SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potulky mestom

Prečo som rád blúdieval neznámymi ulicami cudzieho mesta? Pre tisícky výkladov, čo som neobzrel? Pre tisíce tvárí, ktoré si mňa nepovšimli? Azda! — ale najmä pre ten rytmický ruch, čo ma unášal kams’ do nedohľadna ako na vlnách veľrieky, v nej — ak len človek nechce sám — neutopí sa…

Niekedy som, schválne hľadiac, nevidel a mal som veľkú radosť, keď som sa nevedel orientovať. Iba raz (bolo už veľmi neskoro) prišla mi na myseľ nedávno čítaná príhoda s apačmi. Ale najbližší človek okúňal sa ma tak nervózne, že som sa mu zasmial medzi oči, a opýtajúc sa, kade mám — kráčal som k svojmu hotelu.

Čia ruka mi to naliala do srdca pocit bezpečnosti? Čia na Oxford Streete, čia na bulvári de la Madeline? A prečo sa musím obzerať nedôverčivo, keď kráčam ulicami, kde ma poznajú, ulicami vlastného mesta, hoc nemám bohatstva a svedomie mám celkom čisté?

O tom by vedela čo-to tá tuhočervená ruža, ktorú poslali z ďalekej cudziny v prostunkom liste do rúk mojej Lásky. Azda by bola došla i z ulice vlastného mesta? Môžbyť, ale nenarušené sotva. Lebo sem ešte vždy nesiaha ruka, priznávajúca nárok užívať všetky krásy života i srdciam, ktoré hoci nevládzu panovať, ale žiť chcú… žiť chcú!