ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kálloy, Pišta Kálloy… pri tomto mene obyčajne pohli sa obrvy v neveľkom mestečku Horovciach. Hovorilo sa proste Pišta báči a všetci vedeli, čo to meno znamená. Bol to prvý elegán meštianskej spoločnosti, aký sa dnes už nerodí. Súčasne s novou dobou vymizla táto nevšedná rasa, aj keď o elegantných pánov nieto veľkej biedy, ale taký elegán, ako Pišta báči, to už dnes márne hľadať. Obstarný, prešedivený, s rozdelenou, krásne pestovanou bradou, navoňaný, s kostenou paličkou v ruke a s vonnou cigarou v ústach. Chodil pán riaditeľ mestskej sporiteľne do spoločnosti medzi pánov a najmä dámy, stával sa nenahraditeľným členom, riaditeľom večierkov a zábav aj pri svojom vyššom veku, dáma bola obyčajne šťastná, ak sa jej venoval. Nuž opravdivý Don Juan. Hľadal ilúzie a vedel ilúzie vzbudzovať. Koho si on opriadol do svojich pavučín, tá dušička obyčajne zvesila krídelká a neuletela. Vedel využívať život do poslednej kvapôčky. A nielen on, i jeho rodina, žena, prvá dáma mesta, synovia, verní napodobňovatelia svojho drahého otca, i dcéry, z nich mladšia Piroška bola ešte žiačkou. Bývali v priestrannom byte, bohato vyzdobenom a stále navštevovanom hosťami. Ľudia sa obrátili u nich pre zábavu i z povinnosti a boli vždy vítaní. Nebolo príležitosti, ktorá by našla domácu paniu nepripravenú, vždy bolo hneď všetkého na stole a Pišta báči i všetci ostatní pričinili sa z celej sily spraviť prítomným chvíle čo najpríjemnejšie. Kuchyňa bola vždy poruke v plnej potencii, ako by aj nie?? U Kálloych varilo sa vždy osobitne pre každého podľa vôle a chuti. Pribudlo niekoľko ľudí? — navarilo sa i pre tých.

O veselom, bujnom živote vedelo celé mesto. Hovorilo sa mnoho o dámach, viac o mladých pánoch a najviac pikantérií o prešedivenom Pišta báčim. Vedelo sa, ako si vie vždy vybrať do svojho domu najkrajšie dievčatá z vidieka a vie sa im aj zavďačiť. Ani to nerobil len pre seba. Keď niektorej noci mladší syn Štefan náhodou zablúdil do služobnej a zbadal, že nie je sama, vynašiel sa hneď.

— Si to ty, Imro, a či azda apa? — pýtal sa na staršieho brata, veď sa v takom panskom dome môže všeličo udať.

Kto bol, ten bol, nezávideli si a dopriali si všetko. Veselý a prirodzene veľmi nákladný život nebil do očú spočiatku nikomu. Bola to už tradícia od niekoľko sto rokov, ktorá medzi starými múrmi mesta našla vždy pokračovanie i svojich reprezentantov.

Na tento čas bol ním veľkomožný pán bankovej sporiteľne Kálloy Ištván. Nebola to jediná jeho hodnosť, zosobňoval i kultúrne snaženie mesta. Okrem divadiel a bálov bol i predsedom školského kuratória a manipuloval i prostriedkami, ktoré prišli z ministerstva. Spočiatku šlo mu to hladko a poctivo, neskôr ho život, rodina a priatelia zamotávali. Kdekomu zišlo na um, či Pišta báčimu stačí na to všetko. Prišlo to na myseľ i jemu. Pochopil skoro, čo sa robí doma i okolo neho. Snažil sa vzpierať, ale stroj bol už priveľmi zachodený, stŕhal už sám a tlačil. V banke boli tiež chyby. Dobromyseľným, prostunkým ľuďom darilo sa skúsenému riaditeľovi zavesiť všetko. Tam však je čím plátať. Školské peniaze robili už viac starostí, ale vysokými stykmi dalo sa tiež všeličo zaokryť. K tomu však dopadali každodenné potreby. Z obchodov bralo sa na úver, a nebolo už v Horovciach obchodu, kde by nebolo dlhu a dlhu.

Slučka sa zaťahovala, ale u Kálloych plynul tok života ako prv. Hostiny, zábavy, divadlá, toalety — rútilo sa nezastaviteľne ako pretrhnutý stav. V očiach famílie tá istá bezstarostnosť a bohéma do nekonečna. Na perách Pištu báčiho ten istý úsmev a v ruke tá istá kostená palička. Nikto netušil, aká hrozná krútňava visí nad panským domom Kálloych. Pišta báči ani pri tejto ohromnej starosti nezabúdal na svoje deti. Staral sa o synov — mať vždy niekoľko korún vo vrecku, o ženu a dcéry, aby sa mohli obliekať, nezabudol ani na ich duševnú výchovu.

— Počuj, kamarát, — oslovil raz miestneho rechtora, — nemohol by si ty chodiť k nám a vyučovať našu Pirošku hudbe? Nahradím ti tvoje ustávanie statočne.

— Ale, Pišta, — odpovedal oslovený dobrácky, — prídem a urobíme to. — Rechtor, ktorý u úradných pánov nebol v nejakej obľube pre svoju slovenskosť, z neistého pohľadu riaditeľa Kálloyho vybadal hneď, že ho čosi drhne. Niečo z toho i vedel, lebo sa o zadĺžení rodiny dostávalo mnoho na povrch. Zato prijal pozvanie, ktoré tak dôverne znelo. Oni medzi sebou nemali nič zlého, okrem toho, že Kálloy bol uzavretý do svojej vysokej kasty a zabudol, že sa volal kedysi Kapsa.

Jeden plával s prúdom, druhý proti prúdu.

Piroška bola vďačná za klavírne hodiny. Učila sa, pohýnala prsty a upierala s veľkou dôverčivosťou zelenkavé očká na svojho učiteľa.

Raz sedeli takto zahrúžení do práce, zrazu sa otvoria dvere a vstúpi elastickým krokom pán otec Pišta Kálloy. Elegantný tmavý oblek, striebristá brada starostlivo rozdelená, iba oči bez úsmevu.

— Piroška, — privraví sa dievčaťu chladno, — nechaj nás chvíľu samých, chcem si s ujom o niečom prehovoriť!

Keď ostanú sami, Pišta si ustato sadne a obráti akosi zvlhnuté oči na priateľa. Badať, deje sa čosi v jeho duši. Jeho hrdosť, tá je tam. Letí na hŕbu ako podťatý peň. Rechtor udivený čaká, čo bude, zabudnutá pieseň leží na klávesoch a vypäté struny chvejú sa ešte posledným zvukom.

— Kamarát, — pretrhne kovovým hlasom zamĺknuté, tvrdé ticho, — prosím ťa o niečo.

— Nech sa ti páči, čím môžem poslúžiť, — nepoznáva učiteľ hrdého riaditeľa sporiteľne a stĺp miestneho spoločenstva.

— Zaspievaj mi a zahraj Sládkovičovu pieseň Hojže, Bože!

Prekvapený takou žiadosťou, zadíva sa na neho rechtor, čosi sa mu zachveje v duši, o chvíľu však prsty spočinú na klávesoch, prsia sa vypnú a prepychove zariadenou miestnosťou, kde sotvakedy znel slovenský hlas, zhučí akord za akordom a roznesú sa slová, ktoré keď kto raz počuje, nezabudne nikdy.

A Kálloy ich kedysi počul. Časy prešumeli od tých čias nad jeho sivou hlavou, hádzali na neho kvety i kamene. Okúsil zo všetkého, čo len výstredný spoločenský život mohol dať. Rozdával plnou hrsťou svojim i nesvojim. Niekedy za pekný pohľad, niekedy za horúci bozk a doprial každému všetko, ale i sebe. Cítil, ako ho unáša obdiv, ako mu žičí, ale i žiada do nekonečna. Vydolel to roky, roky. Napokon sa zosutilo všetko a zdá sa, niet viac kade ujsť, preto sa vracia k piesni, ktorú poznal v detstve, chce sa zachytiť do nej, do jej melódie, do jej slov, do jej vĺn. Hojže, Bože!

A klávesy zvučia, akoby hovorili k duši, akoby mu bili na sklamané, ubolené srdce. Pred zraky stavajú sa mu osoby, ktoré hrali veľký zástoj v jeho živote, tratia sa jedna za druhou ako vyblednuté tiene, miznú v záhadných tónoch: Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí… Odnášajú po kuse z toho srdca, žena i deti, milenky i priatelia, a čo ostane z neho napokon? Čo zo slávy, čo z bohatstva, čo z prehýrených nocí, — všetko sa stráca, všetko ktosi zabará ako snopy z poľa, a rechtor spieva ďalej, až dušou otriasa, až na kostené klávesy, na pestré perzské koberce hrnie sa slza za slzou.

Slová zmĺkli, posledné akordy zasypali usedavý nárek ako hrobár prsťou. Rechtor sa vzchopil a zlomeného obra priateľsky pohladil po sklesnutej hlave.

*

Večer toho istého dňa videli v Horovciach pána riaditeľa banky a predsedu školského kuratória nasadať na železnicu. Tvár mal zblednutú, ale nikto netušil, čo sa v jeho duši deje. Prítomným a známym na peróne zakýval rukou s ľahkým úsmevom na perách. Nad mestom visel tmavý mrak, ktorý sa mu zdal utekať za ním, i keď sa vlak pohol. Usmial sa i naň. Zaberal po krásnej hornatej doline, kamsi nadol, a ten čierny mrak všade za ním, akoby to bola čiasi dlhá, dlhočizná ruka, siahajúca po svojej obeti. Kálloy pochopil, tou obeťou mal byť on. Mal by však už skončiť? On, taký vážený, obdivovaný, všelijakou poctou zahrnovaný človek. Mal by sa poddať, keď cesta ešte taká ďaleká pred ním!

— Nie, nie, — vzopäl sa v druhotriednom kupé znova, hrdo, odmerane, ako robieval v šťastnejšie časy. — Všetkému je spôsob, človek nesmie zúfať. Sú ešte ľudia! Pochopia ma a pomôžu!

A ťažký dym rozsieval ohnivé iskry po kraji, ktorým sa už stmievalo.

Cesta sa míňala, železničné svetlá sa chveli, vlak šiel vždy nadol, nadol, a čierny rozťahaný oblak za ním ako smútočný závoj.

— Čo je to? — všimol si ho Pišta báči. — Aké divné, ako Osud, ktorému ťažko ujsť. — Kolesá duneli, zo skalnatých vrchov spúšťali sa na žírne roviny. Ráno zastali v Bratislave. A večer, keď sa zažali bratislavské svetlá, našli ľudia niekoho na dunajskom brehu oproti propeleru s prestrelenou hlavou. Neušiel svojmu Osudu!