ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V metropole nad sivým Dunajom dokonávala stará pani, vdova po známom publicistovi, Margita Lyppajová. Jej dobrý manžel zanechal ju tu pred niekoľkými rokmi dohárať ako pahrebu vedľa cesty. Tri dobre zaopatrené dcéry pohládzali jej strieborné vlasy. Traja dobrí zaťovia navštevovali ju a niekoľko švitorivých vnúčat usilovalo sa jej osladiť posledné chvíle, ktorých zo dňa na deň zdalo sa menej.

— Mama, stará mama, — nahli sa k jej posteli, — rozprávaj nám niečo. My to tak rady počúvame. — I my ti budeme rozprávať, — hotová bola hneď kučeravá, belovlasá Ilonka s červenou stužkou okolo čielka.

A stará mama rozprávala, kým vládala. Nehovorila o ohromnom meste, o jeho rastúcom ruchu. Nezaujímali jej hasnúcu myseľ úrodné roviny, opierajúce sa o mohutné ramená Dunaja ako z nekonečna, rozprávala zvedavým hlávkam o nebotyčných vrchoch, hlbokých dolinách, kypiacich potokoch, tajomne rozšumených voňavých horách a o bielom malom kostolíku, kde strávila svoju mladosť. Všetci jej naslúchali s utajeným dychom, rodičia i deti. Ich zrak padal na veľkú podobizeň starého otca, umiestenú diskrétne na stene medzi záclonami, aby ešte za čas boli všetci spolu. Stará mama rozpráva. Tvár mala bielu, oči sivé a chvejúce sa ruky zdali sa jej priezračné ako z tenkého papiera. Rozumeli jej všetci, veď hovorila rečou veľkomesta, i keď chybne. Tou rečou, v ktorej písal jej nebohý muž a získal svojej rodine bohatstvo i dobré meno.

Na sivom velebnom Dunaji pod oknami plavili sa naložené lode, jedny na sever, druhé kamsi do tajomného orientu. Stretali sa ako rozbúrené ľudské duše na ceste večnosti. Nik si ich nevšimol. Nikto nepozoroval.

Stará mama rozpráva.

Čo deň však kríž jej zaťažel. Jej tichá reč viazla, až zmĺkla. Tichý ston ozýval sa namiesto jej sladkého hlásku z bieleho lôžka. Dcéry odvracali oči, rozcítené pohnutím, a usilovali sa ovládať rozbujnenú obraznosť. Mužskí členovia v rodine zamĺkli ako pred bielym oltárom. Deti vyjavene obracali očká to na starú mamu, to na ostatných. Cítili inštinktívne, že sa v priestrannej svetlici deje voľačo vážneho, keď to i nevedeli poňať. Napokon maličká Ilonka sa pustila do plaču.

— Ticho, neplač, — lapí ju jej mladá mať za ruku a odťahuje. — Starej mame je to zle. Poď do susednej. Zavoláme ti kamarátku.

— Nie, nechcem, — vykríkne, vzoprie sa odhodlane dievčatko. — Chcem tu byť! pri starej mame.

Prítomní pozrú významne na seba a obstanú ju pri priestrannom okne. Pod ním, tam dolu, Dunaj sa valí a vlní majestátne, odnáša loď za loďou, ako život za životom. Hodiny počuť tikať na stene, keď odrazu stará mama len pozbiera sily na lôžku a prevraví: slovo za slovom nesie ako z hmly, chce však ešte čosi povedať. Oči sa sústredia na jej obličaji, hlavy sa nahnú k bielučkej hlavnici, vďačné ruky siahajú zo všetkých strán za priesvitnou rukou, oči okolo stretajú sa v napätí, ale hlava za hlavou kloní sa rezignovane.

— Nerozumieť jej! — zašepce jedna z dcér.

— Nerozumieme!!

— Ona iste hovorí svojou materinskou rečou, — poznamená jeden zo zaťov. — Je to po slovensky. Kto jej rozumie?

— Ja nie… Ja nie… Nikto! Aká škoda!

A umierajúca matka ukladá slovo za slovom ďalej. Azda je zas v tom krásnom rodnom kraji pod vysokými vrchmi v hlbokej doline. Počuje spievať rozšumenú horu, hukotať kypiaci potok, nôtiť svoje niekdajšie kamarátky. Díva sa azda na svoj biely kostolík a hovorí so svojou vlastnou materou. Posvätnosť chvíle odrazí sa na všetkých tvárach v akomsi ustrnutí. Dajedni z prítomných rozbehnú sa, či by nenašli niekoho, kto by rozumel, čo sa ozýva z tajomstva odchádzajúcej, drahej duše.

Nenašiel sa nikto… nikto… Tichý plač, pridusený niesol sa izbou. I najkrajšia snaha ochotných detí zvíjala sa kŕčovite, tisnúc ruky, na pestrom vlastnom koberci, pri lôžku matkinom. Preklínala trpký osud, ktorý sa vlní ako ten silný Dunaj, odďaleka a život človeka nevie osladiť.

— Nikto… nikto… nik…

Večer slnko zhaslo, ako vždy zhasína. Hviezdy sa odrazili v hlbinách ranného Dunaja. Nad ránom zamĺkla staručká mať. Zanechala svojich najdrahších v ťažkom smútku, bez toho, že by jej kto z nich porozumel. Jej poslednému, najposlednejšiemu slovu.