ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prečo som rád blúdieval neznámymi ulicami cudzieho mesta? Pre tisícky výkladov, čo som neobzrel? Pre tisíce tvárí, ktoré si mňa nepovšimli? Azda! — ale najmä pre ten rytmický ruch, čo ma unášal kams’ do nedohľadna ako na vlnách veľrieky, v nej — ak len človek nechce sám — neutopí sa…

Niekedy som, schválne hľadiac, nevidel a mal som veľkú radosť, keď som sa nevedel orientovať. Iba raz (bolo už veľmi neskoro) prišla mi na myseľ nedávno čítaná príhoda s apačmi. Ale najbližší človek okúňal sa ma tak nervózne, že som sa mu zasmial medzi oči, a opýtajúc sa, kade mám — kráčal som k svojmu hotelu.

Čia ruka mi to naliala do srdca pocit bezpečnosti? Čia na Oxford Streete, čia na bulvári de la Madeline? A prečo sa musím obzerať nedôverčivo, keď kráčam ulicami, kde ma poznajú, ulicami vlastného mesta, hoc nemám bohatstva a svedomie mám celkom čisté?

O tom by vedela čo-to tá tuhočervená ruža, ktorú poslali z ďalekej cudziny v prostunkom liste do rúk mojej Lásky. Azda by bola došla i z ulice vlastného mesta? Môžbyť, ale nenarušené sotva. Lebo sem ešte vždy nesiaha ruka, priznávajúca nárok užívať všetky krásy života i srdciam, ktoré hoci nevládzu panovať, ale žiť chcú… žiť chcú!