SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hmly

Sotva bolo vidieť na pár krokov… Miliardy drobunkých bielych atómov zahalili strmé končiare Tatier — vežu i najbližší dom. Od vody chlápalo chladom a čos’ nepríjemného tislo sa do očú, dráždilo v hrdle.

Kráčal som ponad mlyn známym chodníkom. Poznal som každý kamienok. Vedel som určite, čo leží napravo i naľavo, ako i to — kam by ma chodník zaviedol. Nech zažmúria oči, nezmýlim sa o piaď. A jednak nevysvetliteľná neistota prejala ma do hlbín duše.

— Uh, ako je len dnes protivne!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nešiel som ďalej. A vracajúc sa známym chodníkom, rozmýšľal som o podivných hlavách, ktoré, chtiac viesť iných údolím tohto života, kde by nebolo hmly, spravia ju umele.

— A výsledok?

Podkýnajú sa vedení i vedúci. A čo je najzvláštnejšie — nijak nechápu, prečo sa im tak nedarí!