ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z ďaleka idem do diali. Z pologule na pologulu z kraja do kraja. Cez moria, cez hory za Jarou, za Letom. Po poliach zožatých, po lúkach skosených,… po mestách beľavých s hrdými vežami, po šedých dedinách. Potrasiem stromy a ovocie padá. Osládzam hrozná a zvisajú strapce. Zvisajú — volajú, ruky ich zbierajú. Stúpam po kvetoch a úsmev môj rozsýpa sa na lilavé jesienky a strapaté chryzantémy. Dýchnem a vlákna pavučín nesú sa na čistom vzduchu. Ruky ich chytajú — detské i nedetské. Kyniem a tisíce kopáčov vychodí na role. Tisíce kopačiek s tvrdými dlaňami.

Kopú sa zemiaky — repa sa hromadí.

— Ľudkovia, ľudkovia, kto z vás dnes múdry? Zemiakov veľa a všetky sú veľké. A najsprostejší, vraj, má vždy tie najväčšie — ha, ha.

— Ani na fare nemajú menšie — ha-ha-ha.

— A ako sa máte?

— Zle, ako by inak? Iným je dobre, ale nám?

— A hoc i zemiakov, jak toho kamenia?

— Veru hoc. Však sú nevzácne!

— Keď ich je veľa a máte ich všetci. Nech by ich bolo len na fare — veľkých a veľa, čo by ste riekli? Boli by vzácne?

— Boli.

— A jedlom, panským, výborným ako gaštany, čo si hocikto nemôže dopriať, či tak?

— Čo ty všetko len vieš? Kto si?

— Som Jeseň, ľudkovia. Od vekov chodím za Jarou, za Letom. Čo nájdem — rozdávam, čomu čas — zberám. Vy neboli ste — ja bola som! Nebude vás a — ja budem! Hľadela som na svety búrne a slávne, na ľudí spokojných i svárlivých a požadovačných bez miery. Spomínam na nich po ich cintorínoch. Znala som vašich predkov ako vás. Pradedov — pramatky. Chcete počuť o nich?

— Hovor, ale nenaberaj, lebo…

— Čo za lebo?

— Už sme ti riekli — nie nám je dobre! Nedráždi nás!

— A chleba máte?

— Čože chleba!

— Otcovia vaši neraz ho nemali. Orali dreveným pluhom, ibaže poškrabali zem. Tak im i rodila. A čo jedávate na ráno? Čo u vás, gazdiná?

— Mliečnu polievku so zamrvenkou.

— A chutí?

— Keď niet lepšieho, čoby nie?

— A u vás čo, dievča?

— My kávu.

— A u vás, braček?

— Tiež kávu.

— Predkovia vaši nevedeli, čo je káva a čo cukor! Zato mali výborné zuby a vy ich nemáte. Ďalej, prosím — obliekate sa?

— Nie tak ako páni!

— Zato viete, čo je hodváb i čo švík na nohaviciach. Nech vstane váš praotec z hrobu, neprizná sa vám, mladým, v chráme. A pramatka sotva by si poznala svoju pravnučku pred oltárom. Tí si odev dorobili doma. Priadli, tkali, vyšívali, boli spokojní a krásni. Kostol sa prestrel ani kvetná hriadka. Ľudia Bohu slúžili — ducha netrápili. A bývať máte kde?

— Len v chalupách!

— Za vašich predkov žili v jednej i tri rodiny spolu. Gazdovali, pekne sa znášali. Na otázku, ako sa majú — povedali — dobre, keď sme zdraví!

— Aká múdrosť, keď nemali ani toľko, čo my? Nevedeli, čo patrí človeku! Aká múdrosť!?

— Veľká, akej sa nemožno naučiť na najvyššej škole. Byť spokojný i s málom, netúžiť po nedosažiteľnom a ďakovať Pánu Bohu!

— Tak nezájsť ďaleko!

— A s nárokmi zájsť? S nárokmi, čo sa neukoja jakživ? Nárok plodí nárok — tak do nekonečna. Čo tomu vyhovie??

— Nový poriadok! Nový svet, čo zrovná všetkých! Všetkým dá to najviac!

— Čo dá? Čo môže dať?? Aký svet?? Dať môže len práca, verná, svedomitá. Práca jarná a letná… potom prídem ja, Jeseň, a rozdávam. Kto si urve viac, nevládze to zjesť. Hlavné však, nech máš i ty a si zdravý. Zrovnať? Dať to najviac všetkým? Pavučiny, letiace vo vzduchu… Ruky ich chytali, detské i nedetské… ruky ich lapajú… ruky zachyťte ich! Chodím veky z ďaleka do ďaleka. Vidím rásť svety i padať — staré svety, nové svety! A vždy sa oči žalujú. Na dych môj stromy rovnako žltnú, sčervenie bučina a pŕchnúce lístie zastrie krivdu, vyrovná bôľ. To je pravda pri Volge, Visle i Dunaji, ako na brehoch Hoangho, Missisipi a Amazonky. Azda nie?

— Iba nás šiališ! A tebe je lepšie ako nám!

— Iste je. Ale mala by mať ducha, čo vás nepokojí, nezasmiala bych sa. Dym mojich vatier nikdy by sa nezdvihol k oblohe — stlal by sa po zemi. Musela bych závidieť Letu jeho žiar a Jari kvet… chodila bych rozorvaná a veľmi nešťastná.

A nedosiahla bych ničoho!

*

Z ďaleka idem, do diali. Z pologule na pologulu, z kraja do kraja. Cez moria, cez hory za Jarou, za Letom. Potriasam topole i lipy košaté. Zasýpam dediny… zasýpam mestá zlatučkým lístím, pŕchnúcim do blata. Paríž či Moskva, Peking či Buenos Aires — jedno! Ťahavo si zanôtim po svojom spôsobe. Internacionálu, tú pravú — jedinú! Vojdem si do záhrad: moje sú, moje! Natrhám astier i strapatých chryzantém — náručím rozsýpam po boulevardoch.

Zdobia sa oltáre, zdobia sa hroby. Na stoloch, pristrených bohato, smejú sa kvety v krištáľových vázach. A lustre hýria svetlom. Iskria sa oči, rozkýpa krv. Okolo samý škrob, hlboké výstrihy a neveľa krepžoržetu…

— Ľudkovia, ľudkovia, kde ste sa vzali? Poznám vás…

— Čo? Akí ľudkovia?

— Odpusťte, dámy a páni — poznám vás…

— Skade?

— Z niekdajšieho Ríma i Byzancie. Z Paríža, ak chcete, z Viedne…

— Hohohó! Mýliš sa, Madam. My sme premohli Viedeň.

— Ó, ja sa nemýlim! Stále tých istých vidím vás prechádzať z veku do veku — z národa do národa. Hoci — máte pravdu — pred niekoľkými rokmi boli ste sprostunkí filistri.

— Teda! Už si na pravej ceste!

— Hovorili ste o veľkosti človeka i bez titulov.

— Celkom správne. Však sme ich i zotreli.

— Staré áno! A nové máte vy!

— No, to len z praktickej potreby.

— Šomrali ste na tých, čo si ľahko žijú na hradoch, vo vilách, kým národ borí sa s biedou a ťažko robotí.

— Správne! Oni si toho nezaslúžili!

— Teraz sa pýšite podobne.

— Nám to i patrí. Dali sme národu veľa! I dávame! Nebyť nás, čo by bolo z tejto vlasti?

— To čo i s vami!

— Kto ťa navdal? Aká závisť? Aká zášť?

— Nijaká. Na čom si vy zakladáte — nepotrebujem to! A ak ma kto navdal — sú to veky, čo hovoria.

— Kto si?

— Legitimáciou sú mi oči. Nazrite sa do nich. I pieseň ťahavá a tichá. Čuli ste ju neraz, hoc neradi. I tie chryzantémy v krištáľových vázach na vašom stole. Som Jeseň, ľudkovia. Vy ste neboli — ja som bola. Nebude vás a — ja budem. Videla som národy — inakšie, ako váš. I ríše mocnejšie, ako je vaša. Slúchala som úzkostné výkriky otrokov i víťazné hymny, keď praskali putá, slúchala v tisíc variantoch. Hľadela som na boj jasavých myšlienok a vášní zeme, krvi a ľudského srdca — celkom zblízka. Ten boj má všade totožný priebeh. Možno ho predvídať, možno regulovať, kde je síl. Rímsky vojvodca, stredoveký rytier a moderný, zaslúžilý vlastenec — našli si jednakú pravdu. Čo by bolo z vlasti, nech nie nás?

— Áno! Čo by bolo?

— Vyliezli chlapci na strechu, opreli sa do nej a kričali. — Čo robíte? — opýtal sa ich sedliak. — Držíme chalupu, inak padne. — Radšej zlezte dolu, bude jej ľahšie! Zliezli a nepadla.

— Ako to myslíš?

— Ako chcete! Ale zle by bolo s vlasťou, keby ste ju držali len vy?

— Prečo?

— Málo vás! A úspech vás naučil milovať a obdivovať seba!

— Podceňuješ naše zásluhy!

— Poznám len povinnosť! Tak sa to, tuším, hlása širokým vrstvám národa.

— Neprajnosť z teba hovorí!

— Naopak! Obava — i o vás! Poďte a vyhliadnite oknom! Zabudnite na obťažené stoly a ohnivé vína. Na jasavé lustre a mramorové stĺpy. Na dôvody svojich výhod, na svoje zásluhy i ohromné poslanie. Zahľaďte sa na rozložené krásne, veľké mesto! Aký tieň dvíha sa z chladnej, šumiacej rieky! Aké tiene z ulíc! Aké mračná na diaľnom obzore! Badáte, ako rastú, ako sa blížia a obstavajú vám osvietené okná??

— Nemaj strach! Zvládneme ich a sladko je vládnuť!

— Lepšie — nezabúdať na večný zákon, vpísaný do kameňa i do duše ľudskej pre mňa i pre vás. Ten zákon je stajený, ale mocný. V mene spravodlivosti, keď prišiel čas, vyniesol i vás. Ten zákon uspokojuje ukrivdeného a kruší mocného. Je pravidelný v svojom postupe. Po Jari a Lete dáva berlu mne. A ja vládnem nad poľom i lesom, nad parkom i kráľovskou záhradou. Vládnem v mene tohto večného zákona, lebo ho poznám. Beriem, ale i rozdávam v hojnosti. Postaviť sa proti tomu zákonu? Zmarila bych svoje sily, svoju radosť, svoje všetko! Postavila bych sa proti Bohu!

A nedosiahla bych ničoho!!