ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neviem, ako komu — mne však postáť pred oltárnym obrazom je čos’ celkom iné ako obdivovať maľbu na výstavke alebo v umeleckom ateliéri. Nemôžem sa vyslobodiť spod mimovoľného kúzla, vyplývajúceho z povedomia, že sa pri pohľade na myšlienku, vystupujúcu z tých farieb, utíšilo mnohé srdce — a mnohé, čo si prv už nevedelo rady, posilnené počalo dúfať.

Tak to bolo i v katedrále, kde kynie z oltára Syn človeka pozyvom: Poď za mnou! Stanúc pod obrovským gotickým klenutím prvý raz, nevedel som oči odtrhnúť od toho skvostne vpraveného plátna, oživeného denným svetlom, čo vznikalo farbistými sklami vysokých a úzkych okien. Cítil som silu božského pozyvu, ovládajúceho — ako sa mi zdalo — všetky lode, chóry, výklenky onoho architektonického zázraku.

Nech sa započúvam, zachytím i jasný hlas, zrozumiteľný, volajúci i mňa, ako všetkých vchádzajúcich, od najvyšších hodnostárov — po posledného žobráka, prosiaceho pri dverách veľkolepého dómu o almužnu.

A keď som stál pod tým obrovským klenutím po druhý raz? Zišla sa cirkevná i svetská noblesa, kňažstvo, vojsko i vysokí úradníci… Po chóroch šuchotal hodváb. Jas lustrov dopadal na úbeľ líc a množstvo zvedavých i zbožne sklopených očí.

— Nádherné! — pomyslel som, prispôsobiac svoj niekdajší zážitok do prítomného prostredia. Umenie v službe najvyššej myšlienky, ako by to nebolo nádherné?… Očami hľadal som obraz. Nedovidel som naň pre množstvo horiacich sviec a s ťažkou vôňou vystupujúci dym tymiánu.

Na ohlas spred oltára klonili sa hlavy.

— Nádherné! — pomyslel som znovu. — Ako mi však zrak navykol, prerazil i mystický kruh svetla a dymu, a ja som s úžasom zbadal na plátne miesto volajúceho Syna človeka — velkú Päsť — stisnutú, tvrdú Päsť, záruku pozemského bohatstva, moci a slávy…

Bol to mam mojich vlastných zmyslov? Iste! Ale tie čelá klonili sa aj tak pred tým, čo som videl ja. Tej Pästi na poctu niesol sa i úchvatný spev chóru, moja duša ním trpela. A trpí i teraz, kedy si naň len spomenie.