ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol to žid… rozprával ktosi v spoločnosti — drobulinký židko zoschnutej tváre s úzkym živým zrakom a červenkastou riedkou bradou. Na krátkych nohách čižmy s tvrdými sárami. Na chrbte batoh, v hrsti kvakuľa… Tak chodil z dediny do dedinky za obchodom. Skupoval kožky a pre jeho ovčí hlas volali ho Bľačiakom.

Šiel raz milý Bľačiak po podarenej kúpe s naviazaným batohom. Preberal krátkymi nohami, že by mu boli tvrdé sáry len tak blýskali v posledných lúčoch slnka, nech sú nie — ako obyčajne — až do kolien zablatené. Šerilo sa a on mal prejsť ešte tri dediny. Ako pravoverný Izraelita šomral si cestou so žalmistom: Hoc by sa mi dostalo ísť cez údolie tône smrti, nebudem sa báť zlého… Ale čím viac šomral, tým viac sa ohliadal. Mal už len dve dediny pred sebou, keď tu — plesk-plesk! šiblo ho po sárach od chrbta ako paličkou. V židkovi hrklo. Stisol kŕčovito konce obrusa a siažil. Márne! Na sáry len tým väčšmi plieskalo. Obzrieť — nedajbože. Ale i načo? Je to i neľahké s ťažkým batohom. Tak prešiel ostávajúce dve dediny, zalievajúc sa potom. Až konečne dopoly mŕtvy — prekročil prah vlastného domu.

— Jakub!! — vyťahujúc muža z koncov, rozkríkla sa prekvapená polovička plných tvarov s očami, z nich volal poľakaný východ: — a to tie knožky musia visieť z toho obrusa?

— Knožky? — jachtal Jakub (dal znať žene hneď pri vchode, že peniaze nestratil): Knožky??! A keby som ich nebol zaviazal, náročky zaviazal!!

Nebolo mu do smiechu. Aj to odležal, chudák — a i po rokoch s hrôzou spomínal na svoju cestu a na svoj podivný strach. Netajil sa ním, a keď ho dojedali, odvetil neraz prostodušne: A ja som mal jediný takého „bľačiaka“?

— Čo myslíte… — ozval sa vtom hlas z distingvovaného poslucháčstva, — nezaslúžil by si ten židko pomník za svoju úprimnosť v dobe, keď sa rady „národných hrdinov“ veľadia v kubických rozmeroch každých štyriadvadsať hodín??