ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko oáz, ktoré zrak tvoj nedohliadne, hoci si úplne pod ich kúzelnou mocou, čnejú kdesi za obzorom s vejárovitými palmami, kde čerstvý prameň príjemne ochládza horúcu krv a bozk chutí ako zrelé figy alebo zrnko najsladšieho hrozna.

Si z tých, ktorých nikdy ten bozk neoblažil? Ako tvoj otec, kráčaš i ty morom žltého piesku, kde sa voda prepadá a kostry značia cestu karaván. Nebo je možno tvoje, ale na zemi nekvitne ti kvietka. Chodíš od východu na západ a zo západu na východ, znášajúc neúnavne hodváb, kment, zlato, drahokamy, a to všetko skladáš k nohám tých niekoľkých vyvolených, ktorým je dané žiť na oázach.

Niekedy, keď sa ti duša vzpiera a kolená podlamujú, uzrieš rozkvitnuté háje, stromy, obťažené najkrajším ovocím, sklonené nad zurčiacim potokom, a od oáz počuješ hlas: zaslúžil si — vezmi!! Zelektrizovaný vidinou i sľubom napneš posledné sily, ani vyhladované zviera, ktorému ukážu chlp sena, aby vytiahlo káru z kaluže.

Márne! Všetko márne!! V tých vonných hájoch nespočinú tvoje údy. Z potoka nenačrieš, ovocia neokúsiš! Skoro poznávaš s trpkosťou, žes’ iba bábkou akéhosi hrozného kúzla. Tu nemožno veriť farbám, ani spevu, ani slovu, lebo skutočnosť je len v reve hyen, v sipote hadov, v jaku šakalov. Ostatné je biedna hra a prelud azda i tvojej vlastnej, ubitej duše.

Ako si poľutovaniahodný, človeče, akže ti je nadelené putovať tým najsmutnejším krajom od kolísky až po hrob a neuzrieť chvíle, kedy kúzlo oáz potrhá vlákna pavučín, vyvolajúc z odkliatej púšte vejárovité palmy, pod nimi by čerstvý prameň príjemne ochladil horúcu krv a bozk chutil ako zrelé figy alebo zrnko najsladšieho hrozna! Ty umierajúc môžeš zavolať k oázam: Nemal som vlasti na zemi, nemal som nijakej vlasti!