ktorý sa rozprestrel pod zvážneným Ďumbierom ako veľké tušenie.

Nad ránom pustili sa chlapi hore Vagnárom popri Mýte na valaštínsky salaš v Bystrianskej doline. Tu pobudli tri dni a zarezali ovcu. Pre toľkých chlapov bolo im treba, bolo ich už práve deväť a priberali ešte nových.

III

Z Bystrej šli chlapi na východniansky salaš do Liptova. Tu pribrali nových dvoch kamarátov, Ondra Ponického a Ďura Lukáša, ktorí už z tohto majstrovstva i vedeli niečo. Tí ich upozornili, že sa zvesť o nich už nesie po dolinách a pandúri chystajú sa už na nich i v Mikuláši.

— Hja, Jánošíkov krivý hák! — blyslo hneď Surovcovi v hlave. — Nie, kamaráti, nepôjdeme na Pongrácov, vrátime sa do Valaskej, tam bude tiež čo robiť.

I vrátili sa do Bystrej na salaš. Neďaleko pod ohromnou borovicou sadli na radu. Surovec cítil, že ich pribúda, a to znamená, musí sa robiť niečo vážneho. Žiť len tak na žinčici a žviakať baraninu zdalo sa všetkým primálo. I súkna im treba a plátna i peňazí. Po dedinách nezohnať ani na olovo a prach. Bez toho nedá sa ani na krok.

— Koľko máme zbrane, kamaráti? — zadíval sa na drsné tváre, zvedavé i tak, čo bude.

— Niekoľko hrstí gúľ, — referoval Martin Poljak, ktorý ináč mal o všetko starosť, — zo dva polháky, ktoré sme vzali pod Kriváňom, kam ich priniesli z Poľskej, páť pištolí, a dosť. Ináč máme v rukách len valašky.

— No, to je málo! — zgánil Surovec. — Tak by nás mikulášski pandúri rozprášili ako práchno, musíme si najprv zadovážiť muníciu.

— To znamená, musíme si požičať od niekoho na večný interes, — ozval sa zamĺknutý Greguš. — Alebo kúpiť za čiesi peniaze.

— Čo len to! — mrkli pochmúrni chlapi na seba. — V Brezne a v Bystrici je takého tovaru dosť.

— Len peniaze kde nájsť?

— To ste mi zbojníci! — zamiešal sa vodca. — Takéto rozpaky! Pozrite, chlapci, ja vám čosi ukážem! — a vytiahol z tanistry dlhú pušku, pevnú, s dvoma rúrami. — To ste ešte nevideli, čo?

— Ej, ej, dva kohútiky, dve rúry, — kývali udivení chlapi hlavami. — To vari i dva razy vystrelí! A kto to ozaj spravil? Musela to však byť hlava, — pochvaľovali, vytušiac hneď, že týmto kapitálnym majstrom je sám Surovec.

— Vidíte, musíte sa poriadne vyzbrojiť všetci, — rozhovoril sa Surovec veliteľsky, — tak sa nás budú báť, naše slovo nájde váhu a dosiahneme, čo nám treba. Vo Valaskej je bohatý pán Johannes Marček, keď my nemáme, on má. Ak si zájdeme za ním a povieme mu, keď nechce mať pekáreň zo stajní a stodôl, aby neodkladal pomôcť nám, dá si povedať a požičia nám všetko, čo treba.

Oči sa rozjasnili a chlapi si pritiahli opasky.

— Ja už nič, — stisne Greguš plecami. — To nám nevystačí, musíme ísť ďalej, až do Novohradu. Na Mýtnej je bohatý krčmár, on nám prisype.

— Príde i na toho rad, — natiahne krk Paľo Gajdoš. — Teraz by sme si mali bližšie pomôcť, tam je valaštiansky kostol, v sakristii sú monštrancie a strieborné i zlaté kalichy. Pán páter je už starý, nedovidí už a nedopočuje, oddelíme si trochu z jeho pokladnice. Pomrvíme to, hoci i v hrsti, a črepy nám vyplatí Steinmann hotovými. Bude rád, keď nám ich nebude musieť vyplatiť zadarmo, alebo, ako sa povie, na večný účet.

— To je už niečo, — prikyvovali niektorí, kým Ďuro a Maco z Valaskej trochu zbledli.

— Kostol je predsa len kostol, — odrádzali. — Človek vezme od pána, môže myslieť, že si len požičal, ale z kostola, to je už iné. Tam ho i potme vidí niekto, Pán Boh!

— Tak my neprídeme k poriadnej munícii, — pohodil Surovec, — a bez munície uštekajú nás psi.

— Tebe je ľahko, keď si nie katolík, — pozreli na neho Ďuro a Maco.

— Čo sme, to sme, všetci sme jedno, hôrni chlapci. Boha sa bojíme, ale peniaze sú nám potrebné.

Napokon sa dohodli, že zoberú len to staršie, nejaký kov a niečo plátna na košele.

— Nezdá sa mi to, — krútil hlavou Jano Oravec. — Ale čo robiť?!

— Ani nič nespravíš.

Keď slnko vyšlo, spúšťali sa pomaly nadol, keď zmrklo, dali sa do roboty. Surovec s niekoľkými zašiel k Marčekovi, psom dal hodiť slaniny, stavanie obsadiť, potom vošiel za pánom.

— Daj Boh šťastia, pán veľkomožný! — pozdravil sa, ako sa sluší.

— Čo mi nesiete? — pochopil hneď Marček, s kým má do činenia.

— Len seba! Len nás!! — obzrel sa za otvorené dvere. — Viete, kto sme. Potrebovali by sme pôžičku na muníciu, veď ju mal i pán Rákóczy odkiaľsi hen z Francúzska, nám dáte vy, a my, keď sa zmôžeme, vrátime.

— Jaj, priateľu, — vynašiel sa pán, — to nejde len tak, — na to by som mal zavolať pána notára. Zhotoviť dlžobný úpis.

— Netrápte sa, pán veľkomožný, — zastal mu Surovec do cesty a pozrel mu ostro do očú. — Vidíte, je tma, keby prišiel, museli by sme mu posvietiť a vás by to mrzelo. Mali by ste zo stajní iba pekáreň a z volov a kráv i oviec iba pečienku, ktorú by sa vám nechcelo jesť. Spravme sa takto. Niečo dáte vy, niečo odpustíme my, a môžeme byť obe stránky spokojné!

Pán veľkomožný zo začiatku sa durdil a nadával. Ale keď spoznal, v čom je, utrel si zrosené čelo, vybral z almárie niekoľko vreciek dukátov i mariášov a vymenil sa.

— Takto je dobre, pán veľkomožný, — uklonil sa Surovec na znak, že vie, čo sa patrí. — Takto máme i my, a vy tiež nevyjdete naprázdno.

Na ostrý hvizd chlapi sa stratili. Zatiaľ sakristiu Paľo Gajdoš, Ďuro z Oravy a ešte niekoľkí pozorne doriadili. Vylámali dvere, zobrali rúcha a plátna na košele, pomrvili v hrsti staré kalichy i staršiu monštranciu a oddychovali v krčme ako po robote.

Keď po obci nastal poplach, zbojníkov už tam nebolo. Šibli na Hronec a potom na Dobroč k Veľkému Macovi. Tam sa zabávali u Komov do rána a Jakub nechal Anči niekoľko dukátov v posteli, nech vie, koho má. O niekoľko dní zišli s Martinom a Paľkom Gajdošom k Steinmannovi odvážiť, čo získali. On si to iste zamení. Ale Steinmann potiahol sa za bradu, potuteľne sa usmial a vyhováral. Je to vraj ťažko, nemôže, ešte keby plátno, biele plátno, ale o kalichoch tu už vedia, i o prikrývadlách. Inokedy, ale teraz nech by ho nechali na pokoji, nezabudne a odslúži sa ochotne.

— Ej, Žide, bojíš sa, pravda? — lapil ho Jakub do železných rúk a potriasol ani hrušku.

— Pusťte ma, pán veľkomožný konduktor, a nebudem sa báť! — uškrnul sa Steinmann a odťahoval sa pod pec, ako od svrabu, čím ďalej. — Som malý, maličký tvor, menší ako blcha a mám devätoro detí, človek spraví, spraví, ale musí si dať pozor, ak chce žiť.

— No, dobre, — vypäl sa Jakub skoro do povaly. — Poradím si i bez teba. Pôjdeme hneď do Bystrice a zameníme tovar.

Steinmann si trel ruky, ukláňal sa a vyprevadil hostí až k dverám. Tí sa dlhými krokmi pohli dolu Hronom. Ráno už boli v Bystrici. Jakub zašiel do známeho obchodu, kde odpredávali i staršie šaty. Tam vybalil prikrývadlá, ktoré už Anča na Dobroči postrihala a zvinula do kotúča. Nikto by nebol poznal, z čoho sú. Nepoznali ani v obchode a prevzali tovar za slušné peniaze. Paľo a Martin pochodili horšie, pomrvené kalichy a monštrancia ostali predsa len podozrivými črepmi, klenotník krútil hlavou, na čo by mu to vraj bolo, ale možno kúpi, ak počkajú trochu.

— A straku na kole nechytili by ste za chvost? — uškrnul sa na neho Poljak, zhrnul črepy zlata a striebra do poriadneho vrecka, mrkol na Gajdoša a vyrazili z dverí.

— A psa, ak máte, dobre si uviažte, — hodili ešte niekoľko slov dverami do obchodu, — lebo môže vám do nohy zahryznúť.

Vyrútili sa na ulicu, zašli k Hronu a kráčali rovno do Urpína. Vedeli, neostane to tajnosťou a komorný gróf sa postará o ostatné. Zapadli do rozlistnatenej bučiny. Vrecko, plné zlatých a strieborných črepov, zahrabali pod ohromným bukom do zeme a označili si ho. Keď mali poklad v istote, nečakali už, čo sa stane, a pustili sa bočnými chodníkmi hore Hronom.

— Ten Jano Oravec to dobre tušil, — povrávali si. — Kostol je kostol, vylúpiť ho nie je ťažko, ale čo s tým, tam ťa vždy niekto vidí.

— Ba čo je len s Jakubcom? — postávali v poli a dívali sa na cestu, či sa neukáže. Ale cestou šli len ťažké vozy s medenou rudou do Hámru. Vtedy ešte nevedeli, že je už vodca v pasci. S peniazmi, ktoré utŕžil, zahol rovno do neveľkej krčmy, hneď pri mestskej bráne. Vyzeral svojich tovarišov, jedol a pil, keď tu naraz vošli drábi veľkomožného pána komorného grófa. Nepozorný pokus u klenotníka upozornil na zriedkavých vtáčikov. Drábi hneď dostali rozkaz a rozbehli sa po meste. Gajdoš a Poljak ušli, ale Jakubovi sa pripieklo. Obstali ho a vrhli do väzenia.

— Á, to si ty, čo vykrádaš salaše a kostoly?

— Aké kostoly? — pustil sa do nich Surovec a striasol ich zo seba, až sa dívali ako omráčení, koľko sily má to chlapisko.

— A si neponúkal klenotníkovi zlaté a strieborné črepy, há? — revali na neho zo všetkých strán. — Kde si ich vzal?

— Nenúkal som nijaké črepy, — spravil Jakub kruh okolo seba. — Mal som plátna, ktoré natkali ženy na Dobroči, potrebovali peniaze, to som priniesol a predal.

— Cigániš, holomok! — sršali na neho ako osy a rozmýšľali, ako by ho bolo dostať z nôh.

Nešlo to ľahko, leteli drábi i stoly, praskali i džbánky i náčinie.

— Napokon mi tu všetko potlčiete, — vyrútil sa ťažký, tučný krčmár na rozvadených, chcel Jakubovi nohu podložiť, ale zrútil sa sám na dlážku a Jakub na neho. V tú chvíľu držali ho už drábi a viazali. Márne kopal a hrýzol, napokon podľahol presile. Strážcovia poriadku zamkli ho do bystrickej veže, kde bol niekoľko dní a nocí o hlade a smäde. Potom musel pred súd, ktorý mu kožu neodrel, ani na kolese ho nedodrúzgal. Vysvitlo totiž, človeka nezabil, iba ovce, čo si bral po salašoch. Za to dostalo sa mu dosť, len štyri razy po dvesto palíc, čo on so stisnutými zubmi statočne preniesol.

— No, a teraz môžeš ísť, — povedali mu s posmechom, keď sa už sotva dvíhal z dereša. — Na príučku máš dosť! A nezabudni sa s tým pochváliť na Dobroči.

— Veď ja to komusi odmlátim i s úrokmi, — chytal sa Jakub za boky a vypäl sa do povaly. — Nech si to len pán gróf dobre zapamätajú.

— Nebolo ti dosť, chceš ešte? — pichali ostré fúzy do neho.

— Veď ja nič! — zazrel na drábov a odišiel. Obzeral sa za kamarátmi Poljakom a Gajdošom, ale o tých už nebolo chýru. Vystrel teda rovno na Dobroč, kde v chlalupe na konci zaprisahal znova všetkých tovarišov, že si neoddýchnu, kým tých osemsto palíc nerozmenia na drobné. Aj sa povesť o tom pohla po celom kraji. Raz zbili a okradli v tom, druhý raz zasa v inom kaštieli. Chudobným krpčiarom dostalo sa z toho vždy niečo, už i len pre tú zvesť, ktorá delila obyvateľstvo ako za Jánošíka. V širokých sedliackych vrstvách začalo sa už hovoriť, že Jánošík ani neumrel na krivom háku v Mikuláši, Jánošík žije, chodí po horách a dolinách, navštevuje mestá a kaštiele, len sa teraz už nevolá Juro Jánošík, ale Jakub Surovec. Táto zvesť prišla i do Tisovca a do Rimavskej Soboty, kde pán vicišpán so stoličnými asesormi radili sa, ako pristaviť vlnu, nech sa neprevalí z breznianskych hôr do Gemera. Surovec a jeho chlapi mali o tom čerstvé zvesti, ani nechceli veľmi na Gemerskú stolicu, veď i tu majú sa s kým biť i s kým sa deliť napoly a vyše poly. Ale v Tisovci bol jarmok, kamaráti navrávali, vraj jednako len bolo by dobre obzrieť sa tam, chodia ta bohatí gazdovia i zemani, dá sa niečo uloviť.

Surovec sa dal nahovoriť.

— Kúpim ti pekný ručníček i granáty na hrdlo, — sľuboval už Anke dávno, teraz mal príležitosť, nuž šiel s ostatnými. Ale akosi nemal šťastie, jeho chlapci pritovarišili sa k akejsi starej babe, ktorá mala peniaze na šnúrke za rubášom. Ktorýsi jej ich vytrhol. Baba sa rozkričala, akoby ju dral, a splašila pánov i sedliakov, drábov i vojakov. Naraz len stáli okolo Jakuba ako kovaná obruč, kamaráti sa rozutekali. On ostal ako za všetkých. Vedel, potom im už dajú pokoj. A aj sa vrhli na neho, poviazali už druhý raz a teraz už viedli do Rimavskej Soboty. Pán vicišpán sa zaradovali.

— Máme vtáčika, klietku sme mu už prichystali, — trel si ruky spokojne a Surovec dostal sa na jednoročný odpočinok do stoličnej väznice.

— Hej, jeden celý rok! — zamyslel sa Jakub, keď napnúc sa na prsty, videl kúsok belasej oblohy, maličký ako dlaň. — Snehy sa pustia na horách, len ja musím tu hniť, — zaštrkal putami. — Minie sa i leto, na salašoch dorastú mladé dojky a o moju Anču nik sa nepostará. Ej, to už nie, takto tu hlivieť celý rok! Musím sa dostať odtiaľto, keď to bude čo stáť. — A pomyslel si na svojich kamarátov, ktorí azda len na svojho vodcu nezabudli.

Volali ho na dvor drevo píliť. Zaradoval sa, aspoň mu zosnímu putá a obzrie sa dookola. Chytil sa do práce a robil za dvoch, dozorca ho mal rád, ponechal ho bez pút i keď sa vracal večer z roboty. Jakub to hneď pocítil. Keď sa vo svojej pivnici napäl na prsty k obloku, zbadal hore mesiac, ktorý ho neodolateľne vábil. Pomyslel si, taký istý zlatý kosák vidia i z Dobroče. Pomohol si hore drsnou stenou, chytil mreže do železnej hrsti a zatriasol. Zdali sa mocnými, ale zbadal — povoľujú. Keď tak niekoľko nocí chytí sa do nich, vyhegajú sa. Všetko sa poddá, dažďová kvapka napokon preryje aj najtvrdší kameň. Len vydržať, a on vydrží, nemá i tak čo robiť. Preskúmal i dlážku, bola z kameňov, jeden z nich vyvážil, podeň poznáša vápno a všelijaký nečin, čo odštibre, nikto to nezbadá. Keď bude všetko pripravené, za tmavšej noci oprie sa do mreže, zohýbe ju a vytrhe. Bol by to čert, keby ju nevytrhol, veď on už rozmiesil nejednu obruč. S takýmito plánmi v hlave jedol komisný chlieb a zapíjal ho vodou. Pílil a rúbal kľuchty na dvore a pozeral, či by nepoznal niekoho.

Istého dňa prišlo plno vozov, medzi furmanmi i niekoľko známych postáv. Martin Poljak, Paľo Gajdoš a Tomáš Greguš. Podávali si kľuchty z rúk do rúk. Martin využil príležitosť, a keď mu pomáhal kľuchtu vliecť, pošepol mu niekoľko slov.

— Len vy choďte domov na Dobroč, a čakajte ma, prídem! — povedal mu. Kamaráti mysleli vyviezť ho z pivnice, ale on vyjde sám. Netreba mu pomoci. Len by z nich nechytili ani jedného.

Tak sa i stalo.

Jakub pokračoval vo svojej tichej práci. Keď bol so všetkým hotový a prišla noc, ktorú ani kosák mesiaca neosvecoval, vybral zo steny, čo bolo treba, chytil sa železných mreží a ohromnou silou trhol ich za sebou. Železo povoľovalo chlapiskovi, ale musel pozbierať sily, koľko jej len mal. Zvonku ovial ho čerstvý vzduch a volali na neho najkrajšie predstavy. Zdalo sa mu, vidí Vepor, i Ďumbier dovidí, malá Dobroč túli sa ako na dlani a na kopci pod slamenou strechou kamaráti ho čakajú. Ešte len teraz dokážu, že Jánošík neumrel na krivom háku, udrú do šíreho sveta a dajú sa s ním za pasy. Stisol Jakub zuby a zakriačil mrežu, vystupujúcu z oslabenej steny. Ešte bolo treba niečo sily, a tu zazrel čiesi dievčenské krásne jasavé oči. — Hanka, Hanka, milá frajerka moja, to ma ty čakáš na dvore u Veľkého Maca a hľadíš sem, pozeráš?! Oh!! — napäl posledné sily ako prenasledované zviera, hrče mu navreli na čele a mreža bola von.

Položil ju ticho na dlážku, a raz-dva bol z pivnice von. Keď pocítil pevnú pôdu pod nohami, pustil sa rovno cez hory, cez doly, šiel hodiny a hodiny, dúbravami, bučinou, napokon sihlinou, preskakoval jarky, zahadzoval sa, akoby mu dlhý krok nestačil, ako vlk na dojku, ako diviak za svojou láskou. Nad ránom, keď zore pobledli, bol už pod Veprom, skoro zatým vyzváraný od päty po hlavu skočil pod skrivenú strechu na kopci pri Dobroči a ešte budil rozváľaných prekvapených kamarátov.

IV

Keď spravodlivosť nechali chlapi pánu vieišpánovi v Rimavskej Sobote, smiali sa do chuti a snovali pomstu. Surovec ožil, akoby sa nič nebolo stalo. Čože mu sobotská väznica, tých bystrických štyri razy po dvesto palíc pálilo ho viac, až horel ako vatra za mrku na horách.

— Veď im ja to všetko premením na drobné! — prisahal sa a chystal na veľký čin. Chlapov sa zbieralo, bolo ich už jedenásť stálych, ale obyčajne chodili len deviati. Ak sa kde pristavili, Jakub, Martin Poljak, Ondrej Ponický a Tomáš Greguš najčastejšie rekvírovali. Ostatní strážili okolie, ako sa na skúsených zbojníkov svedčí.

Niekoľko dní pobudli na Dobroči, kde sa veselo jedlo a pilo. Ohnivá Uľa nalievala, Veľký Maco lial gule z olova a nakupoval v Brezne prach, Jakub vyobjímal Anku, ktorá bola jednostaj ako pahreba. Mala aj za čo, veď jej Surovec zaopatril i ručníček a granáty od Steinmanna a nadelil jej zo svojich žltákov niekoľko hrstí. Uľa vedela o tom a klalo jej to oči, ale čo bolo robiť! Jakub mal svoje dievča, nepotreboval inej ženy, a potom bol tu len niekoľko dní. Keď tie prešli, zašiel do prehnitej chalupy na kopec, medzi tovarišov.

— Počujte, chlapi, — prehovoril k nim vážne, — dosť sme sa už nahajdákali, bolo by už i do práce. Ale nie tu, kde nás pozná každý pandúr a striehne vicišpán. Pôjdeme za Tatry, do Poľska a do Oravy. Tam popreháňame pánov a ľudí, ktorí nám prídu do cesty. Nech vedia, Jánošík neumrel, žije a v jeho duchu žijeme my. Pôjdeme?

— Pôjdeme, ako by sme nešli! — zamrmlali chlapi. Prezreli a spočítali muníciu a druhého dňa na svite pustili sa cez Vagnár prťami po hĺbkach na východniansky salaš. Tu zabili hneď dve ovce a upiekli ich, niečo z nich zjedli, ostatné vzali so sebou.

— Veď sa nám mäsa i zíde, kamaráti! — posmeľoval Martin. — Chceme zmiznúť z našich salašov, našim pandúrom a zemanom z očí. Musíme cez Tatry hen do Poľska. Keď musíme, poďme.

Najedení kráčali veselo, vína nebolo, ani pálenky, nuž priľahli k potoku, kypiacemu čerstvo cez vymyté skaly, a nadúchali sa.

— Veď sa v Poľsku nejakej vodky iste nájde pre nás! — maľoval Paľo Gajdoš sebe aj iným. Zamierili popod Kriváň Kôprovou dolinou, hore rozkypenou riečkou Belou do Hlinskej a k Temným Smrečinám. Ohromné braliská hľadeli mĺkvo zo všetkých strán na svoje divé deti. — Čo len vykvitne z ich semena, ľudia ako v Európe a či len veční sluhovia, paholci, valasi a ovocie pre šibenicu? — Neďaleko z kolmého skaliska rútil sa vodopád, akoby dával odpoveď. Vykrpcovaní chlapi hnali sa za sebou ako živý mrak. Vystupovali zo skaly na skalu, podkovy hrkali im na kameňoch, keď sa blížili k jazerám, ostrým hvizdom ozval sa hvizdák. Všetci šli odmerane, iba Jano Oravec akosi zaostával.

— Čo sa toho hvizdáka bojíš? — volali na neho. — Akosi sa ti nechce.

— Ustatý som, — odpovedal oslovený a zbystril krok za ostatnými. — Zdá sa, nie je to život pre mňa.

— Tak si mal ísť za kňaza, — zhundral na neho Surovec. — Bol by nás mal aspoň kto ospovedať.

— Veď si ty luterán, — pohodil Oravec konduktorovi, ako ho niektorí menovali.

— A myslíš, luteráni sa nespovedajú?

— Len sa hore, chlapi, — ponúkal Ondráš Ponický do kroku. — Pozrite na tie sucháre, — ukazoval, — človek môže na nich i odvisnúť, a pred šibenicou pomodlí sa a vyspovedá luterán a či katolík.

— Hej, hore háj, dolu háj, — spustili chlapi. Braliská spev zachytili, podávali si ho z chrbta na chrbát a napokon uložili, mohutný spev voľných, neskrotných chlapcov do tatranských jazier, zvírených striebrom, a Kriváňu do náručia.

Tak sa prevalili na Dunajec, stretali poľských goralov, ktorí ich pozdravovali ponížene ako svojich bratov pri Váhu a Hrone. Večer sa priblížili k Novému Targu.

— Hej, chlapci! — pristavil ich Jakub. — Ale musíme myslieť i na svoju domácnosť!

— Máme tu hneď niečo, — postavil sa do prostriedku Martin Poljak, ktorý sa už obrátil v týchto stranách. — Pozrite hen pod stromami to veľké stavanie, tam býva bohatý gazda, menujú ho Fulas, on by nás mohol niečím podporiť!

Počkali kým sa zvečerilo, obsadili vchody a vošli do domu.

— Daj Boh šťastia! — pozdravil Jakub domácich, gazdu, gazdinú a niekoľko drobných detí, ktorí ich neprivítali najvľúdnejšie.

— Čo tu chcete?

— Viete, sme pocestní a je nás do deväť, — odpovedali.

— Vyšli sme z peňazí, či by ste nás na cestu nemohli podporiť?

— Nemám sa ja o koho starať? — pozrel gazda nadureno. — Len vy choďte pekne s Pánom Bohom!

— To veru nejdeme len tak naľahko — odsekol Jakub. A už boli v izbe i Martin, Greguš, Gajdoš a Ponický, ktorí začali nebezpečne hľadieť na domácich.

— Veru mali by ste si vec lepšie premyslieť, hladný vlk trhá.

— Na každého vlka nájde sa sprava, — odvážil sa ešte gazda. Ale to chytro oľutoval. Kubo ho lapil pod krk, iný zas vzal si na starosť ženu a deti, ktoré začali nariekať.

— Bohu dušu a mne peniaze! — hrmel vodca na gazdu. — Kde ich máš?

— Nemám nijakého groša, — bránil sa gazda poplašený.

— Pani, zraďte, kde ich máte, — vyhrážal sa Gajdoš gazdinej. — Ak nepoviete, kde sú, prehrnieme sýpku a posvietime si pritom.

— Nemáme, nič nemáme, — opätoval gazda a počúval štekot psa vonku, či sa mu nenadarí niekto na pomoc.

Štekot zmĺkol a on vykrúcal, ale márne.

— Vyberte z našej munície a podajte mi niečo, — žiadal Kubo.

Dali mu horiacu sviečku, chlapi držali gazdu i za ruky a on položil mu oheň pod brusce.

— Joj! — nakrivil gazda tvár, ale nevyzradil. Pálili ho ďalej, dobre mu prsty nespálili, ale on stál ako stĺp.

— Tak si prezrieme sýpku sami, — zunovali naťahovačku. I to vykonali.

Našli v zboží asi desať zlotých, strčil ich do opaska Martin ako pokladník spoločnosti. Okrem toho zobrali peknú mentieku, plátna, sukňu a dva polháky. Všetko sa zíde.

Keď boli hotoví, poďakovali sa pekne, ako sa sluší, pozdravili a zapadli do noci.

V Novom Targu zašli do postrannej krčmy, tu sa podelili a naliali sa vodky. Martin radil im napadnúť akéhosi bohatého kňaza, ale keď to bolo v tom istom mieste, nechali plán tak a ráno odišli. Zbadali, že je tu pôda dosť nebezpečná, panskí drábi začali hneď behať okolo, bolo treba hľadať istejšie miesto, a kde istejšie ako na salaši! Zahli do hôr a šli zo salaša na salaš, strebali žinčicu, ovsený chlieb zajedali bielym syrom a brali oštiepky na cestu. Skoro prešli do Oravy, kde sa cítili istejšími. V Trstenej popredal Martin oštiepky a nakúpil za to chleba a pálenky, najedli sa i napili. Odtiaľ šli do Slanice, kde ozbíjali bohatého farbiara Joanesa Brnoljaka. Tu šlo všetko hladko. Brnoljak, keď videl chlapov ako hory, neškriepil sa s nimi, dal im tri vrecká dukátov, mentieky, plátno farbisté i biele, dolomán, klobúky a pištole. Podelili sa s korisťou na hrste, dali aj pocestnému — roznášať o nich dobrú povesť. Tak došli na tvrdošínsky salaš, najedli sa, napili, a keď sa im zdalo, že majú dosť, udreli na Liptov, a to rovno do Hýb.

— Ale tu sa už zabavíme, — zastali pred mestskou krčmou a vrhli sa dnu. Posadali si za dlhé táfle, hostinský nosil čaše vína a pálenky, i muzikanti sa našli. Jedno Cigánisko malo z nich i cimbal. Náladu nebolo treba roznecovať, chlapi, naložení, ako sa patrí, nalievali sa veselo, bili päsťami na táfle, až nádoby skákali.

— Hej, len vždy veselo, cic, kozy, kozina, ešte nám nebije posledná hodina! — vyspevoval Ponický hlasom ani čerešňová kravská trúba. Ostatní spievali za ním. Hodovali celý deň i noc. Hybania vedeli o nich, ale nikto sa ich neodvážil dotknúť. Drábi z blízkeho Hrádku ani len nečuchli.

Keď už mali dosť, udreli na porubský salaš, odtiaľ prevalili sa do Brezna. Popri mestskom múre prekradli sa na Dobroč, do Komov a Fajtov. Tu si ešte všetko spočítali a rozdelili sa, ako sa svedčí. Vodca dostal dve časti, ostatní po jednej. Ušlo sa dosť každému, i vyčervenenej Uli, i Veľkému Macovi. Jakub, pravdaže, nezabudol na svoju Aničku a opatril si ju poriadne, plátnom bielym i farbistým, a najmä žltými lesklými dukátmi.

— A teraz sa rozídeme na tri dni, kamaráti, — rozhodol vodca. — Zatiaľ si odpočinieme, potom pôjdeme ďalej! Príďte všetci do nášho hniezda.

Všetci súhlasili, iba Jano Oravec sa vyhováral, vraj, nemôže, veľmi je ustatý. Zadívali sa na neho a zaškúlili na seba. V posunku tom černela sa nedôvera, ale nepovedali slova. Pri rozlúčke vyšli za ním dvaja, aby sa mu vraj nič nestalo. Ani sa mu nie, lebo ho už nevidel nikto nikdy viacej. Taký bol zbojnícky zákon.

V

Po prvej vydarenej väčšej vychádzke za Tatry surovcovcom narástli krídla. Chodili od severu na juh a od Gemera až na Považie. Zvesti niesli sa pred nimi i za nimi a oni v ich ovzduší rástli a rástli. Vodca zbojníkov Jánošík nezahynul na krivom háku, na radosť a uspokojenie zemanov. Žije a túla sa so svojimi tovarišmi ako víchor. Boháči trasú sa pred ním, neľudskí drábi a hajdúsi dajú si viac pozor. Na čiu bránu načiarajú v noci krivý hák, tam sa už vie, na ten dom Jakub myslí a má iste prečo. Po dedinách a mestečkách nastal a nastával hotový kult krivého háku, jedni sľubovali si od neho všeličo, iní sa triasli pred ním.

— Čo taký Surovec?! — rozprávali si. — Fúkne ti do panského stavania, a už vieš, nie je sám. Jeho tovariši predo dvermi, druhí už v maštali alebo v komore. — Daj Bohu dušu a mne peniaze! — Povieš, že nemáš alebo nedáš, schytia ťa i traja, začnú ti prsty sviecou páliť alebo šibrinkujú ti nožom okolo nátury. Juj. — Tak vzplanul nový boj pod Tatrami a prelial sa i na žírne roviny.

— Ta musíme, — posmeľoval Surovec. — Ta, kde je čo brať. Na holom štipci koňa nenapasieš! — A chodili krížom-krážom, rozsievali strach po kaštieľoch a zažíhali nádej po biednych chalupách. Jakub ich nielen vodil, ale i opatril. Korisť, zlato, striebro, šatstvo znášali na Dobroč, čo bolo lepšie skryť a dalo sa, to ukladal Jakub do bystrianskej jaskyne. Iba Poljak a Greguš vedeli o kvapľoch, pod ktorými sa to zakopáva. Ináč delili sa so získaným spravodlivo, nevedeli už čo je bieda, ako nevedeli, čo je strach. Pán Steinmann objednával ručníky a lesklé náhrdelníky. Dobročianky kolísali sa v širokých sukniach a chlapi pili, kde sa naskytla príležitosť. Keď bol v Brezne jarmok, celý bol ich.

Raz ešte za bieleho dňa zložili sa v krčme u Polonych. Jedenásť valašiek zaťali do hrady a rozkazovali si ako ozajstní páni.

— Anča, — volali na krčmárku, — daj nám okov vína a barana!

— A čo mi dáte?

— No, neboj sa, dostaneš jedenásť cedíl dukátov. V Úplzli je zakopané dukátov a dukátov a vtedy vyjdú napovrch, keď ich breznianske kravy vytlačia!

Obuvníci, sedlári i povrazníci, hrnčiari i pernikári dávali im vďačne, lebo vedeli, majú čím platiť. Pandúri chodili z Muráňa i Ľupče, od Bystrice, Zvolena, ba i hen z Vígľaša, či by sa nejak nedostali k hniezdu.

Nedarilo sa im, ľud mlčal. Pán Sebastian vedel o všetkom, bol dobrý na majetku a dobrý i s vicišpánom, ale necekol slova, vedel, stálo by ho to majetok i život. A čo z toho? Radšej si zašiel za Uľou, dal jej, čo chcela, potľapkal ju i pohladkal a myslel na svoje veci. Uľa mu vyhovela, ale nestála o neho, myseľ jej blúdila kdesi inde, ani nie tak za Jakubom, ako skôr za jeho frajerkou. Chlapov dosť! Ale keď Hana dostala niečo, Uľa vždy vedela o tom. Horela závisťou, mala vždy ženy, ktoré jej priniesli všetko, a zhárala tým, čo počula. Hana sa nepohla, aby jej krčmárka nebola na stope. Nenávidela ju, lebo má pekné oči a červené líca. A táto náruživosť rástla, ako môže iba u ženy proti žene.

— Hej, krčmárka! — pritierali sa k nej pandúri, keď sa zložili v krčme, — a vedela by si ty niečo o tých chlapoch, čo sú v boji s celou Zvolenskou stolicou a tu kdesi sa prepadli?

— Čo by ja len vedela, — skrútila sa na päte a zasvietili jej lesklé biely zuby na fúzatého pandúra. — To ja mám päť hláv, o takom hovoriť?

Ale keď sa lepšie prizrela, fúzatý pandúr bol chlap ako jedľa. Ručiská mal ako húžvy, vedel by v náruč privinúť. Mala sa k nemu s pozornosťou, i usmiala sa na neho, dozvedela sa, volá sa Ferko a chodí sem častejšie. Raz počula, Hana vraj dostala zasa na šaty. — No, tá už bude chodiť ani pani veľkomožná, — uhryzlo ju niečo pod srdcom. — A keby len ten Jakub vedel, na koho tá všetko fľochuje! Ver’ by si jej ani neobzrel! — A už bola na tom, pandúrovi všetko vyjaviť, ale v krčme zjavilo sa naraz niekoľko tovarišov, Poljak, Greguš i Gajdoš. Dovtípila sa, tí sú tu nie darmo, vzduch je nie bez dymu, a ani necekla. Napokon prišiel i Surovec a pandúrov ani neobzrel. Dal nakrájať slaniny, ktorú si zapili pálenkou.

Pandúri sa stratili, bolo ich primálo. Večer vykradli sa im chlapi, prepadli sa medzi stavaním a rozplynuli ako gáfor.

Na Dobroči všetci vedeli, kde zamierili, i Uľa vedela, ale neodvážila sa ani ona, domyslela si, hneď je krčma v blku a ona v ohni, a nemýlila sa. V obľahnutej chalupe pod deravou strechou sa zahmýrilo. Tovariši sa schádzali, prišiel i vodca a rozostavil stráže. Stará Dora v pitvore krájala klobásy a varila v kotlíku pálenku. Ostatní potískali sa v izbe a postávali akosi so zvesenými hlavami. Počítali sa a vedeli, chýbajú im dvaja, Žilka a Ponický. Vedeli o nich, že sú vo Zvolenskom zámku a čaká ich šibenica alebo prepílený rebrík.

— A čo čaká nás? — pozreli na seba s netajenou predtuchou.

— Kamaráti, — prehovoril vodca, — lístie padá zo stromov, nezadlho je tu zima, máme si pohovoriť, ako budeme zimovať a či sa zídeme ešte. Koristi máme dosť, zlata, striebra i plátna a šatstva, dostane sa každému na pamiatku. Pre istotu niečo si necháme na istom mieste, skaly, tie nevykričia. Ostatné si rozdelíme, a začneme riadne žiť. Jánošíka sme pomstili, kaštiele sa trasú, pandúri behajú, páni platia sily proti nám a paničky sú zvedavé na nás. Ale my sme nie zvedaví na nich a opatríme sa rozumne a múdro. Potom sa rozídeme všetci po svojom, čo myslíte, bude to dobre?

— Dobre, dobre, vodca náš, — prikyvovali počerné tváre a ochotné ruky delili dukáty, zlato a striebro na hŕbky po stole a laviciach. Tri lojové sviece horeli na stole, ich ohybný plameň sa vlnil, vrhal žiaru do kútov, ktorú hŕbky vzácneho kovu znásobili.

— Všetci dostanete po jednej hŕbe, — ozval sa Martin Poljak ako pokladník. — Jakubovi prídu dve, vyberte si alebo ťahajte lós.

Pristali i bez lósu. Ťažké ruky poskladali poklad do vreciek. Iba vodca nechal si svoje hneď vo dvoch vreckách. Všetci vedeli, pre koho chystá jeden diel.

Keď všetci dostali svoje, ostali ešte dve hŕbky a niekoľko hrstí dukátov a striebra.

— Tie dve hŕbky patria Žilkovi a Ponickému, chyteným kamarátom, — poznamenal Jakub. — Schováme to pre nich na isté miesto, ak toho budú ešte kedy potrebovať. Ostatné rozdelíme na dary. Spokojní ste?

— Spokojní! — zachvela sa chalupa.

— A teraz si zajedzme a zapime!

Vošla Dora s lopárom nakrájanej klobásy a slaniny.

Chlapi sa pustili do jedla s chuťou. Mizlo všetko z lopára a zalievalo sa poriadnou hriatou. Všetci užili, koľko sa im chcelo.

— A teraz sa už rozídeme, — povstal Jakub a prehovoril pohnutým hlasom. Veď rozpúšťal svoju rodinu, v ktorej sa žilo jeden za všetkých, všetci za jedného. — Ďakujem vám všetkým za dôveru a poslušnosť. Majte sa dobre!

— A po zime sa nezídeme, vodca? — ozvali sa chlapi.

— Ak budeme žiť a ak sa nám bude chcieť!

Potom sa po jednom potratili. Napokon ostal Jakub sám s Martinom. Dlho sa díval na dobrého kamaráta, až ho chytil kŕčovite za ruku.

— Sľúb mi, Martin, — prehovoril k nemu, — ak bude so mnou zle, prídeš a vyprevadíš ma!

Na oblohe jagali sa už hviezdy. Sychravo ťahalo sa od Ďumbiera, lístie je už dolu zo stromov, padne biely sneh a zakryje stopy krivolakých ciest. Ale čo bude dotiaľ a čo potom? Jakub zbehol z kopca a zastavil sa u Veľkého Maca. Dal mu tiež jeho časť z darov ako všetkým. Pamätal ešte i na krčmárku Uľu, nech nepovie slova, keď ho už nebude. Ale najkrajší dar oddal svojej Anke. Obe vrecká, plné pokladov. Jedno za ňu, druhé za neho. Veď jej teraz už nebude prinášať, bude mať dosť. Odídu niekam do Trenčianskej a zoberú sa riadne v kostole, ako sa svedčí na poriadnych ľudí, a budú si žiť ticho a zbožne.

Hanke zasvietili oči. Vrhla sa mu do náručia.

— Tak si to už nechal? — prihovorila sa k nemu v komore.

— Nechal!

— A nevrátiš sa k tomu viacej?

— Nevrátim! Dosť už bolo starať sa o toľkých, pokúsim sa starať len o nás dvoch, o teba a o seba!

V tú chvíľu vtrhla na Dobroč celá čata pandúrov. Rozostavili stráže a niekoľkí, medzi nimi i Fero, vošli k Uli. Uľa sa zvŕtala ako vždy. Nosila víno v džbánkoch a obsluhovala veselo.

Ale, Ulika, — doberali si ju pandúri, — máš tu vraj aj konkurentku, a je ešte mladšia a krajšia ako ty.

Uľa vedela, na koho cieli, a bodli ju slová do srdca ako had.

— Počuj, Uľka, — prikradol sa k nej úlisne Fero. — Čo ty nevyužiješ, čo sa ti ponúka? Mohla by si mať všetkého v hojnosti na celý život. Ty vieš všetko, povedz nám! U koho spáva a kde je Jakub Surovec? Dvadsaťtisíc dukátov ťa neminie, keď povieš.

— A čo ja viem, — stisla Uľa plecami, ale bolo vidieť, čosi sa v nej zmieta. Pochopila, nech vyhovie Ferovi, ukáže i Hane, a Jakuba nemá čo ľutovať. Neobzrel sa o ňu.

V noci, keď sa popití chlapi rozváľali na sene po šopách, i Tomáš Greguš s nimi, pandúri vrhli sa na chalupu Veľkého Maca. Zaznel jediný výstrel, ale druhý nenasledoval. To bol znak, že sa pandúrom podarilo zmocniť sa vodcu!

— Zle je, nedobre! — skákali chlapi zo sena, ale bola už trma-vrma. Pandúrom podarilo sa chytiť i Tomáša, zavesili sa mu na ruky, keď ich spočiatku i rozhadzoval, a spútali ho. Podobne i Jakub povyhadzoval ich i niekoľko ráz z pitvora. Hanka zalamovala rukami a nariekala, ale on nič, tešil ju, vyhadzoval pandúra za pandúrom, ako zhnité hrušky, už vyšiel i na prah, bolo sa mu len rozbehnúť. Ale tu Fero podhodil mu pod nohy poriadny klát a Jakub sa prevrhol a padol. Zrazu boli pandúri na ňom a nepustili ho viacej! Márne zalamovala Hanka rukami, márne nariekala, i Veľký Maco márne ondial. Pandúri zaťali sa do Jakuba ako svorka psov do diviaka, zvalili ho a zviazali. Ešte v noci viedli Jakuba a Tomáša z Dobroče do Brezna. Retiazky im hrkali na rukách i na nohách. Ledva šli.

— No len, poďte, poďte, — strkali do nich. — V Brezne si oddýchnete, tam vás už čaká istý nocľah.

Zavreli ich do väznice, čakať na ďalší osud.

Na Dobroči našli ráno Uľu krčmárku bez duše v posteli, vlasy mala zlepené krvou. Ľudia hádali, ale nikto nevedel, ako sa to stalo.

VI

Hore i dolu Hronom rozvravela sa dolina. Novina sa niesla od chalupy do chalupy ani rozbehnuté kruhy na jazere, do ktorého vovalili žilnaté tvrdé ruky ohromné skalisko. Zvesť prišla o tom do každého kúta a vyvolala najrozličnejší dojem. Kto sa radoval, kto zaplakal. I sama čierna slovenská zem zdala sa precítiť udalosť v celej jej hrôze. Surovec lapený, Greguš v okovách, okrem toho ešte dvaja, Žilka a Ponický, na Zvolenskom zámku. Tatranské bystriny valili sa mútne. Tvrdé končiare Ďumbiera nakláňali sa k sebe melancholicky a bezradne. V krčmách na Handloch i v Brezne ozývalo sa významne:

— To viete, bez toho Oravca Jana, ktorého odstránili zbojníci, keď sa chcel od nich odštiepiť, — vysvetľovali vravnejší.

— A teraz mali by sa veru tých lapených ujať, — poznamenal obchodník, ktorý v Brezne predával roky pušný prach Veľkému Macovi. — Taká by mala byť zbojnícka česť. Ale čo, ľudia sú vždy rovnakí, ako za Krista Pána. Vodca je chytený, jeho tovariši hybaj v štyri svety!

— Ba ozaj, čo s nimi bude? — hádali mešťania. — Uvidíte, ujmú sa ich páni piaristi. Oni to robia odjakživa, keď je už s niekým zle. Pán prior zájde k nešťastníkom, požiada ich vrátiť sa do cirkvi katolíckej, a čo môže, spraví.

— Veru, keď už ide človeku o kožu, je mu jedno, na aký vešiak mu ju zavesia, — počuť mienku tu i tam.

V napätom očakávaní žilo slobodné kráľovské mesto Brezno, i celé okolie až po Bystricu a Zvolen. Skracovať zvláštnych ľudí o hlavu v tomto čase nebolo už nečasté. Mestá mali svoje „ius gladii“ a používali ho veru obratne, mali pre ten cieľ, a to pre všetky tri stupne tortúry, i potrebné náčinie. Železné matky na mliaždenie prstov, sviece a železá podhriať prsty, ale tak dokonale, že neostali z nich iba kýptiky, španielske topánky, vybité klincami, ktoré pomohli k pamäti delikventovi. A keď to všetko nepomohlo, tam bol škripcový rebrík, ktorým sa naťahovali kosti, až pukali. Iba Jánošík v Mikuláši prekonal všetky tri stupne, a ešte si i v centových okovách zahajduchoval okolo šibenice a vyfajčil vraj pritom päť funtov tabaku. Nuž ale takého Jánošíka nezrodilo ani vtedy každé storočie. Zato breznianski väzni správali sa chlapsky.

— Človek len raz umrie, — posmeľoval Jakub sklesnutého kamaráta Tomáša, prikovaného k nemu na jednu reťaz. — A keď raz umrie, nikto nemá k nemu viac prístupu, ani sudca, ani kráľ, ani kat!

— Pán Boh už aspoň to dobre spravil, — stisol zuby kamarát. — Človek, ako my, môže sa aspoň potešiť, — potom budem mať už pokoj. — Ale dotiaľ, čakala ich ešte mnohá skúška. Predovšetkým niekoľkodňové vypočúvanie, prišli drábi, ozbrojení po zuby, a vyviedli chlapov do mučiarne, ukázali im všetky nástroje a poučili ich o nich ako deti v mestskom gymnáziu. Ak sa poddajú, bude im ľahšie, ak nie, budú im kosti prašťať a telo horieť, ako sa patrí na takých chlapov. Potom ich lapili do výrobku, prišiel zakuklený kat z Banskej Bystrice i so svojimi holomkami a začali ich najprv opačovať a hladkať, tak ako voly na bijárni.

— Hej, nebyť týchto okov, — zazerali Jakub i Tomáš, — nešlo by to tak ľahko! Ale teraz ľahko im!

Holomci postavili dereš a ponúkali chlapov ľahnúť si.

— Ale, dajteže nám pokoj, — zrinčali väzni príšerne okovami. — Čože, Jano, Mišo, azda sa neznáme! Vari sme jedného barana zjedli spolu na bystrickom salaši?

— Zjedli, nezjedli, líhaj! — okríkol ich kat. — Taká je spravodlivosť. Keď prv ľahneš, budeš prv hotový!

O chvíľu sekali údery po chlapských chrbtoch ako pod bukovým piestom na Hrone pri žmýkaní, sekali veru, a chlapi nemukli.

Sudcovia stáli pred delikventmi s nosom dohora.

— Ako sa voláš a odkiaľ si? — Či si sa dávno dal na zbojníctvo? Kto ti dal radu viesť taký život?… Kde si najprv začal zbíjať?… Kto sa k tebe pritovarišil?… Kto vás viedol?… Koľko vás všetkých bolo?… Kde ste zbíjali?… Ublížili ste niekomu na tele?… — sypali sa otázky, sudcovia naslúchali, holomci sekali, mestský notár značil všetko úradne do protokolu. Prvé vypočutie bolo ešte dosť hladké, zbojníci sa priznali ku svojim túram po salašoch, ale zvedavosť inkvizície siahala hodne ďalej. Videli, delikventi sú doriadení a tortúra mala tiež svoje humánne pravidlá, po jednohodinovom mučení nasledoval vždy oddych pre obidve stránky. V Brezne to tiež statočne zachovali, i to, čo sa priznalo pod palicami, muselo sa ešte v pokoji zopakovať, aby sa vraj nepovedalo, že to bolo pod tlakom násilenstva. Tak to šlo niekoľko dní, Jakub a Tomáš revali zavše ako voly na holiach — s rozdielom, že o ryčiaceho vola jednako sa len obzrel niekto, o zbojníkov nik. Otázky sa im sypali na biedne hlavy a odhaľovali im závoj z pamäti. — Ako to bolo v Poľskej…? Ako v Novom Targu…? Čo ste robili v Orave…? Kto vyraboval valaštiansky kostol?… Kto kostol na Pondelku?… Kde ste brali zbroj, prach a gule?…

— Zbraň sme si nadobudli v Poľskej, — vysvetľovali chlapi, keď videli španielske topánky, — gule lial nám Maco Veľký na Dobroči zadarmo.

— A čo ste zobrali?…

— Noó, čo sa našlo, — uškrnuli sa zbojníci, keď im vbíjali železné kliny do podošiev.

— I dukáty?

— Áno!

— I šatstvo?

— Áno, jaj, jaj, Bože dobrý, — osŕkli pod hroznými údermi kladiva, ktorým im vrážali kliny do živých nôh.

— A kde ste ukladali peniaze?…

— Rozdali sme ich a prepili!

— Komu ste rozdali?

— Kto komu, i sedliakom, ženám a frajerkám!

— Ale máte ešte čosi v skrýši?

— Nemáme! — tvrdili chlapi zanovite. — Keď sme boli naposledy na Dobroči, rozdelili sme, čo bolo, a rozišli sme sa. Rozhodli sme sa dať na poriadny život!

— A ani teraz nechcete sa priznať, kam ste si ukryli z pokladov?

— Nemáme čo priznať!

— Tak najbližšie budete mať! Prichystajte sa na to, čo ste ešte neskúsili.

Sudcovia márne do nich dodievali, márne hľadal k srdcu i tu prítomný ctený richtár mesta, mlčali ani zvon, ktorému srdce vypadlo z úst. Rozniesla sa o tom povesť po celom meste, i na Dobroči dozvedeli sa o ich hroznom utrpení. Večerom k Velkému Macovi zišlo sa niekoľko chlapov, i Martin Poljak bol medzi nimi a nazrela i Anka. Bola bledá od prebdených nocí, deň čo deň chodila do mesta, ale vrátili sa vždy s prázdnou rukou. Neznámi, ktorí ju stretali, nevedeli, akú ohromnú bolesť nosí vo svojom mladom srdci. Známi neraz zavadili do nej, iba tu i tu počula slovo: — Neboj sa, neplač, dievča, veď ho ešte neobesili! Nájdu sa chlapi a postarajú sa, aby ho ani nie!

O tom sa hovorilo i u Veľkého Maca.

— Viete čo? — vykladal Martin Poljak. — Bolo by sa nám prestrojiť za piaristov, pán prior iste si nedá ujsť navštíviť pred popravou Jakuba, ktorý je evanjelik. I s Tomášom sa vynasnaží v poriadku rozlúčiť. Počúvať, uchráni ich aspoň od popravy v meste. Ak už musia zhynúť, nech nezhynú na diváky svetu.

— Veď ani na Viselniciach nebude inakšie, — zašomrú v kúte. — Tam tiež bude celé Brezno i okolie.

— Kto bude, tak bude, — fľochol rezignovane Maco Veľký. — I my tam budeme, ak to musí byť, pravda, Martin? — pozrie na Poljaka.

— I my, — zdvihol Poljak hlavu. — Ale najprv, pravda, Anička, pokúsime sa o niečo s tými piaristami?

Pokúsili sa, ale darmo. Brezno malo hradby mocné a chlapi ledva sa vedeli stratiť, keď sa obalkovali okolo väznice. Všetko sa zmenilo na dym a paru, miesto nádeje svitol ešte jeden deň inkvizície, ten posledný. Sudcovia v chladnom sklepe rozkázali napäť väzňov na rebrík a otáčať škripcom. V kostiach im pukalo, centové závažia roztiahli údy a oddeľoval sa stavec od stavca, ohromná bolesť zatemnila zrak.

— A vy ešte miesto kajania fígľujete, ako by ste sa dostali z rúk spravodlivosti, — vyhadzovali im na oči kamarátov, ktorých už zbadali v meste. — Hja, Brezno nie je Rimavská Sobota, odtiaľto neufrnknete. Otočiť!

Škripec chlapov doriadil a bystrický kat trel si pokojne ruky, keď ležali na dlažbe ako dolámaní. A vtedy nastalo ticho ani z kameňa, spomedzi sudcov vystúpil richtár a pokynul notárovi prečítať rozsudok. Notár vstrčil husie pero za ucho a s vážnou tvárou čítal pri povstaní prítomných: Deliberatus est Jacobus Surovec, konduktor a vodca zbojníkov, a Tomáš Greguš v jeho tovarišstve ostávajúci, — znel sonórne jeho hlas, — na smrť. Prvý pre krádež oviec už bol potrestaný slávnou komorou bystrickou na svojom tele štyri razy dvesto palicami, potom v Rimavskej Sobote na rok do žalára vhodený bol a utiekol, nielen aby svoj život na lepšie priviedol, ale z roka na rok, nešetriac ani božský, ani ľudský zákon a potupujúc spravodlivosť zákona, dopustil sa mnohých zlodejstiev, ako sám dobrovoľne i na mukách priznal. Vyraboval so svojimi tovarišmi kostol valaštiansky, Joanesa Marčeka, za Tatrami v Poľskej gazdu, v Slanici farbiara Joanesa Brnoljaka a iných orabovali a mučili. Druhý, hoci v nijakom veľkom a zlom zločine nebol prichytený, jednako s Jakubom Surovcom sa dal na zboj, zúčastnil sa na trápení a rabovaní ľudí.

Kubo Surovec mal by byť v meste od rúk a nôh kolesom lámaný a tým spôsobom ukrutne trápený a usmrtený, ale na mnohé prosby tunajších pánov pátrov piaristov od takého trestu sa odstupuje. Nech je na miesto popravné vedený a tam popravným majstrom od hlavy po päty kolesom lámaný. Hlava jeho sťatá a na kraji kolesa pribitá, celé jeho telo má byť do kolies vpletené a vedľa šibenice vyložené.

Tomáš Greguš nech je na šibenicu obesený. Iným na odstrašenie. Obaja oddávajú sa do rúk popravného majstra!

Notár skončil, richtár sa zadíval na odsúdencov, ktorých drábi obstali.

— Čo si želáte? — zachvel sa mu hlas. — Aká je vaša posledná vôľa?

— Ja by chcel ešte poriadnu večeru, — zadíval sa na sudcov Tomáš Greguš.

— Dostaneš ju! — kývol mu richtár blahosklonne.

— A ty čo chceš? — obrátil sa k Jakubovi.

— Nuž, ja by sa chcel rozlúčiť so svojím dievčaťom.

— Dobre, i to sa ti splní. Nech nepoviete, vy zbojníci, že my, Brezňania, nie sme ľudia!

Večer priniesli poriadnu hostinu do žalára obom, odomkli im putá aspoň na tú chvíľu, i tak boli od inkvizície zmučení a zlámaní ako konope, vyšlé spod trepačky. Niekoľko ozbrojených drábov sedelo oproti nim a divilo sa, ako si popíjajú. Spomínali na veselé časy, prežité v Orave a v Poľsku, v Novohrade a v Gemeri. Ba Jakub začal si i nôtiť:

Tu sa dvere zrazu otvorili a vošiel páter piarista. Zadíval sa na odsúdencov a pristúpil k Jakubovi.

— Surovec, neviem, či vieš, ale ujal som sa ťa a vykonal pre teba, čo bolo možné, — vykladal obom. — Neumriete na rínku, ale na Viselniciach, kde sa už mnohí pred vami lúčili so svetom, a pre poľahčenie, Jakub, priviedol som ti niekoho.

V tú chvíľu vystúpila z dverí Anka, a trasúc sa na celom tele, zosutila sa Jakubovi do náručia.

Neostalo oka suchého, pochopili všetci, že ľudská spravodlivosť a život sú dve veci. Chvíľky sa míňali, slzy z dvoch krásnych ohnivých očí stekali sa v jedno.

Na druhý deň obsadili zvedavci okrúhly vŕšok ako vrany ďatelinisko. Je to už v ľudskej povahe, ľudia sa hrozia utrpenia, ale keď môžu, vždy sa perverzne pokochajú v ňom. Myslia, človek nie je ako človek, a to akoby ich ospravedlňovalo. Kamaráti išli na popravište v centových okovách, nevládali napodobniť svojho kapitána Jura Jánošíka a museli ich drábi podopierať. Bolestne obzerali sa po rozváľaných kopcoch a vrchoch, kde poznali každý chodník, všetky skaly a všetky studienky. Vydýchli si ešte zhlboka, akoby sa chceli navoňať rozvitej boriny a oddýchnuť si na zelenej čečine. Hľadeli na horu ľudí a poznávali tváre.

— Hen je Martin, hen zasa Gajdoš! — šepkal Tomáš Jakubovi.

— Vedľa Maco Veľký, a s ním, — zachvelo ním razom — Anka, moja Anička. Zbohom!

Bystrický kat začal už potom prácu krátko a chytro. Jakub ešte zbadal Aničku, ako sa chytila za hlavu a utiekla. Zvedavci zliali sa mu potom už v akúsi tmavú masu, nevedel viac, čo sa s ním robí, len cítil, že prišla posledná hodina a že je to bolestné a hrozné.

V tú chvíľu vyrazil spev z ktoréhosi kúta zástupu a zachvel srdcami, ako keď padajú nebesá.

Zachytil to ešte i Tomáš Greguš, pochopil, že tú pieseň zložil nielen pre Jakuba, ale i pre seba.

Večer už bolo mĺkvo a pusto na popravišti, iba vrany zakrákali, i tie leteli kamsi do šerej diaľky.

Ľud sa rozchodil, jedna časť na Hron, druhá na Bystricu a tá tretia na Handle. Tam bola i Hanka, ktorá nemohla povedať slova, vedela len jedno, že je koniec Jakubovho života a že to znamená i život jej. Išla na Dobroč, ľahla ešte chvíľku do komôrky, kde okúsila toľko sladkosti. Vedela, nechal jej všetko, poklad je dobre opatrený a nenájde ho nik. Mohla by si žiť, mohla by sa vydať ako pani, ale čo to všetko stojí? Človek nežije hmotou, a keby mal všetko zlato tohto sveta a nikoho viac, žil by ako v pustom grúni. Na čo by bol taký život, na čo?

VII

Anka nevedela nájsť na svoju otázku odpoveď, predstavilo sa jej všetko, čo zažila dobré i zlé, tak jasne, akoby to prežívala znova. Videla zbojnícke hniezdo na kopci. Bolo pusté, ani len stará Dora sa neukázala, ani pes nezaštekal. Umordovanú ovládal ju sen, ale aký to sen, len predstava za predstavou, a vždy nejakí pandúri a vždy Uľa s hrozným závistlivým pohľadom. No veď dobre, Jakub bol zbojník, ale dal i jej, a čo ona mala do toho, keď mal i on niekoho rád? Ženská závisť prekoná všetko! Keď sa prebrala, červenali sa už zore, vedľa nej stála mať, žena Veľkého Maca. Tešila ju, chlapov vraj dosť. I okrem Jakuba a Tomáša, i okrem Žilku a Ponického, ktorých čaká podobné niečo vo Zvolene ako týchto na Viselniciach.

— Bože môj! — zavzdychla Anka a obliekla sa ako na cestu.

— Kamže sa chystáš? — pýtala sa jej ešte mať zvedavo.

— Idem trochu do poľa, — odvetila dievka. — Hlava ma bolí, azda mi prejde.

A pole už von ošumelo, lístie padalo z bučiny a jedlina pobledla. Ani zem už nevoňala. Rozváľaný ležal ohromný Ďumbier, iba Viselnice zdali sa vypínať nad neho vysoko, vysoko do mĺkvej oblohy.

— Ako clivo je na svete, — zachvelo ňou, keď pozrela na červenkavú oblohu.

V zapálených zorách zbadala hák, krivý hák… zlomený.

Chodila hodiny a hodiny, a nevedela o tom. Ostrý šíp a tŕnie driapalo jej biele telo. Cítila, musí preč, preč, ako do čiehosi náručia, šla horou, potom vyblednutou pažiťou vyššie a vždy vyššie. Volali za ňou smreky i jedle a boriny. Márne — nepočula. Volali za ňou bystré potoky, mala vážnejšiu povinnosť pred sebou. Vyšla na príkry skalnatý Vepor, akoby ju nieslo. Keď sa zmrákalo, utkvela krásnym pohľadom, ktorý mohol ešte všelikoho blažiť, na večerných zorách, na svete krásnom, malebnom, ale na svete, ktorý nebol pre ňu. Pozrela na Brezno, na svoju Dobroč a na všetko okolo nej, pozrela znova na zore a striaslo ju.

— Hák, hák… krivý hák… — mihlo sa jej mysľou. — Ach, zlomený! — zbadala ho znova a cítila, je to koniec.

V tú chvíľu dostala sa nad samú priepasť, ktorá zíva na gemerskej strane.

— Jakub, už idem za tebou! — ovila si hlavu ako vencom bielymi rukami, zastrela si oči a zrútila sa do bezodnej priepasti.

Len na jar, keď snehy opadli, našli ju valasi, úbohú. Po šatách poznali, mala by to byť ona.