ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nechoď dnes na obchôdzku, Janko, — prehovárala mladá horárka ráno, ešte za tmy, svojho muža, vystrojeného prejsť sa po revíri. — Mám akési zlé tušenie. Celú noc som myslela na to. Ten Sváčik ti to neodpustí. Strelil si naňho, keď pytliačil — a on nezabúda. Počuj, i náš Janíčko sa rozplakal! — Odhrnula mu perinku na postieľke, kde nariekal asi dvojročný chlapček. — Vidíš, ani on ťa nechce pustiť. Nechoď! Von navalilo snehu a slzne. Dolina má svoje spády, pošmykne sa ti noha, balvan sa pohne, naberieš snehu a zgúľaš sa ako hrom. Tak sa stalo i lanského roku o takomto čase, keď Mišo Plesnivec prišiel o život.

— Neboj sa, Žofka, nestane sa! Nejdem v takú chvíľu prvý raz. Obuv mám podkovanú. Belo sa ani nehne odo mňa, skaly a zákruty poznám ani svoju dlaň. Uspokoj sa a čakaj ma podvečer.

Janko Hrbol objal si mladú ženu, decko pobozkal — prehodil si pušku cez plece, hvizdol na kudlatého Bela a šiel. Ovial ho ostrý hôrny vzduch a on, idúc pevným krokom, navykol na šero a ostrým zrakom ho prenikal. Vysoké svrčiny stáli ako obrovskí vojaci, zamrznutí na stráži. Ťažký okyt presvecoval striebrom, čo sa odrážalo vždy jasnejšie. Na omrznutej bystrine ležali rozváľané skaly, ktoré kedysi zhrmeli z príkrych úbočí. Zdlávená pieseň živlov tupo znela pod nimi. Janko Hrbol odtláčal hore vodou ťažké okutie snehu a vylupoval sa so svojím čujným Belkom z rednúceho šera.

Skoro sa rozbrieždilo a oni zahli z grúňa hore potokom. Dolina otvorila mu pokladnice svojich krás a hladila ho svojím ostrým dychom. Utkvel bystrým zrakom na zasnežených hrebeňoch, zadíval sa na stúlenú horáreň hlboko dolu, kde za omrznutými oknami vyzerajú jeho Žofka a drobný Janíčko. Všetko to javilo sa už ako nepatrná hračka. Podobne hračkou bolo i to, čo mu žena rozprávala.

— Čo sa nám môže stať, — položil ruku na chladnú hlaveň pušky a významne pozrel na nespokojného druha. — Dolina je naša a my sme svoji! — Cítil závan tej neohraničenej voľnosti, ktorá zájde človeka len na horách.

Vtom Belo zaštekal a spoza skál praskol výstrel z pušky.

— Sváčik! — preblesklo hneď Hrbolovi a zdvihol zbraň k lícu. Nestrelil, vedel, bolo by to i tak daromné. Tu čo krok, to pevnosť a pytliak, keď netrafil, ujde, ale v jeho duši obraznosť sa pohla. Slobodná a prázdna dolina zaplnila sa mu zosobnenou ľudskou zlosťou a túžbou po pomste. Je pravda, strelil nedávno na Sváčika, ale nemieril, nechcel si vziať ľudský život na svedomie, a tu, hľa — alebo ty mňa, alebo ja teba, taký je zákon divých hôr. Nemôžu si to ľudia lepšie usporiadať?

Od tejto chvíle zazdala sa Hrbolovi ohromná dolina akousi tesnou. Pozrel na slnko a ktosi mu ho clonil. Akýsi chlap, rozrastajúci sa do ohromných rozmerov. Nikdy ho nevidel, ale ponášal sa na Sváčika. Celkom také oceľové neľútostné šedivé oči. Tá istá dravosť okolo úst. Tak isto stisnutá vyhrážajúca sa ohromná päsť.

A keby aspoň bolo prečo, ale pre nič, za nič. Kde sa len vzala v človeku tá neuhasiteľná túžba po krvi. Zdedil ju ako posledný zvyšok živočíšstva, či navykol na ňu a logicky hľadá svoju obeť. Veď Sváčika znal. Svojho času boli i dobrí kamaráti, a napokon dostali sa obaja pred pušky. Nikto by to nebol nikdy tušil.

Hrbol preložil nohu cez nohu a bral sa pozorne ďalej. Vrážal hlboké a očité stopy do vlhkého snehu. Kto by šiel za ním, našiel by ho ľahko. Veľká príšera, ktorú videl rozkročenú na doline, nehla sa z miesta. Akýsi zblúdený oblak hmly spúšťal sa z vrchov a dosahoval jej po kolená.

— Ľudská zlosť, — pomyslel si Hrbol a snažil sa zmeniť smer. Ľad a sneh škrípali mu pod nohami, ak sa čo odvalilo, rozgúľalo sa a naberalo vlhkého snehu pred seba.

Panoráma na hlbokej doline zatiahla sa sivou hmlou ako nejakou oponou. Horár videl, tá riedka sivá hmota delí ho od ostatného sveta. Tým i od zákerného nepriateľa. Bolo mu voľnejšie, človek rád má osobitný svet, hocijako chatrný, len nech je oddelený od ostatného, zlého kraja. Horár pohladil Belka, zadíval sa do jeho iskriacich očú. Niekedy je pes lepší ako človek, sto ráz lepší!! Ohliadol sa na dolinu, nevidel nič, len ľahunké, mliečne hmly sa rojili, stlali pod nohy i nad hlavu, sotva videl na tri kroky pred seba. V taký čas najlepšie sadnúť na istom známom mieste a nehnúť sa. Ináč ľahko stratiť cestu i smer, čo je na divých skalách veľmi nebezpečné. Belo zrazil skalu sám a tá počala sa váľať nadol, iba čečina čo ju pristavila. Obraznosť Hrbolova začala pracovať zas, zdalo sa mu, balvan sa nepristavil, ale letí nadol, nadol, stŕha i druhé skaly, razí si cestu cez sihliaky a drúzga ich.

A dolu nad bystrinou učupená je tichá horáreň, — zahľadí sa Hrbol do hmly, akoby ju chcel prevŕtať ostrým pohľadom, — v horárni chveje sa jeho Žofka s Janíčkom v náručí — iste sa trasie pri okne, tkvie uplakaným zrakom na sivých svrčinách a čaká, čaká.

— Nič zlého sa nestane, nič! — uisťoval Hrbol sám seba, a zunujúc vyčkávať, vrhol sa smerom, v ktorý dôveroval. Postál a zas sa predieral ďalej húštím i tŕním, cez skaliská a balvany. Hmla sa presýpala a zizelo mu v ušiach. Vedľa neho keroval Belko a štekal, akoby volal o pomoc. Gazda ho posmeľoval a zvieral svoju pušku, ľahko sa mohlo stať, natrafia práve na Sváčika, ktorý v takomto čase iste nepôjde z hôr. Keby tak, odohrala by sa tragédia, aká sa neraz stáva v horách, jeden, alebo druhý… jeden, alebo druhý!! Zaplatil by, ktorý by zbadal prv.

Sokovia ani netušili, ako sa krútia na jednom mieste, niekoľko krokov, a mohli vraziť do seba. Dvaja ľudia, dve zhrbené tône hotové medzi skalami, kde im ide o život obom rozraziť sa bleskom.

Nezrazili sa! Miesto toho vynorila sa Hrbolovi pred ustatým zrakom príšerná obrovitá postava, ktorá zastrela všetko, i dolinu, i okolie, a dívala sa na neho meravým pohľadom.

— Videl ju aj Sváčik?

Videl, nevidel, ale v tú chvíľu odvalil ohromný kameň a pustil ho na dolinu. Nastal ohromný rachot a zem sa začala hýbať, balvan strhol celý rad iných, zapäl sa do ľadu a snehu a nezastaviteľne oral štíhlu mladinu. Neskôr všetko, čo sa mu postavilo do cesty.

Ozval sa pekelný smiech a Hrbol vedel, čo to znamená.

— Posledná pomsta, — pomyslel si. Zbadal tieň, vystavaný z hmly, v ňom poznával svojho prenasledovníka. Namieril, a bác, do vleklých zvukov ozveny vrazil sa výkrik a nastalo ticho.

Hrbol vedel, nestrelil nadarmo. Nepriateľstvo má svoj dravý inštinkt, i v najhustejších hmlách sa stretne. Pes zavýjajúc doviedol ho k umierajúcemu, bolo už pozde. Hmla sa zdvihla a rozhučali sa vody zo všetkých strán. Striebristá inovať topila sa na vetvách a kraj sa otváral. V okolitých bralách jaskyne zažívali a otvárali sa bezzubé tlamy.

— Jedného z nás už zhltli, — pomyslel si horár a spúšťal sa za Belkom nadol brázdou, vyoranou lavínou pomedzi stromy. Čím viac sa blížil, srdce mu bilo ako zvon. Len teraz zbadal, stojí bezprostredne nad svojou horárňou, ale tá je celá. Niekoľko krokov od nej vrazila skalnatá pomora do ohromného braliska, zmenila smer a vrútila sa rovno do bystriny.

— Bude to zasa práce odpratať to všetko a uvoľniť cestu, — meral Hrbol zdeseným zrakom hromady skália, balvanov a zdrúzganých pňov, belejúcich sa ako čiesi telo, posporil a svižkým krokom ponáhľal sa k žene a k dieťaťu.

Našiel ich ustrašených, ale zdravých. Len vtedy si spomenul na svojho soka, ktorý ostal ležať v grúni, ako obeť večne sžieravej divej ľudskej vášne. Prišlo mu ho ľúto!