ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal i druhé meno. Možno Kamajk, možno iné. Ale vo veľkej nemocnici v Sevastopole medzi niekoľko tisíc dokaličenými poznali ho ako Mirzu. Bol z kraja, kde sa Tatári stretajú s Poliakmi i Rusmi. Náboženstvom bol moslemín. V jeho rodnej obci, neďaleko Krymu, spieval ešte muezín večer na minarete. Mladého zachytila svetová víchrica a zmietala v zápase ohromných hadov, ktoré sa rozplazili po zemeguli. Nemci, Maďari, Poliaci, Rusi, Turci i Tatári a množstvo iných kropili úrodnú ruskú zem krvou, aby nezabudla rodiť. Ohromná vášeň rozkypela sa búrkou od Atlantického oceána na východ — krútila sa na Balt a vytŕhala stromy s koreňom na Dnestri i Done. Tu kdesi stihla i Mirzu, ktorý hľadel s úžasom, ako granáty vybuchujú, rozsýpajú čiernu ruskú zem a zasýpajú mnohých na večnosť. Nemcov či Maďarov, Poliakov či Turkov, jedno.

Mirza sa spočiatku tešil hroznému divadlu. Vo dne i za horúcej noci, keď výstrely rozhadzovali príšerné svetlo, on hľadel s akýmsi pôžitkom na desné divadlo. Jeho šikmé oči horeli a vyčnievajúce lícne kosti leskli sa na tvrdej tvári. Nevedel, čo je strach, ťažko bolo ho i s kamarátmi udržať v zákopoch. V jeho žilách kolovala neskrotená krv voľných detí širočiznej stepi, okolo seba vídal vždy kraj rozložený bez konca, dráždiaci zmysly a volajúci kamsi doďaleka. Aj ho precválal na koni od Krymu až po zelený Turkestan. Videl nádheru ruských chrámov i pôvab tureckých mešít. Pekné ženy bez závoja i v závoji, sponad neho jagali sa naňho veľké tmavé oči. Nemal rád pauty, najradšej sa zadíval na bohaté klimské polia a vinice, ozdobené palmami. Keď ich videl v noci, osvietené zlatým svetlom veľkého mesiaca, pomyslel si, že sú pekné. Jeho dom, zdedený po otcovi, ležal tiež v takom čarovnom kúte. Bolo v ňom dosť bohatstva i ženskej krásy, keď Mirza musel s vrstovníkmi na čierneho koňa, najťažšie sa lúčil so svojou skľúčenou starou matičkou.

— Alah ťa opatruj, — zložila mu tenké trasľavé ruky na na hlavu a objala ho. — A vráť sa mi ešte, chcem ťa uzrieť, Mirza, prv, než privriem oči na večnosť.

— Neplač, mati! — uisťoval ju, ako milióny matiek v tú chvíľu chlácholili ich synovia. — Ani nevieš, ako sa vrátim a pochovám ťa pod vysokou palmou, tam, kde si si priala.

— Mirza, ty ideš na vojnu ako na zábavu, — spočinula na ňom ustatým zrakom skoro vyčítavo. — Prečo tak odchodíš?

— Tak išli vždy i moji predkovia, otec i starý otec, — pobozkal Mirza záhyb jej hodvábneho rúcha. — Ak Alah chce, vrátim sa k tebe. Ak nie, darmo by som ostával doma. Tak si ma učila.

— Máš pravdu, Mirza, — objala mať syna naposledy a položila mu ruky trasľavo na hlavu. — Teraz už choď!

Zdupotali teplokrvné tatárske kone a jazdci sa vyrojili na cestu. Leteli ani vo vetre s ostrými džidami, pripevnenými na nohy v kolenách. Medzi nimi bol Mirza; keď sa rozbehli, mal dojem, že je to rozbehnutá rieka, ktorá všetko metie pred sebou. Povedomie istoty v ňom vzrástlo. Kto by im mohol zaťať cestu? Nik veru.

Tak sa dostali príslušníci starého kmeňa do Limie, kde sa miešala stará krv a šľachtická s krvou mladou a rovnako zúrodňovala ruskú zem. Leteli ako víchor, a kam pozreli, mali voľnú cestu. Ich šikmé oči smiali sa na poplachu čo nastal.

— Tatári, Tatári! — ustupovali Európania nie tak pred džidami, ako pred krvavým zrakom oživeného Džingischána. Nie div, stará Európa nábeh jeho strelcov ešte nezabudla. Nechodil, vyvolala si ho sama.

Ale stáročia sú len jednako stáročia. Čo bolo kedysi veľké a obávané, to dnes všetko muselo svoju silu skúsiť a dokázať. Kanóny otriasali zem, pušky štekali, strojovky rozsýpali strely na rozbehnutých džidášov ani dážď.

— Alah, Alah! — volali bojovníci.

Márne! Do vojny má boh mohamedánov asi len toľko ako kresťanský Boh. Nemci sa nedali hatiť v ničom. Čierna ruská zem zafarbila sa krvou, víchrica jazdcov zlomila sa pred zákopmi a diví synovia stepi, ak nezavreli oči, čakali na milosrdnú sanitu. Odnášali ich na nosidlách na bezpečnejšie miesto; tak sa dostal Mirza do Sevastopolu. Zaniesli ho na železnú posteľ a lôžko dostalo číslo. Vedľa čísla bolo i meno Mirza Tatár. Tu ležal divý syn stepi, krotký-krotučký, ako baránok. Jeho lícne kosti žltli a vyvstali ani päste, v očiach jeho nebolo už ohňa. Dostrieľaný ako opica nemeckou strojovkou, čakal odovzdane z rúk Alaha to ostatné.

Lekári ho obväzovali, ako sa dalo. Milosrdné sestry priniesli mu pokrm. Zadíval sa na ne a okúsil málo. Hľadeli na jeho žltú tvár rezignovane. Bolo zjavné, bojuje a nepotrápi sa dlho. Vo vojenskej nemocnici, preplnenej zmrzačenými — je to každodenná vec. Ťažko koho ľutovať, život hasne za životom a chorý sa vystupuje chorému — uvoľniť mu miesto.

Vášne vyhasli — umieral Nemec, Maďar i Rus, dokonával i Tatár Mirza. A jednako nie je kandidát smrti ako kandidát. Jeden dokonával ľahko, ledva zbadali, že je už lôžko vyprázdnené, druhý javil nepokoj ešte i v agónii. To zbadala sestra Mária Gavrilovičová aj u Mirzu. Stŕhal sa, stonal, hľadal si miesto na lôžku, či by mu nebolo ležať lepšie. Ale jeho mladé hnedé telo bolo len hŕbka páliacich rán. Len morfiové injekcie čo mu uhasínali pálčivý bôľ. Díval sa na Máriu svojím šikmým zrakom ako zviera, ktoré splašene čaká na posledný úder a chce ho ešte počkať. Je to len nejaký inštinkt, či opravdivá príčina. Sestra Mária Gavrilovičová vytušila z tých nepokojných očú — ten človek ešte čaká niečo a nemôže sa dočkať. Večer už myslela, nedožije rána, a prišla na druhý deň — na lôžku ešte Tatár Mirza. Tie isté žlté ruky mrvia sa kŕčom, tá istá sivožltá tvár, tie isté šikmé oči chceli by jej niečo povedať. Vypytovala sa vojaka, pozvala k lôžku človeka, ktorý vedel po tatársky. Mirza však len ukazoval na prsia, akoby ho tam… tam v hrudi niečo dusilo a nedalo mu uspokojiť sa.

Sestra Mária nevedela si vysvetliť ten hrozný nepokoj, ktorý ešte niekoľko dní dodáva sily umierajúcim. Myslela, je to nejaké tatárske bohatstvo, akého bolo dosť na Kryme a jeho okolí. Predstavovala si kaštieľ, ktorý opúšťa, peknú mladú ženu, ktorú si zadovážil niekde na Kaukaze. Sú hodnoty, ktoré udržiavajú život, i keď sa už mrká. Ľudia vedia byť zlí ako divé zvieratá, vedia sa hrýzť, vedia prelievať krv, ale v každom srdci nájsť vlákno, ktoré spája so všetkými ľuďmi bez rozdielu národností i kmeňa. To vlákenko nežného ľudského citu.

Sestra Mária presvedčila sa o tom už pred niekoľkými dňami, keď pošta priniesla Mirzovi list. Písaný bol poľsky, azda pre istotu. Písala mu jeho vlastná mať.

— Mirza, Mirza — máš list, — volala mu sestra Mária do ucha. — Mamička ti písala!

A Mirza, ktorý už dni blúdil v agónii ako loď v hmlách, naraz otvoril oči a uvedomoval si, či je to skutočnosť.

— Mať… mať… mať…!— A pod ovisnutými fúzmi kmitlo sa mu niečo na bledých perách, podobné úsmevu.

Sestra Mária ukázala mu písmo, i prečitovala lámanú poľštinu. Položil vyschnutú ruku na papier, akoby ho bol chcel pohladiť.

— Ach! — vydralo sa mu z chrčiacich pŕs a znova upadol do agónie. Z tej sa už nespamätal viacej. Sestra Mária zvedela už, čo Mirza čakal, i prečo nemohol dokonať. Pozrela naňho so súcitom, ako žena, pripätá vláknom nežnosti ku všetkým trpiacim. Bola mu i na pohrebe, keď ho ukladali do čiernej ruskej zeme, predstavovala si, ako smutne zatlieska list o list v naklonenej palme — pod ňou si raz spočinie Mirzova matka.