ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vzbĺkol v očiach — naširoko roztvorených očiach zástupu, zhromaždeného vôkol nás v deň veľkého vzrušenia. Markantné roľnícke črty tvárí starých, mladých, i detsky útlych, vyzerali spod klobúkov, širákov i pestrých šatiek, zliali sa mi v jediný obličaj, podobný zamračenej oblohe, dusiacej tlakom a preťatej kríž-krážom prvého blesku.

Tento obličaj som predtým nevidel. Ani som sa mu nevedel hneď priznať. Až mi divne bolo vidieť v úzadí široko oblúkovité okná úhľadného chrámu, ovenčeného opŕchnutými korunami rozkonárených jabloní.

— Je to skutočne náš chrám?

Rečníci čo prišli z mesta prehovorili a prehovoril som i sám. Záujem zástupu vyjasnil sa na chvíľu a ja poznal som svoj ubolený národ v ustatom, dobráckom pohľade zrobených starcov a starien, v šelmovsky zvedavých očiach dievčat a neviest, v povedomom postoji ženáčov i slobodných, kypiacich silou a opantaných vyhranenými vojenskými gestami.

Zdalo sa mi, že ma chápu a tešia sa mojou radosťou slnku, polievajúcemu jasnočervené krovy našej viesky, i odkliate farby, vejúce nám ako dúha v znamení novej doby nad hlavami.

Omyl!

Prestal som hovoriť a ten utajený plameň vyšľahol znova sťa blesk z nazbieraných mračien. S úžasom načúval som, ako hrmí živelným hnevom v tej od storočí ubitej a razom oslobodenej duši, hotovej hlásať rabstvo nového druhu: slobodu bez hraníc! Plameň vzrastal a opaľoval i tých, ktorým sršal zo zrakov. Stál som ako v rozpakoch, uvedomujúc si, že je akejsi žltočervenej, nemilosrdnej farby a že sa lapá, šíri, hľadá svoju obeť, ktorou môžu byť veľkí hriešnici, však môžem byť i ja so všetkou vrúcnosťou srdca, čo žičí tým rozpáleným očiam.

Osožilo tých pár tvrdých slov, ešte z nich vycítiť i lásku. Plameň hasol, hoci nevyhasol…

A nech sa rozhorí?… Zhltne, čo zasiahne. Spáli všetkých a všetko — i vánkom vejúce farby krajšej budúcnosti. Lebo sála z utajenej iskry praohňa, zbierajúceho po storočia sily k výbuchu v hlbokých útrobách zeme, z nej je i ľudský tvor sformovaný.