ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Povedzte mi, prosím, — pýtala sa ma raz istá pani s výrazom odriekania v očiach prečasto sklamaných — čo je v živote cenné a naše tak, že nás o to nikto neoberie?

Mnoho nebolo, čo som jej pospomínal, hádajúc viac než tvrdiac. Zrak môj utkvel mi pritom na trojitom rade ohnivých granátov, ovíjajúcich biele hrdlo nevyjasnenej ženskej hlavy. Zahľadel som sa na tieto kamienky, prispôsobené usadlému smútku zasmušilej tváre, hneď zas horiace jagotom, jeho iskry, dopadnúc na dno mojej duše, zhrejú ma vždy pocitom nevýslovne čistého pôžitku. Súlad, či disharmónia? Nedalo sa určiť. Ale kedykoľvek pomyslel som na otázku tej nešťastnej panej — prišli mi na um i jej granáty.

Bol som si načistom, že som ju neuspokojil. No nevedel som uspokojiť ani seba.

Istého súmraku sedel som nevrlý vo svojej pracovni. Ubitý starosťami neveľmi žičlivého života, prikladal som na oheň, akoby len prikladal zžieravú pahrebu vlastného vnútra. Cítil som, ako ma opanovala horšia polovica môjho úbohého „ja“. Vyzrúc oknom na západ, v melancholických farbách usínajúci, spýtal som sa nie po prvý raz: čo je v živote cenné a naše tak, že nás o to nikto neoberie??

Na šťastie vtrhol dverami môj drobný synáčik s okrúhlou tvárou, blýskavým zrakom, v úzko priliehajúcom prvom kabátiku. Priplichtiac sa, vypytoval sa ma medziiným, či si susedovie dievčatko, ktoré sme toho dňa pochovali, vzalo i svoje granátky so sebou k Ježiškovi? Keď som mu prisvedčil, vzpriamil sa, a roztvoriac váľkovité mocné rúčky so slovami: Ja — by som si vzal i teba, otecko, keď ťa ja veľmi, veľmi rád! — vrhol sa mi na lono…

Z pece liala sa žiara cez rozpálené mriežky a ja, hľadiac mäkké vlásky okrúhlej hlávky, pociťoval som, ako sa mi vnútro uspokojuje a duša zažíha pocitom nevýslovne čistého pôžitku. Chvíľa táto predišla mi ako granát, krásny, trblietavý, plný ohňa a lesku, ktorý práve čo stýkam na hodvábnu nitku pamäti k podobným. Pomyslel som na paniu s výrazom odriekania v očiach, prečasto sklamaných. Zdalo sa mi, že som konečne pochopil, čo je v živote najcennejšie a naše tak, že nás o to neoberie nikto — ani sám hrob!