Sochár a čas

— Ukážem ti niečo, čo si nevidel! — pošepla mi na sklone jasného zimného dňa spanilá Družka mojich piesní. A pojmúc ma za ruku, viedla ma z dediny známym briežkom ku obmrznutej riečke, venčenej sivým rakytím, z jej môstka zahľadím sa tak rád na strmé čiary nebotyčných vysočín… Navykol som už na ich pôvab, a jednak vydral sa mi z pŕs výkrik úžasu tohto večera. Boli také, ako som ich ešte nevidel — zastreté akýmsi temnoružovým, ľahučkým závojom. Spod neho vyrážali snežné končiare a úbočia dolín v podivných odtienkoch rumene, že by sa ich umelec ani neodvážil na plátno položiť. Zaprizeral som sa a stratil v nich ako úsmev pod jabloňami, zakvitnutými naružovo.

— Obzri sa vôkol! — upozornila ma spoločnica. Myslel som — zbadám pred sebou dedinku na vŕšku s osvieteným chrámom a nevymrznuté, kovové vlny, poliate žiarou západu. Aké však bolo moje prekvapenie z pocitu, akoby ma akási mocná ruka zdvihla vysoko… vysoko, a ja uzrel som pred sebou rieky i moria a po brehoch mestá i dediny, rozviate do nekonečna. Všetko to zhalené závojom, kmásaným čousi mohutnou rukou a splývajúcim v obrovských záhyboch z kráľovských ňadier velebných končiarov.

— Ach! — obrátil som sa k Družke, — je to ozaj nádherný prelud, aký som dosiaľ nezažil…

— Prelud? Skutočnosť, môj drahý! Závoj ten kryje šíru zem od nepamäti a ty si ho zbadal len vtedy, keď si sa dostal spod neho. V tomto závoji vystupujú smrteľníci, zavití doň i osobitne. Je to pre nich prirodzené ako vzduch, v ňom sa pohybujú. Najviac ani neprídu na to, ako klamú iných i seba, hoci nebyť toho závoja — jemnejšieho od rumeňa, ktorý polieva vrchy — sotva by čo ostalo z „dôstojnosti“ plemena, čo ho stojí toľko bied a utrpenia! Pre tieto biedy kmáše ten závoj oná ruka. Ak sa lepšie prizrieš, uvidíš ich i viac. Najmocnejšia z nich je božská pravica Nazaretského, pracujúca od storočí s takým chatrným výsledkom! Človečenstvo nevie sa zriecť ružového závoja, pod ním úbohosť jeho túžob a snáh nevidieť ako pehy zavitej nevesty. Hľaď na onú ruku!… Zahrabala sa prstami do tej jemnučkej látky i rozkmasála ju, a jednak ako úderom zmeravená — nevládze ďalej. Tak je to s druhou i treťou. A ak sa dáš ty do toho zázračného tkaniva, ak si bol z najpopulárnejších, staneš sa o chvíľu najnenávidenejším človekom…

To povediac, ukázala bielou rúčkou na strmé vysočiny so slovami: … Hľaďže, príroda nevie sa tak dlho pretvarovať! Obrátil som zrak inštinktívne a tu ľahučký, temnoružový závoj presunul sa do úzadia a belasel vždy väčšmi a väčšmi, kým v popredí čneli obnažené končiare vo svojej velebe, hoci drsne vyblednuté, ba šedivé. Pocítil som nezdolnú túžbu zahrabať prsty do onoho zvláštneho závoja a trhnúť z celej sily, keď som si uvedomil, že sme zasa na môstku.

— Skús to i len na niektorom vidieckom plese, akých je dnes hojnosť na všetky strany, a uvidíš! — podotkla mi Družka so sústrasťou v očiach, uhádnuc moje myšlienky. Obaja sme zamĺkli pod silným dojmom blížiacej sa noci. Kovové chladné vlny prelievali sa po okrúhlych skalách a temneli v čipkovito obmrznutých brehoch, ovitých sivým rakytím, až i sčerneli ako žúžoľ, pozlátené studeným leskom plného mesiaca.