ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V priestrannom ateliéri známeho majstra tvorivý jeho duch rozprával sa s ťažkými balvanmi mramoru. Za ohromným oblokom bol celý jeho svet, ta len zriedka nazrel zvedavec. Dni leteli jeden za druhým, ruka kreslila, dláto a kladivo pracovali. Veľký svet začal sa o dielňu zaujímať. Čo jeden balvan ožil, rozpísali sa noviny a sľubovali schopnému človeku budúcnosť. Vzbudila pozornosť najmä pekná Anetta. Chodili ju obdivovať a hovorili: „Je ako živá.“ Ale málokto tušil, koľko lásky a bolesti vlial Leonard do tých bielych údov, nahnutej dievčenskej hlávky, okrúhlych ramien a svietiacich pŕs. Veľký sochársky podnik zachytil nadaného majstra do práce na súsoší krajinského monumentu a práca šla, až ju začali závidieť. V ateliéri pribudlo pracovníkov, ktorých si už majster vychoval. Tvorili sa plány a obraznosť zbujnela. Svaly zvieracie i ľudské vystupovali z kameňa. Na ne tvoriteľsky hľadieval Leonard, tu i tu potiahnuc z krátkej fajočky.

— Príde Anetta? — zašomre na štíhleho pomocníka. — Ty, vieš, Peter. Dnes by mala prísť. Sľúbila! Príde! Mali by sme ešte mramor vytesať a postaviť primerane.

Sotva boli s prácou hotoví, otvorili sa dvere a do ateliéru vstúpilo služobné dievča, rozkvitnuté ako osypaná jar.

— Anetta! — zvolal Leonard. — Čakal som ťa, pozri!

— To by mala byť ja? — zažiaria veľké oči a vyrobené ruky sa zachvejú.

— Ty, Anetta! — ponorí jej zrak do veľkých očú majster a pohladí ju po ramienku. — Ododnes nepôjdeš viac domov, ostaneš tu. Postaráš sa o našu domácnosť!

Ale žiaľ Leonardov začal sa len teraz. Sochu Anetty kúpil bohatý Amerikán a odviezol ju ďaleko za more. Kým ju nahrádzala Anetta živá, majster to ani nezbadal. Ale naraz bledosť vystúpila na jej tvár a jej veľké oči začali sa žalovať. Zavolal k nej povestného lekára.

— Pán doktor, zachráňte Anettu! Zachránite tým moje umenie i mňa.

— Vy ste, majster, predali jej obraz za more?

— Predal! — osmutnel Leonard.

— Získajte si ho späť!

Oznamy idú do šíreho sveta. Anetta sa nenájde. A tá živá vädne ako ruža. Okrúhle údy tratia sa ako vňať a oheň očú hasne kdesi pod popolom.

Majster cíti — stráca cenu, čo mu je také drahé a čo mu nenahradí nikto. Peniaze sa mu sypú, i uznanie, ale ho netešia. Do ateliéru nejde. Stojí pri posteli chorej a díva sa na jej ustaté mihalnice skrúšeno. Ponúkne ohromné sumy získať Anettu späť, akoby ten pevný mramor mal zachrániť život hynúcemu telu. Napokon mramor sa vráti na svoje predošlé miesto, ale Anetty už nebolo. Na tichom mestskom cintoríne ustlala si miesto pod košatou lipou.

Osirel Leonard a osirelo i jeho umenie. Dláto i kladivo vypadli mu z ruky a začaté veľké dielo neskončil. Hodiny prebdel pred veľkým mramorom Anetty. Myslel, že mu ju nahradí, hladil ju, zhováral sa s ňou, keď v istý deň zbadal, ako sa mu biely mramor spred očú stráca. Ustatý zrak mu vypovedal. Tmy hustli okolo neho, hustli a halili krásne údy viac a viac. Slávni lekári chodili zo všetkých strán sveta za majstrom Leonardom. Nevedeli pomôcť, a on mal ešte toľko veľkých plánov v kučeravej hlave. Nebolo mu ich ľúto, len Anetty. Chodil do cintorína k jej hrobu a odtiaľ do ateliéru k jej soche. Peter ho vodieval, v pracovni hovoril s ním, len nesmierny smútok zastavil jeho kroky. Zdalo sa mu čuť na troskách veľkolepých plánov. Leonard už prestal hľadieť do budúcnosti, hľadel prekonať prítomnosť, žil len, akoby musel, a zvesť o úspechoch jeho priateľov spôsobila mu bolesť. Vyrovnal sa i s ňou. Ťažká choroba vyčerpala ho hmotne. Pomaly predával, ateliér bol stále prázdnejší a prázdnejší. Napokon ostal tam len jediný mramor — krásna Anetta.

Bola noc i v oblokoch, kde ju majster nevidel, ešte hustejšia v sklamanej duši, ubitej životom. Bohatý Amerikán poslal svojho agenta po biely mramor Anetty, ponúkajúc päťnásobnú sumu ako prv. Leonardo mohol ticho dožívať svoj život, ale život nemal už pre neho nijakú cenu. Chytil sa za hlavu, zakvílil ako ranená zver v pustom ateliéri, hmatajúc rukami, doplazil sa k mramorovej Anette, objímal ju, hladil a plakal. Jeho nárek niesol sa pustou ozvenou, ktorému bohatý, šíry svet nerozumie. Jeho ruky chveli sa na krásnej tvári, oblých prsiach a údoch. Krv sa mu hnala do hlavy, krv rozvírená ako nejaký zakliaty ohňostroj. Nad jeho zrakom zrazu vynorili sa kontúry Anetty. Zdalo sa mu, že vidí, ako mu ju berú čiesi tajomné ruky.

— Nedám, — s divým výkrikom objal Leonard kŕčovite krásnu sochu. Zvážil ju na seba a v druhú chvíľu rozsypali sa ťažké trosky na tvrdej dlážke. Ráno našiel Peter svojho nešťastného majstra vedľa rozbitej Anetty. Pochovali ich všetkých spolu pod košatou lipou. Zamĺknuté srdcia i chladný kameň. Život im nežičil, ale aspoň patrili k sebe.