ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Usporiadanie ľudského spoločenstva… Pri pomyslení na tieto tri slová predíde mi pred oči stroj, ozrutný pracujúci stroj. Kolesá sa krútia, kľuky dvíhajú, valce otáčajú… A čo súčiastka, to človek!

Cítim utkvieť na sebe milióny pohľadov, veľkou väčšinou nešťastných. Milióny výrazných hlasov zvíri mi nad hlavou. No sluch zachytí len podstatný tón, čo je: žaloba a úpenie.

Načúvam a hľadím:

… Kolesá sa krútia… kľuky dvíhajú… valce otáčajú, a čo viac — nezmyselne, hlúpo a naprázdno!

Ako to pochopím, pochytí ma zlosť. Nedbal by sa vrhnúť na ten ozrutný stroj, rozobrať ho a znova poskladať, alebo doprosta roztĺcť, len aby nelomozil tak nezmyselne, hlúpo a naprázdno. Zdvihnem päsť… Tu však pocítim svoju nepatrnosť, ba mizernosť pred zdrvujúcou silou kolies, kľúk a valcov, ako i pred kolosálnosťou rozmerov a ruka mi ovisne bezvládne.

— Márne sa pechoríš! — ozve sa mi v duši, ktorá túžiac po úľave — prehorkou výčitkou vzkýpa proti nebu, zemi i proti sebe samej. Ale súčasne príde mi na myseľ chlapček, slabučký — ale odvážny chlapček, ktorý, hodiac kameň do akéhosi veľkého stroja, zastavil ho práve vtedy, keď mali valce rozmliaždiť nepozorného robotníka.