ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Priepasti a hrádze, utvorené najsilnejším pudom človeka, delili povrch zeme dávno pred stáročiami. Panovníkom nad nimi bol Duch, ktorý spravoval ľudské spoločenstvo evanjeliom čistého sebectva. Preto i bdel nad priepasťami a oprával hrádze na nich za mesačných nocí vídali plakať krásnu paniu v bielom. Povrávali, je to vraj zakliata Myšlienka lepšieho veku.

Šiel tými hrádzami ponad priepasti hlásateľ nového učenia, preň velkého Majstra ukrižovali. Zočil ju bledú ani mesiac a s očami plnými slz. Zočil pod vejárovitými palmami.

— Čo plačeš? — spýtal sa jej sústrastne.

— Ako by neplakala, — odvetila, — keď ma panovník povrchu zeme zaklial a niet nikoho, kto by tieto priepasti vyplnil, hrádze zrovnal a mne tak pomohol na slobodu.

— Vyslobodím ťa ja! — potešil ju človek posvätných slov a apoštolského vzhľadu, — ale uver v lásku!

— Uverím, keď sa stane, čo hovoríš!… — zavzdychla zakliata a čakala. I počali sa schádzať ľudia jedného srdca a jednej duše a so zbožným výrazom lásky v očiach skladali peniaze, utŕžené za pole a domy, k nohám apoštola. Vedľa neho sedela pod palmou i biela Myšlienka lepšieho veku, hľadiac, ako vrhá tie peniaze aj iné cennosti do priepasti a ako sa závratné hĺbky vypĺňajú…

Netešila sa však dlho… Z priepasti vystúpil Duch panujúci, ktorý zmiatol zanietených. Ľahko pochopiteľnými slovami o potrebách života odvrátil ich od Myšlienky, jej prosebný hlas niesol sa zúfalo ďalej ponad priepasti a hrádze, volajúc: Kto ma vyslobodí? Kto ma vyslobodí??

Míňali sa stáročia a ona volala. A ona blúdila! Ľudia zabudli na bielu paniu i na jej žaloby. Duch sebectva panoval nad priepasťami a upravoval hrádze, keď sa jej privravel ktos’ s vysokým čelom a živými očami:

— Ja ťa vyslobodím… — prehovoril, — len zlož dôveru v to, nad čo niet na svete silnejšieho, v ľudský rozum!

— Zložím… — odvetila Myšlienka lepšieho veku, — keď sa stane, čo sľubuješ, vyplníš priepasti a hrádze vyrovnáš.

A človek rozumu lapil sa do práce. Spravil veľkolepý plán. Rozšíril ho letákmi po zemi. S pomocou svojich prívržencov a o vec zaujatých ochotníkov nazháňal strojov — vyplniť priepasti a zrovnať hrádze. Ale sotva sa počalo pracovať, vystúpil z priepasti Duch panujúci a zmiatol nadšencov otázkou: — Čím nahradíte tvorivú silu, ambície, čo vie, že sa jej stávať oplatí? — I videli vyznavači rozumu, že márne vrhajú balvany dôvodov. Tie hlbiny pohltia všetko… A hlas zakliatej Myšlienky niesol sa zúfalo ďalej chmúrnymi nocami, volajúc: — Kto ma vyslobodí? Kto ma vyslobodí??

Míňali sa roky, až prišla noc, akej ešte nebolo na zemi. Všetky oči horeli ohňom blesku. Päste sa zatínali a biela pani neodvážila sa už ani plakať. Tu pristúpil k nej človek príšerného zovňajšku, dopytujúc sa po príčine jej žalosti. Rozpovedala i jemu, ako ju nikto nemohol vyslobodiť. Ani hlásateľ lásky, ani vyznavač rozumu.

— Ja ťa vyslobodím, — uisťoval ju neznámy povedome.

— A aké máš prostriedky? — obrátila sa k nemu nedôverčivo.

— Mám svoju vášeň, svoju päsť, hotovú na všetko… svoj oheň ako krv! Mám zázračné heslo, čo rozborí všetky hrádze a vyplní hlboké priepasti. Uvidíš!

A skutočne človek ten pohol masami ľudu. Rozbil hrádze, stavajúc nové, a priepasti počal vypĺňať mŕtvolami tých, ktorí sa mu stavali na odpor.

— Šialenec, — zahrmel v to hlas Ducha, čo vystúpil z rozsadlín, — nechápeš? Pary, vznášajúce sa z hniloby tela a krvi, otrávia i teba! I tú, ktorú chceš vyslobodiť!

I stŕpli ľudia, vidiac nové hrádze a hrôzy daromného pustošenia. Myšlienka lepšieho veku, triumfom už-už omámená, rozsmútila sa znova. Vtom ju oslovil starec, zahalený do dlhého plášťa a riekol:

Nesmúť, dcéra, ja ťa vyslobodím! Ale musíš mi niečo sľúbiť…

— Čo? — uškrnula sa biela pani posmešne.

— Že budeš trpezlivá!

— A kto si ty, že sa na takú vec podoberáš?

— Som Čas… — odpovedal starec. — Čas, pod jeho mocou silnie láska, ostrí sa rozum a mení sa i povaha človeka…! — A zvolal Čas ľudí srdca, rozumu i päste. Vyzval i Ducha zo závratných priepastí a riekol mu pred všetkými: — Ty si mal úlohu od počiatku. Máš ju i dnes a budeš ju mať, kým ti bude dané… Keď sa raz naučia ruky i hlavy pracovať tamtej kvôli, tvoje slovo stratí moc a ty oddáš berlu — jej, Myšlienke lepšieho veku. Vtedy sa zrovnajú hrádze a vyplnia oddeľujúce priepasti. Len vtedy! — Dakedy!! Lebo čo nevykonalo srdce, nespravil rozum, neuskutočnila päsť — to urobím ja, Čas, s pomocou všetkých proti vám i s vami!!