Sochár a čas

Vidím čius’ mohutnú ruku — jasne, jasnučko až po zápästie. Brusce i zrezané nechty ani z kameňa, hánky a pružné, podlhovasté kosti, spojené ružovými svalmi a potiahnuté kožou s chĺpkami riedkej srsti, spod nej sa prebíja nabehnutá sieť modrastých, vypuklých žíl… Vôbec, mám ju pred očami so všetkými zárezmi a vráskami, že by ju azda určite vedel i odkresliť. Vyčnieva z pusteného, voľného rukáva, utkaného z hmly, čo halí nohy i driek, i oči a ústa tajomnej osobnosti. Tým lepšie môžem sa prizrieť svalnatému údu. V porovnaní s ním je i najsilnejšia medvedia dlaba iba hračkou. A tie prsty! Sťahujú sa a vystierajú ani železné háky zázračného stroja. A tá dlaň! — Tá dlaň!! Veľké „M“ na nej a potom čiary sem i ta, z nich sa márne usilujem vyčítať tajomstvo. Len hľadím, pozerám a spytujem sa plný strachu a zvedavosti: kto si?

— Uzrieš! — počujem z hmly mohutný hlas, zapĺňajúci priestory široko-ďaleko. Pociťujem úctu a strach sa ma zmocňuje. Neviem odtrhnúť zrak od tej ozrutnej dlane, do nej by sa iste vmestila i hlava, ba i ja sám… Vtom mi zmizne spred očú a ja začujem šuchot hmiel, akoby tá ruka siahla kams’. A keď sa spamätám? Je už zas tu — roztvorená na všetkých päť prstov, držiac srdce, opravdivé, živé ľudské srdce…

— Aké je povoľné ani z cesta… — čujem udivený, a to je srdce, plné tvrdého vlastenectva, čo vedelo vždy dokonale hýbať ústami… — Teraz, pozri, ak chcem, je z neho bábätko, ak chcem, i — marcipán!

Vtom sa už i zovrú tie hrozné prsty. A keď sa dlaň otvorí, zdá sa mi, čo vidím na nevyspytateľných čiarach, podobné je najskôr akémusi dvojušnému hrnčeku!

Hmly zašumia znova. Ruka akoby siahla doďaleka, a na dlani uzriem nové srdce — srdce hlásateľa pravdy božej. O chvíľu podobá sa už akémus’ pohanskému bôžiku.

Tak to ide ďalej. — Srdce za srdcom. A jedno ľahšie, druhé ťažšie, ale všetky v tej hrsti povolia. Zásady, ideály — nestoja za slovo, keď sa raz zavrú tie prsty, podobné hákom zázračného stroja. Dajedno zo sŕdc rozpráši sa ani práchno. Dovtípim sa, že to „M“ na dlani znamená „Mundus“ a cez hmly rozpoznávam obrysy i črty s trupom úzko zrastenej býčej hlavy.

— Moc sveta! — jachcem, usilujúc sa opanovať vlastné vnútro. — Obilie kloní sa pred tvojím zavanutím a neinak i hrdé ľudské hlavy! Ale povedz, prosím, nieto sŕdc, čo by vedeli odolať tvojej hrsti?

O chvíľu vidím na dlani srdce naoko ako ostatné. Červené a živé. Ale sotva sa prsty zovreli — trhne to svalmi ani od bolesti a vystrú sa znova. Srdce je ako prv, iba na dlani vidno znaky hrozného stisnutia.

— Je ani diamant… — dokladá Moc sveta. — Márne ho zvieram — vreže sa a nepoddá, lebo je hotové i umrieť, za čo bije. Takých sŕdc je však málo, veľmi málo. Nie je z nich ani tvoje. Chceš to skúsiť?

— Oh!! — odvraciam sa inštinktívne. A som úprimne rád, uzrúc, ako tá obrovská ruka stráca sa v hmlách pusteného, voľného rukáva. A v tú chvíľu chápem slová jedného z najlepších našich ľudí, do jeho svalov prešlo tiež niečo sily z onej záhadnej pravice: — Prosím ťa pekne, moc je potrebná, užitočná — no nie vždy radostná, lebo človek jemnejšieho citu a stálych zásad pri pohľade na srdcia, mäknúce v tej hrsti ani vosk či cesto — ustrnie, odpľuje si, azda i zaplače!