ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako rýchlo letia tie roky! Rýchlo!

Schádzame sa — poznávame. Rozchádzame — spomíname.

Ťažko bude mi nespomenúť na stá a stá bielych, sedliackych chalúpok, rozviatych po šírej Lieskovskej doline. Dnes-zajtra deväť rokov, čo som sa zahľadel na starú Javorinu a tá — roztvárala náruč. Žalo sa po poliach, kríže sa stavali. Ťažké zlaté klasy najkrajšieho zrna smiali sa odmenou za preťažkú prácu. Čerešne, maškrtky — prvý, sladký pozdrav požehnanej zeme. Škoda, že jej tak málo.

V záhradkách vysoké, bielučké ľalie, štíhle sliezske ruže. V okienkach muškáty, zelený rozmarín. V očiach smiech, v reči vtip. Ujcovia, tetičky, mládenci, dievčatá — kvet farieb, blysk prelomiek, jasot pier, kasaniek biela hra a k tomu slovanská vďačnosť ku hosťovi — spokojnosť, veselosť!

Tie krásne nedele, ako ich len zabudnúť? V chráme ako záhrada pred Božím oltárom. Kvitnúca záhrada — biely mak, červený. A oheň šíkovíc spod dychu tylangra. Pod chórom, na chóre — hlavy, len maľovať. A hoci z kovu liať, vytesať do skaly na večnú pamiatku.

Podivný, krásny svet!

Na hradskej, venčenej ovocným stromom — korzo sedliackeho mesta. Výber nad výbery — kvetu pestručkého, pekných žhavých očí, zvonivého smiechu. A pri hudbe ruchu. Dve i tri muziky naraz na doline. Mládež sa vykrúca — trhne i stárežou. Zatlieskajú dlane — kreše sa sedliacka. Večer rozdýcha sa široká dolina večne mladou túhou. Zhučí bujná pieseň — zahrá harmonika.

Hej, však čo dnes z toho?

Mnoho zašlo — mnoho! A len zopár rokov!

Boli roky sľubov, prišli letá biedy a svet krásny hynul. Tratili sa farby, strácajú sa smiechy kdes’ v diaľnej diaľave. Zato sila ducha jednak len ostala — podivného ducha v onom: chvalabohu, aspoň keď sme zdraví! Trpko bolo vidieť na jar voz za vozom — vozy plné kvieťa, najkrajšieho ľudu vyvážať v šíry svet. Vyvážať na prácu, z nej akže udržať — tak len dušu v tele. Čechy a Morava, Rakúsko, Francúzsko, diaľna Argentína mali splniť biednym sľuby sľubované!

Zaprizeral som sa pred seba — do seba. Na to hryzovisko, hnusné kšeftárenie najdrahšími statkami slobodného rodu. V duši mojej zovrelo — pre krv z mojej krvi, pre kosť z mojej kosti. Začal som si hájiť tú svoju dolinu tak, ako som mohol a ako som vládal.

Pochopili duše, ktoré pochopili. Márne boli vzteky — v tej skromnučkej fare doma som bol — doma. Nevolal som ľud svoj, ani nepresviedčal — hoci rozbíjaný, jednak bol mi baštou.

Dobrý, drahý ľude, pekne ti ďakujem!

Ďakujem za ten chlieb, čo si delil so mnou. Ďakujem za úsmev, čo mi rozosvietil chmúrnu dušu moju, ubitú životom. Ďakujem Vám, moji spolupracovníci, za všelijakú trpkosť, čo sme niesli vedno. Za pomoc, oddanosť!

Vy najlepšie viete, čo som nosil v duši. Či som hľadal záujem po neschodných cestách, hoci sám mohol som ísť hradskou vydláždenou.

Pán Boh Vám pomáhaj!

I vás, chalúpôčky, keď sa s vami lúčim, Bohu vás porúčam. Stojte pevne v duchu, čo som rozsieval. Majte, čo vám treba — starej dobrej vôle, zdravia, ako i chleba! Spomeňte si niekedy, že bol u vás pútnik, ktorý zbadal krásy skromných vašich kútov, ctil si to a vážil. Váš kroj, vaše zvyky, bôľ váš i potreby, až po tú kytičku, čo si nesie dievča z rezedy, klinčekov — ta pred oltár Boží.

Spomeňte si, prosím. Však som vás mal v srdci, ako sotva kto bude, pre tie vaše svety. Opustil som vás len vtedy, keď som musel, i to len podľa tela. Roky moje letia. Nestačím ja už dnes, na čo stačia iní. Nejeden už z druhov veľkej našej práce sní pod mohylou. Oheň žitia môjho privysoko blčí. Celé Slovensko dnes ako moja dolina s pestrosťou i spevom. S bôľom, žalobami. A s tou svätou túhou po lepšom živote pre všetkých — pre všetkých!

I pre vás chalúpky, tam pod Javorinou!

Rád by som ešte zniesť to, čo v duši nosím. Položiť z lásky a v pokore ku nohám národa, ktorý ma vychoval.

Rád by som prv, než sa deň nakloní. I môj deň.

A vtedy, i vtedy spomeniem, ako som žil u vás so svojimi. Budem vám vďačný za všetko. A vtedy, ako i dnes, vďaku vzdám Bohu za bohatstvo deviatich rokov.

Najkrajších rokov svojho života!

Zbohom, dolina moja!