ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na mohutnom skalisku pošmúrne, nebielené steny — mohol by im kamenie spočítať. Stoja pevne, akoby boli vyrástli a pnú sa tu do poschodia, tu zas v prízemí zakrpatejú. Paláce — nie síce v našom slova zmysle — i nízke staviská, priestranné dvory, výbežky i úzke, hlboké chodby, obohnané hranatými aj okrúhlymi baštami, ktoré spájajú — ako obruče — mohutné hradby, z nich hľadí veľa diel meravo do hmlistej hĺbky.

Smutný pomník nešťastných Stuartovcov.

Kedysi tak hlučné miestnosti, teraz také pusté! A či ani nie. Škótski vojaci tmolia sa sem-tam v divnej rovnošate,^[2] postávajú v hŕbkach živo besedujúc. Poniektorí šibalsky pokukávajú na priateľa, ktorý práve čo dostal návštevu z „civilného“ sveta, nejakú štíhlu miss s ružovými lícami. No nájde sa aj mimo domácich kto-ten, komu sa nelení hore do vrchu. Niekoľko zvedavých cudzincov nájdeme zväčša na hradbách. Prichodia si obzrieť Reen Mary’s Room, Old Parliament Hall,^[3] škótske regálie, skromnú kaplnku sv. Margaréty, najstaršie stavisko, pred ktorým zíva ohromné staré delo s hrdým nápisom: Nemo me impune lacessit.

— Aká irónia! — svitlo mladíkovi, ktorého šat i výzor prezrádzali cudzinca — aká irónia! Táto krajina bola kedysi samostatná, a dnes jej delá stoja tam na hradbách veľkého múzea mĺkvo, len na obed o jednej zhúkne výstrel, aby si — komu zle idú — napravil hodinky.

Tak aj tu myšlienka v putá okovaná? Ten kameň, taký vlhký, vari vie iba slziť? Alebo lúče slnka nie sú schopné preraziť hustý závoj hmly, ktorá túto krajinu ovíja?

Veď ja hľadám kraj, kde tma postúpila miesto svetlu, kde právo nie je majetkom vyšších tisícov, kde myšlienka môže slobodne rumiť i stavať znova — a tu tak mĺkvo — tak pusto — pochmúrne…!

Ba predsa… hrmot… aký jednotvárny! Možno morské vlny narážajú na tvrdý základ Castela a nôtia svoju odvekú pieseň?

II

Zvečerilo sa. Zvyčajná hmla zredla. Ulice plné ruchu-hurtu a svetla. Koče… autá… vozne električky… ľudí ani mravcov. — Evening News! Dispatch! — bolo počuť predavačov novín z vreskom-treskom už ako v každom veľkom meste…

Pri veľkolepom vchode jedného z hrdých palácov s pár škatuľkami zápaliek vo vychudnutej ruke stála zhrbená starena… Tu i tu padol jej zrak na širokú ulicu, ktorej druhý rad domov akoby nejaká nadzemská sila bola odtlačila, ba zodvihla do výšky, takže tam stál na šedivom úzadí v cikcakoch so štíhlymi vežami ako obrovská čierna masa poprebíjaná množstvom osvetlených oblokov — ako v rozprávke.

Krásne! Utešené! — no, starenu to nezaujímalo, jej vpadnuté oči obracali sa ku množstvu okoloidúcich. Sotva ju kto zbadal, pravda, na korze ani nie veľký div. Pekne urastené Škótky zväčša s ružami v lícach — so spustenými vlasmi radšej by sa boli stretli s iným pohľadom. A zvláštne! V tých mužských akoby namiesto krvi bola voda. Zato starene zápaliek stále neubúdalo.

A predsa bol ktosi, ba až dvaja, ktorí tak uprene hľadeli na ubiedenú. Jeden z nich tam spod dvesto stôp vysokého monumentu — z kameňa,^[4] a druhý — mladík, ktorého šat a výzor prezrádzali cudzinca — práve podával čosi starene.

— Thank you! — ďakovala táto chripľavým hlasom, ktorý sa až tak rezal do duše mladíkovi. Bol to ten istý, ktorý počul ďaleko za morom v svojej domovine, v ktorom spoznal prvý protest proti spoločenskému zriadeniu.

— Teda aj tu?! — vzdychol si. — A ja som si myslel…!

— Oh! the auld hoose, the auld hoose, What tho’ the rooms were wee…^[5] zarazilo ho… Vedľa trotoára stál chlap v plnom veku a spieval…

— Možno je opitý? — svitlo cudzincovi.

Obďaleč stála žena v chatrnom odeve s dieťaťom na rukách a hľadela prosebne.

— Teda aj tu!

Z blízkeho parku zaznel výstrel, za ním druhý, potom ticho. Ľudia sa vlnili ako predtým, iba strážnik zmizol za ohradou.

Ponad domy zahučal vietor a riedkym dažďom pokropil trotoár.

III

Drobný dážď zamenila o chvíľu hotová leja. Vietor sponad vysokých domov pustil sa ulicami. Na trotoároch to redlo. Ľudia, menovite ženy, uťahovali sa pod brány. Ten vetrisko totiž ani tuná nemá nijaké „maniere“, vyobjíma každého, kto sa mu naďabí, aj bez predstavenia sa.

V bočných uliciach len tu-tam čo sa mihol človek, ba niektoré akoby boli načisto vymreli. Do jednej z týchto zabočil aj mladík — cudzinec. Zastal, pritlačil sa k stene a čakal, kým trocha stíchne. Nudil sa. Rád by bol hľadel do úzkej ulice, ale nebolo vidno, len na pár krokov.

O chvíľu zbadal akúsi postavu s rozstrapatenými vlasmi… — Tacká sa! — zišlo mu na um. — Hm, spitá!

Pár chvíľok a zasa ktosi… Akýsi robotník meral cestu ešte dosť solídne a mieril pred dažďom do blízkeho „baru“. Dohonili ho dvaja ľudia, hovorili mu čosi, on sa zdráhal, potom ale pobral sa s nimi…

— Kde ho vlečú? — zišlo na um cudzincovi a podišiel za nimi z ulice do ulice — v daždi… najošarpanejšou časťou mesta.

Zastali pred budovou, pred bránou, v ktorej tlačilo sa práve niekoľko ľudí z tej najbiednejšej vrstvy. Vošli… cudzinec za nimi…

Pri vchode stáli študenti: jeden z nich vyberal po penny, ale len kto mu dal, druhí úslužne ukazovali na schody, po ktorých sa tmolilo pár podozrivých osôb. O chvíľu ocitol sa náš známy vo veľkej sieni, do posledného kútika naplnenej ľuďmi obojeho pohlavia, z tváre ktorých sa dalo čítať mravnú spustnutosť a biedu. Len tu-tam pár inteligentných tvárí… mužských ba i ženských. V popredí na vyvýšenom mieste stál klavír… vedľa neho riaditeľ práve oznamoval, že sa „koncert“ začína…

Na tribúnu vystupovali jeden za druhým mladí ľudia, ktorých riaditeľ predstavoval ako nejakých chýrnych umelcov. Začal sa spev: veselo i smutne… príjemne i falošne, s klavírom i bez klavíra, potom rečnenie spamäti alebo ukážky zo Shakespeara atď. A poslucháčstvo veru až napodiv vďačné, potlesku nebolo konca-kraja… Tu a tam zdudral síce nejaký podgurážený, ale ho chytro utíšili…

O hodinu sa „koncert“ prerušil. Začala sa chudobná hostina — ale predsa. Študenti doniesli koše plné šálok, v každej bolo trocha mäsa a pribalený kúštik chleba. Jednoducho oblečené slečny chodili sem a tam, rozdávali šálky ošarpaným rodičom i upískaným deťom a nalievali im čaju — pravda, nie s rumom, ale s mliekom.

Náš cudzinec stál tam, akoby všetkému tomu nerozumel.

— Ste po prvý raz v Settlemente? — pýtal sa ho jeden zo študentov, akoby mu bol z tvári vyčítal myšlienky. — Tak to býva každú sobotu. Sobota je najnebezpečnejší deň pre robotný ľud… Dostane peniaze a to sa už potom míňa whisky v „baroch“. Preto ich hneď večer pozbierame a držíme tu v tom vedomí, že do desiatej počúvajú prvotriedny koncert. Potom ich už môžeme pustiť bez obáv, lebo všetky „bary“ sú už pozatvárané… Tam u vás, pravda, nemáte pijanov?

— A koľko! Viac ako vy!

— A čo robíte na záchranu týchto nešťastníkov?

Na perách cudzinca zaihral trpký úsmev.

IV

Dážď utíchol, len čo vietor šarapatil, zato ulice znova ožili.

Ha-ha-ha-ha-ha-ha! chichotal sa polodivo ozrutný černoch v jednej z bočných ulíc. V ruke držal fakľu, dvíhal ju vysoko nad hlavu, akoby niekoho hľadal. Ľudia, menovite deti, zhŕkli sa okolo neho a hľadeli — ako si opaľuje počernú ruku, strká hlaveň až kdesi do hrdla a potom to zapíja z hodnej fľaše.

— Dobrá, znamenitá whisky, pravá škótska whisky, dostať ju u Stephenson and Son na Princes Street, — robil reklamu tejto firme.

Ľudia sa smiali. Tu i tu cvengol aj penny na kamennej dlažbe.

— Thank you! thank you! — chichotal sa černoch… a dvíhal fakľu do výšky, len aby vyvolal pozornosť okoloidúcich. Nedarilo sa mu to. Neďaleko na križovatke hŕba ľudí. Sem zamieril aj náš cudzinec idúcky zo Settlementu. Uprostred skupiny stál mužský v chatrnom odeve a rečnil:

— My Friends!^[6] Len hlúpy sa zrodil otrokom vyšších tisícov. Bájka o údoch a žalúdku dávno už zodraná. My zásobujeme a tak aj udržiavame spoločnosť, preto máme právo na celkom taký blahobyt ako bárskto iný…

Ľudia počúvali ticho… bez hrmotu — komu sa nepáčilo, odišiel. Medzi rečou rozdávali letáky… aj nášmu cudzincovi vtisli čosi, ale toho zaujímalo celkom iné: — Kde je stráž, kde žandári? — Ale o tých ani chýru ani slychu.

— Zaujímavé… zaujímavé! — opakoval si popod fúzy a poberal sa ďalej, keď sa mu zunovalo počúvať. Ustal, už by chcel ísť domov, ale chyba lávky. Ako tak išiel, ocitol sa odrazu na streche akéhosi vysokého domu…

— Hm… kade teraz?!

Tam dolu námestie — trocha tmavé, zato je na ňom čulo, menovite v jednom kúte…

— Iste ktosi reční! — zišlo na um cudzincovi: — a divné — žena!

Našiel schody a o chvíľu už tam počúval rozohnenú statnú Škótku s nie menej statným klobúkom na hlave.

— My Friends! Človek prichádza k uvedomeniu si svojej ľudskosti, putá nevoľnosti pukajú na celej čiare, len my — ženy máme ostať aj naďalej ujarmené? Či to nie je hanba dvadsiateho storočia, keď nebude vedieť pochopiť žiadosti a záujmy celej polovice človečenstva? Otcovia, bratia, vy máte doma ženy, dcéry, sestry — nezabolí vás to, keď sa otroci k hrudi vašej túlia? Otroci, ktorí sú rovnocennými údmi ľudského spoločenstva v povinnostiach, ale v práve odsotení…

Zvláštne, zaujímavé! mihlo znova hlavou cudzincovi, keď kládol noviny do vrecka, ktoré mu vtisli do hrsti: ale kde je strážnik… kde žandári?

Konečne zbadal obrovské chlapisko v čiernej rovnošate — obďaleč, ako aj on počúval rečníčku.

— Odpusťte, pane… koľko máte takýchto rečníkov dnes večer?

— Nájde sa toho!

— A to musia mať aj povolenie — však?

Strážnik vytreštil oči, akoby neporozumel, potom sa usmial popod obstrihnuté fúzy: — Aj vy si môžete zarečniť — pán môj — len nájdite poslucháčov. Ak ste zvedavý, hneď tu, hľa je High-Street, tam sa môžete napočúvať, aj pomodliť, ak sa vám páči…

V

Už bol ustatý ako drevo, ale akosi zabudol, že hľadá vlastne cestu do svojho bytu. Onedlho už bol na dlhočiznej ulici s vysokými, miestami hodne ošarpanými domami. Ľudia, zväčša robotníci, v chatrnom odeve, chodili po dvaja-traja, tu-tam so ženskými, hore-dolu, alebo postávali naprostred ulice celkom po domácky, ale rečníkov nebolo vidno…

— Neskoro je… — myslel si cudzinec, ale zato kráčal dolu svahovitou cestou: — Tu kdesi má byť Knoxov dom, obzriem si aspoň ten!

Zrazu ho zarazil hlahol trúb… vykročil za hlasom. Zasa zhon ľudí, zväčša otrhaných… počúvali ticho, pokojne velebné zvuky akejsi nábožnej piesne… Po hudbe nasledoval spev, a po speve vkročil doprostriedku šedivý starý pán:

— Brothers and Sisters! — ozvalo sa ulicou: — Pán vás volá, volá vás k sebe všetkých bez rozdielu — no, menovite vás, ktorí ste zablúdili, ktorí ste zabudli na ducha, a iba pred modlou vlastného tela sa koríte. Či necítite, že cesta, po ktorej kráčate, musí viesť k zahynutiu? Pozrite sa do zrkadla, podívajte sa na svoje ženy, deti… či tie zúbožené črty neprivrávajú sa vám výčitkou? No neľakajte sa, nezúfajte, ešte nie je neskoro, aby ste sa povzniesli z bahna zmyselnosti. Poďte… Pán vás volá!

Rečník hovoril so zápalom, z každého jeho pohybu bolo badať, že všetko to v ňom aj žije. Poslucháči stáli okolo neho mĺkvo, so sklopeným zrakom…

— Zvláštne! zaujímavé! — mihlo v hlave cudzincovi — ľudia, ktorí nerozmýšľajú len o jedení a pití — tu pochopia, že načo jedia a pijú. Duch puritánskeho Knoxa pracuje! — Pokročil nadol a zastal pred škótskym poschodovým domom s neveľkými oblokmi: — Tak tu býval ten smelý človek, ktorý sa neľakal moci — brutálnej moci sveta v podvedomí, že duch nad telom raz musí zvíťaziť!?

Bola už noc, vlhká jesenná noc — no, človek sa ešte vždy mal komu vystupovať na trotoároch. Tu a tam ozvala sa pobožná či bezbožná pieseň. Na jednej odbočke kázala mladá miss o Kristu, v druhej ulici si zas vyhrával škótsky vojak na gajdách, no — náš cudzinec sotva že nazrel v tú stranu.

— Dosť bolo… nadnes! — vydralo sa z neho, keď líhal ustatý na lôžko. Ale z ulice ešte aj sem doznievalo jednoduchým oblokom: — Evening News! Dispatch! — a kadejaké iné hlasy.

VI

Na mohutnom skalisku pošmúrne, nebielené steny — mohol by im kamenie spočítať. Stoja mocne, akoby vyrástli a pnú sa tu do poschodia, tu zas v prízemí zakrpatejú. Paláce — nie síce v našom slova zmysle — i nízke staviská, priestranné dvory, výbežky i úzke hlboké chodby, obohnané hranatými aj okrúhlymi baštami, ktoré spájajú — ako obruče — mohutné hradby, z ktorých hľadí množstvo diel, a hľadel i náš cudzinec, meravo do hĺbky…

Bolo pekné ráno, zato výhľad aspoň hmlou obrúbený… Preto sa azda zdalo, že veľa domov, ulíc — rozprestiera sa do nekonečna, len temné obrysy vŕškov a predierajúca sa belosť morského zálivu akoby boli hranicou.

Nuž nie v šplechote morských vĺn o tvrdý základ Castlea, jednotvárny hrmot, pod hradom veľké, čulé, bohaté škótske mesto so svojimi štíhlymi vežami, kupolami verejných budov… ohnísk to osvety, kde slobodne rumí i tvorí duch kedysi ujarmeného národa…

Mĺkvo spočinul zrak cudzinca na peknom obraze, nad ním akoby sa vznášali tri veľké a predsa také rozdielne osobnosti: Qeen Mary, John Knox a sir Walter Scott.

— Našiel som krajinu, kde tma uvoľnila miesto svetlu — … mihlo mu hlavou: — Pravda, v Holyroode^[7] nezasadá „the King of Scotland“, — pravda — aj tu žobre biedny na elegantnej ulici, aj tu upadá krehký a hlúpy do bahna hriechu a mrzkosti, aj tu poblúdilec často hľadá úkryt pod chladnými krídlami smrti — no, myšlienka slobodná, tá tvorí.

Prečo som len nie synom tejto chladnej, hmlistej vlasti? Vzdychol a sadol si na lafetu obrovského dela. Pred zrakom sa mu vynorili obrazy: surová tvár, bodák… farizejské oči, a potom, biedne mestečká, zdrevenenosť, nádherné zábavy — a zase — hromada chalúp, naprostriedku najkrajší dom — krčma! Ba ozaj či by aj tu bola myšlienka schopná tvoriť niečo pekného… impozantného, keby aj nebola sputnaná?

Divné zvonenie — akoby do piesne — vytrhlo ho z myšlienok. Vstal a zahľadel sa znova do hĺbky. Inokedy také hlučné ulice… teraz také tiché! Sklepy zavreté, povozov aj áut len málo, iba električky sa prevláčali. Zato ľudí ani hmyzu, vo sviatočnom rúchu uberali sa do kostolov.

Veľký… bohatý… vzdelaný anglický národ svätil nedeľu.