ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kam sa ponáhľate, Roky moje, kam sa ponáhľate, podávajúc mi ruku jeden za druhým a strácajúc sa v horách, kde i najkrajší deň v sivý popol zhára?

Prvé z vás, pamätám, boli ako rozmarné detváky, cupkajúce boso po mäkkej pažiti, s bezstarostnými veľkými zrakmi a so zdravím, prekvitajúcim v ohorených lícach. Vodili sme sa po slnných poliach, kde sa belasela nevädza a vysokým žitom prebíjala červeň divého maku. Sedali sme spolu na brehu prudkých vôd a pri ohníku naslúchal som naivnučkým bájam o živote, v ňom víťazí vždy pravda a lož, zdrvená, podlieha.

Ale odišli tie Roky na tvári s pyľom detskej neviny — odišli! Vietor zaniesol ich stopy na ceste, kde som sa s nimi rozlúčil.

Druhé z vás, pamätám, boli ako odvážni mládenci, túžiaci z údolia hore svahom do drapu, na bralá mohutných vysočín — rozhľadieť sa svetom a dostať bližšie k otvorenej oblohe tajomných hlbokých nebies. Odev ich bol vetchý a bieda zračila sa im z tváre. Ale ony kráčali za svojou túžbou, hoc sa tie strmé končiare nižšie ani neskláňali. Idúc s nimi, zažil som velebu jasného rána. Počul osviežujúcu hudbu priezračných studených vôd, i vyhrážky, volajúce z rozhučaných hôr za pľuštivej temnej noci. A začínal som chápať nezmernosť toho, čo pre nedostupnosť nepoznáme.

Ale odišli tie Roky s ich žeravou túžbou v zraku — odišli! Vietor zaniesol ich stopy v údolí, kde som sa rozlúčil s nimi — pod vysočinami, na ne nevládali sme vystúpiť.

Tretie z vás, pamätám, podobali sa už mužom s pohľadom vážnym a upretým k zemi, po nej sme sa uberali spolu. Šli sme šírym svetom, plným zázračných vecí, pre ne zdalo sa mi hodno uzrieť svetlo života. Roky tie mi ukázali cieľ, k nemu mám sa prebíjať. Naučili ma na jar rozumieť vtáčiemu spevu. Jeden z nich vložil mi do ruky i mäkkú rúčku, jej dotykom príjemná teplota preliala sa mi do žíl a netušená sladkosť zachvela nervami. No ony učili ma i boriť sa o skyvu chleba — čierneho, akého som ani neokúsil predtým. Učili hľadieť na šíre údolia života s odriekaním a jedinou túžbou, objímajúcou zjarmený môj národ.

A odišli i tieto so sľubom na perách, budiacim nádej, a s leskom v očiach, nietiacich v duši vieru. Odišli za najhustejšieho temna, zaniknúc v smutných diaľkach spálených miest a skrvavených polí…

A dnes tu ste vy, Roky došlé s prisľúbeným darom svojich predkov. Idete s vyhrnutými rukávmi, podpásané ani robotníci. Na čele presvitá vám lúč myšlienky i cez ťažké dumy. Chcete ma strhnúť do práce, hodnej najlepších rúk? Ako rád by načrieť do duše z vašej železnej vôle! Zo vznešeného zápalu a obetavosti, hotovej po samožertvu!! Ako rád by raz dôstojne položiť dar svoj na oltár prv, ako mi ostatný z vás zatlačí ustaté oči, a odísť — neostanúc nikomu dlžníkom!

Rád!

Ale do srdca vtiera sa tušenie, že vy, Roky, zídete sa skoro na zavolanie anjela s čiernymi krídlami nad posledným mojím stánkom — vyrieknuť súd prísny a spravodlivý. Ako že ste vy jediné poznali, kto som, čo som vykonal i čo som premeškal… Ó, nežalujte, Roky moje, nežalujte, Roky moje, nežalujte priveľmi, ale pokľaknúc — pomodlite sa za pokoj mojej biednej duše!!