ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto stál niekedy smädný nad vyschnutým prameňom — pochopí náladu tzv. hluchých dní, keď motívy stratia kúzlo a do ukonanej duše spevca vplazí sa zmija pochybovania vo vlastnú schopnosť. Túto náladu, obracajúcu neraz pravé skvosty na hŕbu daromných smetí, dostávajú slabé i mohutné osobnosti, dostávam i ja. V taký čas podlieham trápnej nespokojnosti, čo váľa vinu na môj pustovnícky život! Predstavuje mi, ako by to bolo oživujúce — vyjsť medzi svet, oddať sa ruchu väčšieho mesta, alebo sadnúť na vlak a uháňať do ďalekých krajov, načrieť z tuhobelasej oblohy na juhu, slúchať šplechot vĺn na morskom pobreží, poňať zmyslami najkrajšie produkty rôzneho umenia a tak sa vrátiť k práci do zátišia. Pravda, na to by boli potrebné prostriedky… zneje to nakoniec vždy ako sekerou o skalu.

Túžba, ktorá vznikla z takejto nespokojnosti, opanovala ma raz až neuveriteľne silno. Celý deň som prechodil, nevediac si miesta. Skúšal som čítať. Nedalo sa. A líhajúc si večer, robil som to s obavou, že do rána nezažmúrim oka.

Skutočne hlásnik prešiel už tretí raz popod obloky, a ešte vždy som nespal. Z nočného stolíka niesol sa rovnomerný tikot hodiniek. Započúval som sa: azda ma to zunuje! Ale nič. Odrazu ten rovnomerný tepot zosilnel a doznieval dojmom krokov z predizby. Sotva som si to uvedomil, otvorili sa dvere a vstúpil vyholený pán v cylindri a elegantnom kabáte, prámovanom drahocennou kožkou. Na stole horela svieca. Neznámy, pristúpiac ku posteli, prehovoril:

— Odpusťte, pane, že vás vyrušujem! Ale mám čas vymeraný. Dopočul som sa o najvrelejšej túžbe vášho srdca, a ak to chcete aj vy — vyplní sa vám. Dám vám prostriedky, čo potrebujete, aby váš talent sa úplne rozvinul. Žiadam len to, aby ste pri tvorbe mali ohľad i na moje záujmy. Čím konečne sila vaša iste neutrpí…

Spravili sme sa a ja som zanechal bez odkladu svoje nemotou ubíjajúce zátišie. Ukojila sa moja túžba. Menivé obrazy pekných krajín lahodili zraku. Načrel som z tuhobelasej oblohy teplučkého juhu. Potešil som sa v jasných farbách rozliatej morskej hladiny. Zažil som krásy mäkkej benátskej noci. Videl zázračné stavby, poznal chýrečné sochy a obrazy, počul unášajúcu hudbu veľkého umelca. Pohovel som si pod palmami v strede rozprechádzaného publika — Slovom, zasýtil som sa dojmami, o nich som za hluchých dní sníval v samotách. Cítil som veľkú chuť do práce, keď som sa však prichytil — prišiel mi na um onen vyholený pán v cylindri a skvostne prámovanom elegantnom kabáte. — Položil som bezvládne pero.

— Azda doma! — pomyslel som. Ale dôjduc pod chladné končiare svojho zátišia, pociťoval som tú istú malomocnosť. Keby sa moje dojmy zmenili na raždie a niekto by mi ho bol priviazal na chrbát, iste by som bol stál ohnutý s podlomenými kolenami. A zložiť z toho čo i len snietky — nedajbože! Bol som nešťastnejší ako za najhluchších dní. — Predstavoval som si toho odporného človeka, čo mi dal prostriedky, ako čaká, vyčakáva práce, v nich bude zreteľ i na jeho záujmy. V duši pocítil som zlosť, ako môže vzkypieť kúpená žena voči zvodcovi, ktorý zabral i najcennejšie a posledné, čo jej ostalo, za jeho peniaz, mizerný, špinavý peniaz. Očakával som ho, tŕpnuc, istý, že raz príde. Konečne ozvali sa kroky v predizbe. Dvere sa otvorili a ja som kričal ako bez seba: — Vráťte mi, pane, moju slobodu, bez nej sa pracovať nedá!!

Prebudil som sa, počujúc ešte dozvuk vlastného výkriku. V pološere nebolo nikoho. Z nočného stolíka niesol sa rovnomerne tikot hodiniek. Mesačné svetlo, prelejúc sa vydratým rožkom záclony, padalo mi na perinu a skvelo sa ako kus pravého zlata — zaň by však, hoc by bolo to najpravejšie, nikdy viac nepredal svoj veľký poklad: slobodu vlastného pera!