ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[10]

V okne paláca zjaví sa drobné knieža. Vedľa vychovávateľ s objemným fialovým pásom. Zvysoka hľadia na kruh vojenských hudobníkov, na riaditeľa, na pestrú tlupu zvedavcov, čo stoja pred pevnou železnou ohradou ošúchaní, ošarpaní.

Bôľno, prosebne žalostí poludňajšia hudba vládcu miliónov.

Následník sa smeje. I kňaz sa smeje. Len za ohradou sa nesmejú.

Nemo, so skloneným čelom stojí tam tlupa zvedavcov ošúchaných, ošarpaných. V tých bôľnych, prosebných zvukoch čujú oni ozvenu svojich vzdychov. Kým tamtí, chápuc-nechápuc, smejú sa rozmarne na žalobnej piesni.

Bár by sa nesmiali!

Strmšie, ráznejšie ozve sa poludňajšia hudba vládcu miliónov. Následník ľahostajne slúcha. Kňaz tiež ľahostajne. Len spoza ohrady dvíhajú sa zraky. V tých ráznych zvukoch čujú tam ozvenu svojich stáročných žiadostí. Kým z obloka pozerajú chladno, chladulinko.

Bár by nehľadeli! — Bo —

zarevú trúby, zvrieskne klarinet, zahrmí bubon… Divo, predivo hučí poludňajšia hudba vládcu miliónov.

Zvedavá tlupa sa hne a vznáša hlavu hrdo, odhodlane. Hroziaca, tvrdá päsť dvíha sa dohora. A následník to vidí… I kňaz to vidí.

— Plebs! — vybuchne z následníka.

— Plebs! plebs! plebs! — dotvrdí vychovávateľ. Ale vtom —

poludňajšia hudba vládcu miliónov dohráva — finále.