ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to a či bude, čo na tom! Zem sa otáča ako pred státisíc letami, len jej tvár sa mení. Ona ostáva tá istá, záhadná, tajomná. Nevie, odkiaľ letí, a nevie kam. Krása jej sa rozrastie ako koralové ostrovy na oceáne. I zmizne v priesvitných belasých hlbinách. Štíhle palmy, vyrastené nad vodami, rozbehnú sa a mizne háj po háji v nekonečnej diali. Svetlá obruč za obručou odpadá z drieku zeme a kotúľa sa, odkotúľa. Sever sa tisne na juh, juh na sever a ženú pred sebou tvorstvo i rastlinstvo, až sa usadí niekde okolo rovníka. Mestá so svojimi kopulami nakláňajú sa a rozsýpajú ako zo snehu.

Uvädla moc, uvädla i sláva. Napokon ostal len človek — muž a žena. Posledná dáma a posledný pán. Vyhrievajú sa na žeravo hasnúcom slnku a drkocú zimou. Pritúliť sa k sebe nemajú už sily, všetku energiu života strovili slávni predkovia, o ktorých sa nikto viac nezaujíma. Hľadia v tuleních kožiach na šedivú oblohu s veľkým otáznikom v ustatých očiach. Vlasov už nemajú, zubov už nemajú. Používajú staré náhradky a dávajú pozor, aby ich nepokazili. Bývať majú kde, ohromné bloky palácov zosuli sa na hromadu a zanikli v snehových púšťach. Aj ich arkády i mramorové sochy a obelisky. I bibliotéky. Ostalo len dravé vtáctvo a havrany, ktoré prežili ľudskú kultúru a prežijú i človeka. Ale horizont pôvabný. Šedivý dozelenkava a domodra. Slnko nevládze už maľovať sklonenú oblohu, ale zore kvitnú, ružové, červené ako kvety na cintoríne. Všade je mnoho chryzantém, na všetkých kopcoch, na zrkadlách zamrznutých hladín, všade! A sneh a ľad sú symbolom pokoja, ktorý sotva kto naruší viacej.

— Muž môj, pamätáš ešte na báje, ktoré vyprávali naši prarodičia, — nahla sa k nemu kamarátka dôverne, pritiahnuc si tulení kožuštek, aby nemrazilo. — Kedysi vraj zem bola ako záhrada. Kvitla v tisícorakých farbách a smiala sa životu. Pri vodách rozkladali sa mestá, ich domy výškou dosahovali nebesá. Ľudí bolo mnoho, mnoho, ako hviezd na nebi, a všetci budovali, všetci v niečo verili, všetci mali ohromné plány. Ale záhrada z roka na rok vädla a rástli len ohromné snehové obruče, objímali zem vždy nižšie a nižšie a hnali všetko veľké a mocné ako pinguiny pred sebou. Napokon sme tu len my. Kde sa podelo všetko??

— Čas dal, čas vzal, — poznamenal muž. — I to má však svoje výhody, každá doba, ako je to v starých knihách poznačené, dala niečo i vzala plus-minus-aequal-nul. Ľudia si vybudovali ohromné svety, i zaplatili za ne. Poviazali sa samochcúc, a keď postŕhali okovy, dvíhali a oslavovali jednotlivcov, ktorí im v tom pomohli. Stavali mosty, paláce a múzeá, dnes je takým zamrznutým múzeom celá zem. Mosty sú nie treba, lebo je stuhnuté všetko na ľad. Paláce sú zbytočné, budujú ich snehové búrky a ich tabule maľuje mráz. Ľudia sa obmedzovali a oslavovali voľnosť. Tisícročia hľadali cestu ku svojmu šťastiu a od tisícročí umierali. To čaká i nás.

— A nebude zemi smutno, keď ani nás nebude? — blysla žena vyhasínajúcim zrakom.

— Čo by jej len bolo, — vysvetľoval muž. — Krása ostane krásou i v súmraku, hviezdy sa odlesknú na belasom ľade, ako niekedy svietili na hranách drahokamov. Život sa môže stratiť, ale jeho krása ostane.

— Ale načo bude? Komu?

— Sebe! Lebo tak je najkrajšia!

Manželia primkli sa k otvoru svojho bytu a muž nalial oleja na oheň. Bol to rybí tuk, zaváňal, ale horel a svietil. Pri jeho žiari hľadel posledný pár na vysychajúce črty svojich tvárí. Von vychodil mesiac už skoro bez svetla spoza oblakov. Kvety, čo sa rozvíjali pri jeho zlate, povädli už dávno.

Bolo ticho, velebné ticho.

Odrazu ozvali sa kroky, ťažké a tlmené.

— Pozri, kto je to!

Muž vyšiel, o chvíľu sa vrátil celý rozochvený.

— Nie je to jeden, sú dvaja. Dva ohromné ľadové medvede, driapu sa a škrtia. Poď si to pozrieť!

— Nejdem, — utiahla sa žena, — robia len to, čo ich učili ľudia cez stáročia.

Muž načúval a prilieval na oheň, ktorý blikal žltučkým plameňom. Nedalo mu to však, vyšiel a díval sa dlho na súboj posledných hrdinov. Keď sa vrátil, bol smutný.

— Čo ti je, muž môj? — poľutovala ho žena.

— Máme už len jedného medveďa!

A tak sa zožierala príroda pred ich očami, bolo jej vždy menej a menej a ticho okolo rástlo a kamenelo. Večerom nebolo konca a dni boli šeré. Tak ako pristretý dom, kde sa lúčia s drahým. Mesiac hasol, len tmavý kruh ukazoval ešte stopy mŕtvej hmoty, ktorá letela vo vesmíre. Slnko červenelo ako oheň hasnúcej pahreby a zem bola šíra ako kedysi, ohromná a tichá. Niekedy sa rozbúrilo more napätím živelných síl, rozdrúzgalo ľadové okovy, začervenelo sa na slnku, ale ten úsmev bol už úsmevom smrti. Poddalo sa znova. Nikdy viac nerozkvitli záhrady, nikdy viac nerozprestreli palmy svoje vejáre nad pustinami. Nikdy viac nezatlieskali ich vetvy nad belasými hlbinami rozliateho mora. Nikdy viac.

Žena sa zadívala na muža, akoby mu chcela niečo povedať.

— Čo hľadíš tak smutne? — vyrušil ju on. — Nikdy si tak nehľadela!

— Nemala som prečo, — rozcítila sa a rozplakala.

— Neplač! — tešil ju. — Nemáš všetko, čo ti treba? Nemáš dobrý tulení kožuch? Nemáš rybieho mäsa? A oleja nemáme ešte dosť??

— Máme, — prisvedčila, utrúc si slzy. — Ale nemáme to, čo mali tí pred nami! Nevieme, čo sú zábavy, ako je to v starých knihách! Nevieme, čo je život, a musíme ho prežiť, ako aj oni! A mne sa zdá, muž môj, — pritúlila sa k nemu, — jednako sme len málo žili!

— Ako tomu pomôcť, keď žiť už nevieme?

A žena miesto odpovede našla v kúte truhlu a otvorila ju. Vybrala z nej pekné belasé šaty. Obliekla si ich a vyšla pozrieť na vody, či jej svedčia. Usmiala sa na muža, usmiala na seba. Stiahla sa v páse tuho, dotuha, potom ešte hľadala niečo, prekutávala.

— Čo zháňaš? — vytrhol ju muž netrpezlivo.

— Voľačo, — a hľadala, ďalej hľadala. Napokon to našla a maľovala si tým vyblednuté pery.

— Svedčí mi? — stala si pred muža, keď bola hotová.

— Neviem, — odpovedal on útrpne. Ale ju nezarmútil. Vedel, toho sa bojí najviacej. Pochopil, zo všetkej kultúry sveta ostali im len posledné radosti, a človek sa i s tým musí uspokojiť.

Šeré svetlo rozlievalo sa nad oceánom. Ale vody neumreli. Nové zázračné svety dvíhali sa z ich hlbín a jagotali sa na dohárajúcom slnku nádhernou apoteózou večného života. Severná žiara rozliala sa ako horiaca láva, jasala, ale nepálila. Vo vzduchu šumelo kosodrevie a zaváňala borievka ako posledný odkaz toho ohromného sveta, ktorý sa strácal. Po zemi vliekol sa žltučký mach-lyšajník. Spod ľadu vyhadzovalo striebristé ryby a rodili sa amoeby.

— Však je i takto život krásny? — ponorila mu ona svoje šedivé zraky do jeho zhárajúcich a matnejúcich ako popol.

Je! — objal ju a pohladil po ľadovom líci.

A tu sa čosi zachvelo ohromnou divou silou. Moria sa vyliali z kotla, zem sa roztočila a zmizla v oblakoch a pare. Skončila sa ohromná epopeja a začal sa nový život, nový svet so svojou hrôzou, nádejou, radosťou i utrpením. Či sa všetko skončilo naveky?