ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Poď!… — vpadá v sparno dňa, keď slnko pečie a prach sa kudlí spod nôh — biely, jasavý, neodberajúci odevu, ani tváre, ani očú, tisnúci sa do pľúc i do duše hriechom, jemu nemožno vyhnúť. Hlas ten je mi známy ako vrava otca, ju čujem niekedy určite v prízvuku svojich slov… Známy od času, čo som utkvel zvedavým zrakom na temnom mori svrčín a jedlí i na svetlejšej zeleni červených smrekov. Počul som ho v cudzom kraji, keď som nazeral do hĺbky života. Prešvihol sa i ponad šíravu večne zvírených vln do komôrky, ďalekého mesta privravieť sa mi svojím tajomne vábnym: poď! poď! A moje srdce zrýchlilo svoj tep vždy ako na pozyv vrúcne milovanej duše.

— Poď!… — volá i dnes mäkko, oddane a vnútro moje odráža ten ohlas, nútiac ma poslúchnuť… Veď koľkokrát uchýlil som sa do tej roztvorenej, príjemne chladivej náruče, načrieť z čistého, prachom nehyzdeného vzduchu, navoňať sa dychu smolnej kôry, posedieť si pri krištáľových vodách bublavého pramienka neraz až do súmraku v rozhovore — koľkokrát?! A vtedy počul som vždy z perí onej neviditeľnej duše: život je pekný, veľmi pekný!

Dnes — zda sa mi — chápem z tých šepotavých slov viac. Omnoho viac…! Je v nich túžba, akú som predtým nepobadal. Alebo som jej azda nerozumel? Naráža na akúsi dávnu zradu otcov — zradu pred tisíckami rokov, keď jaskyne ostávali prázdne, ukrývajúc — ako pamiatku zapadnutého života — vedľa práchnivejúcich kostí zopár kamenných nástrojov. Spomína na cestu, po nej musím s inými, i keď slnko pečie a prach sa spod nôh kudlí, sadajúc na kvety, trávu, na lístie stromov i na hruď, plnú vzbury a odporu. Spytuje sa ma, čo sme vyhrali? Čo som vyhral ja?? Ponúka mi lôžko, vystlané bujným hodvábnym machom. Ponúka svoje ovocie, vtáctvo, i ryby, i divinu… Sľubuje žehnať mne i môjmu potomstvu, ak sa vrátim a zabudnem na všetko, čo som videl i počul doteraz…

A ja? Prisviedčam na zvodné slová ako otrok, nevediaci sa odtrhnúť od svojho nemilosrdného pána. Prisviedčam a mlčím, nechtiac zradiť tú naivnú, dobrú dušu, že je nie viac paňou svojich kypiacich vôd, ani ovocia, ani zveriny… Mlčím, rozmýšľajúc o tom, ako by ma panský hájnik vyhnal i z jaskyne, kam by som sa uchýlil — a tá, ju mám tak nekonečne rád, vidiac to, musela by okúsiť horkosť ako ja, ako i ty, druh môj — za sparného dňa brodiac sa osudnou cestou, keď slnko pečie a prach sa kudlí spod nôh — biely, jasavý, neoberajúci odev, ani tvár, ani oči, tisnúci sa do pľúc i do duše hriechom, jemu nemožno vyhnúť…

Prisviedčam a mlčím, kým tajomná duša hory len volá a volá…