ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V knižnici sedel sám a sám… Z podstavcov hľadeli naňho vážne tváre veľkých duchov človečenstva; zvysoka hľadeli.

Cítil to — bol ešte mladučký. So sklopeným zrakom preberal sa v knihách a za celý svet nebol by pozrel do očí tým, čo hľadeli naňho zvysoka.

Čas sa míňal. V knižnici sedel sám a sám… Z podstavcov hľadeli naňho vážne tváre veľkých duchov človečenstva, zvysoka hľadeli.

Cítil to — nedorástol ešte. S vnímavým pohľadom preberal sa v knihách. Tu i tu zdvihol oči. Zahľadel sa na niektorú z hláv, akoby jej chcel protirečiť. — No nevydržal a sklopil zrak znova.

Čas sa míňal. V knižnici sedel sám a sám. Z podstavcov hľadeli naňho vážne tváre veľkých duchov človečenstva; zvysoka hľadeli.

Necítil viac toho. Detské črty zamenil už výraz dospelosti. Skúmavým pohľadom preberal sa v knihách. Tu i tu zdvihol oči, a uprúc zrak na dajedného z veľkých duchov človečenstva, ľahunko sa usmial.

A smiech ten nebol výsmechom, ale výrazom radosti človeka, ktorý v malichernosti ľudského rozumu prišiel na to, že i on môže slobodne rozmýšľať.