ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— A predsa budem literátom! — uškrnul sa Paľo Kriačik vo svojej študentskej izbici na štvrtom poschodí. Nebolo to uňho ľahké pomätenie na mysli: v rukách držal dôkaz, najnovšie číslo istého politického časopisu, a s úľubou sledoval riadky besednice. Človek hneď na prvý pohľad mohol zbadať, že má do činenia s autorom.

Pochodil zo Starých Hút a bol synom chudobnej vdovy. V právnických štúdiách napomáhali ho tetky po otcovi a prebíjal sa sám, ako mohol. K právam veľkej chuti necítil, zato študoval, lebo tak chceli okolnosti. Náklonnosť i vlohy lákali ho v inú stranu. Už ako žiačik páchal verše o muche, o svini, o fúzoch pána učiteľa… Za posledný dostal i „honorár“ — a to v šeku na novučičkú, novú piatku, až mu tak od nej líce horelo. Ale v ambíciách neustal. Keď nadišli prázdniny, zašiel k Židovi, kúpil si za grajciar bieleho papiera z klobúkového cukru, zošil z toho celú knižočku a načrtal na ňu veľkými tlačenými literami: Verše a Básne — napísal Starohutský. A tak s pseudonymom bol hotový, znelo to pekne a končilo sa na „…ský“. Po tejto práci vyšiel na kopec medzi jarčoviská, zahľadel sa na Staré Huty v blaženom povedomí, že ich zveční a ony že zas zvečnia jeho… A teraz už z práce do roboty! Prvé, čo ho nadchlo, nebola jeho švárna spolužiačka Anča susedovie (čo hneď upozorňovalo na nevšedný talent), ale nádherný, mäkký, letný večer, ktorý — nezabudnúc na trampoty ľudské — črtal medziiným takto:

Ako i z tejto ukážky badať, bol realistom — a v tomto duchu zaplnil celý zošit až do poslednej stránky, pričom nikdy nezabudol na dátum a na miesto, kde ho nadišlo nadšenie. Chýbal už len vydavateľ, aby sa Staré Huty dozvedeli, akú veličinu odchovali. Ale skôr, akoby sa bol autor na konečný rázny krok odhodlal, myslel, že bude dobre, ak si zadováži dobrozdanie niektorého z vychytených „-ských“. A tak si vyhľadal jedného v kalendári, dopýtal sa na presnú adresu a poslal svoju múzu na vypočutie, priložiac poštové známky na odpoveď… Múza — ako to už býva — tá sa nevrátila, a milý Starohutský — ako to tiež už býva — zanevrel na všetkých básnikov a veršotepcov okršleku zemského.

Ozajstné vlohy nemohol však zakopať. Pár rokov minulo, čo sa Starohutský zriekol zveľaďovania literárneho majetku svojho národa. Na stredné školy dostal sa do P., kde mu teta Tinka poskytla prístrešie, ale pred alumniou ho už z pedagogických príčin neuchránila… Kristína bola stará panna, ktorej nikto nevyhovel, ale ktorá poznala život. — Musíš sa priúčať, všetkému, všetkému sa musíš, — povrávala, hladkajúc tučného ryšavého kocúra, — len tak z teba niečo vyrastie! — Paľo i poslúchol radu, aspoň nakoľko to od neho záležalo. Od algebry ho veľmi rýchlo hlava rozbolela, ale literatúry, tak maďarskej, ako i klasickej, sa pochvalne lapal. Napísal i báseň — pravda, po maďarsky — a pochválili ho. Ako sedmotriednika dala ho teta zapísať do tanečného kurzu, a to neostalo bez vážnych následkov. Mladíkovo srdce sa ozvalo a našlo si svoju vyvolenú v Darinke Ochotníckej. Ochotnícky bol kupcom v meste P. a slovenskí študenti sa o jeho famíliu zaujímali o to väčšmi, lebo patrila tak trochu i do slovenskej spoločnosti. Darinka bolo dievča hodné, zdravé a končila tretiu triedu meštianskej. Kriačik stretával sa s ňou aj po zakončení kurzu, akoby náročky na tom istom rohu ulice; keď nešiel tadiaľ profesor, alebo niekto zo spolužiakov a spolužiačok, pozdravil sa jej po slovensky a ona mu celkom tak s úsmevom zaďakovala. Takýmto činom stávala sa mu zo dňa na deň drahšou. Prostredníctvom Darinkinho brata — tiež gymnazistu — našli si príležitosť, aby i pár slov stratili jeden s druhým. Ký div, že Paľo zabudol na svoje niekdajšie literárne neúspechy. Ani nezbadal, iba keď ho polnoc prikvačila pri stolíku a na papieri sa medziiným černelo:

Keď doložil i dva výkričníky, aby dal na vetu čím silnejší dôraz, prečítal si to celé. Robil to obozretne, len tak pošepky, aby tetu, ktorá si v susednej pochrapkávala, nezobudil, lebo by bolo zle pre petrolej. A keby sa tak dovtípila, na čo ho vypáli…! uškŕňal sa poeta a prehodil dve-tri slová, aby to, znelo ešte lepšie. — Dobre, celkom dobre, — šepkal si blažene, ukladajúc ovocie svojej práce do svojho ošarpaného Horácia. — Darinka mu bude rada, iste mu bude, — snoval si ďalej. — Zajtra to pekne vo dvoch exemplároch prepíšem: jeden pre redakciu na jednoduchom papieri, ale druhý na minsterskom pre Darinku. — Uložil sa, ale pri všetkej ukonanosti predsa len nemohol zaspať. Budúcnosť sa mu predstavovala v najkrajších obrazoch. Ako slovenský spisovateľ musí si vybrať nejaké povolanie, aby sa mohol udržať, potom sa to bude z neho sypať… len tak ho budú ľudia obdivovať. Pri slove „ľudia“ myslel vlastne na svoju Darinku, ktorej venuje prvú zbierku svojich básní ešte prv, ako sa stane jeho ženou. Bude spolupracovníkom aj viacerých časopisov, stane sa redaktorom, a už sa to i vyplatí. Len jedno ho nepokojilo: či by si nemal zmeniť pseudonym. Ako sme už spomenuli, bol od prírody realistom a vyrástol za demokrata — nuž ho akosi škrelo to „ský“. — Mal by som si vybrať niečo od krpca-kapca, aby to zodpovedalo novej dobe a hlavne, aby som sa stal originálnym, — rozjímal usínajúc. — Ale čo by Darinka na to?!

*

Nasledujúceho dňa odoslal Kriačik svoje dva listy. List pre Darinku prevzal jej brat Julo, ktorý bol s Paľom zadobre. Po tomto cítil autor isté uľahčenie, ale i nepokoj, čo sa ako snažil na celú vec nemyslieť. Vedel si predstaviť, ako to prijme jeho vyvolená na písme, ale srdce mu stískalo pri myšlienke, s akým pocitom to bude čítať, keď sa v najbližšom mesačníku zjaví: — Starohutský: Od srdca k srdcu… (Venované sl. D. O. v P.)! Táto predstava putnala jeho ducha dňom i nocou, a čas sa vliekol tak pomaly! Už druhý raz, čo z algebry odpovedal na sekundu; ale veď jemu išlo o oveľa vážnejšie veci, aby si taký nezdar pripúšťal k srdcu. Dobre, že konečne predsa len svitlo i toho prvého. Predpoludňajšia pošta nedoniesla nič, popoludní už väčšmi bežal, než kráčal z gymnázia. Na chodbe skoro tetu Tinku zrazil, bral sa do izby, rovno k starému kredencu, kde tetka obyčajne kládla poštu. Mesačník došiel, a náš poet cítil, akoby mu niekto chcel srdce vyrvať. A keby sa aspoň nemusel pretvarovať; ale teta vošla za ním so svojím háčkovaním a vypytovala sa ho, čo jedli na obed v alumneu… Odpovedal, ale čo — z toho by bol verabože ťažko počet vydal! Ale tetu to uspokojilo, vyšla von a on sa mohol slobodne prehŕňať v mesačníku. Na prvej strane bol verš — ale nie jeho! Na druhej strane próza, potom zase verš, ale tiež nie jeho — a tak až do konca! Starohutský bol zničený, všetky jeho predstavy sa rozpľasli ako bublina. Práve chcel časopis odhodiť, keď v odkazoch redakcie zazrel svoje básnické meno. Zachvel sa ako osika, vedel, že to nič dobrého neznamená, ale aj na to sa predsa len vrhol s určitou rezignáciou. — Starohutský v P. — čítal tancujúce litery: — Nateraz uverejniť nemôžeme. Vlohy máte, ale nepoznáte slovenský rytmus, i pravopis vám pokrivkáva. Musíte ešte čítať, veľa čítať, hlavne našich popredných básnikov…

Študent sa potočil, bolo mu skoro do plaču a nadával si do bláznov, že sa tak prenáhlil. Ale keď si prečítal odkaz znova a znova, pomyslel si, že mu tí ľudia mohli ešte i horšie odpovedať… Aj by sa bol ľahko uspokojil, keby nie toho listu, ktorý poslal Darinke. Ona to bude čítať a na prvý pohľad pochopí, koho mieni redakcia pod Starohutským v P. Ani si nemohol predstaviť poklad, ktorý by bol v tom okamihu vďačne nedal za to, aby Ochotnickovci toto číslo mesačníka nedostali… Veď či je čosi smiešnejšie ako poet, ktorý nepozná rytmus, ktorému pokrivkáva pravopis a ktorý musí ešte čítať, veľmi mnoho čítať…? A či jestvuje istejší prostriedok na odľúbenie, ako keď sa hrdina srdca a snov stane smiešnym? Takéto myšlienky mu kolovali mozgom, odhliadnuc od toho, že za chrbtom už počul zreteľné výsmechy kamarátov: — Vlohy máte, ale… — atď. Už mal toho vyše miery. Stisol kŕčovite päste, zvraštil čelo a nepovediac tete Tinke ani slova, vyrútil sa na ulicu.

Zabočil do najopustenejšej časti parku a tam rozmýšľal o svojom osude. Chlácholivo pôsobilo naňho vedomie, že príčinou toho, čo sa mu vyčíta, je nie on sám. V hĺbke duše cítil čosi, čo chcelo silou-mocou na svetlo božie. Naučenia mu nedal nikto, či mohol za to, že nemohol pri prvých pokusoch rozlúštiť výsledky rokov a rokov, hláv a hláv…? To nanovo podoprelo jeho otrasenú vôľu. Odhodlal sa, že necúvne, ani za svet necúvne! Kamaráti uvidia, i Darinka uvidí, že z Paľa Kriačka bude literát, a to nie kadejaký veršotepec! Obráti sa na druhého zo „-ských“, aby mu dal radu a ostatné už pôjde samo od seba. Ako si zaumienil, tak aj urobil. Keď mu konškolári húdli tu i tu za chrbtom cestou z alumnia: — Vlohy máte, ale nepoznáte slovenský rytmus, aj pravopis vám pokrivkáva, musíte ešte čítať, veľa čítať… — obrátil sa v tú stranu celkom chladne a povedal im, že by bolo veľmi dobre, keby sa vedno s ním aj im páčilo… Študenti sa smiali, že veď oni sa nechcú dostať na Parnas, ale neskôr, zásluhou niekoľkých zrelších hláv, zo žartu prešli na vážne veci a utvoril sa — pravda, v najväčšej tajnosti — samovzdelávací spolok Košiar.

O to horšie sa to skončilo s Darinkou. Keď dostala od Jula báseň — bola jej rada. Vedela ju už naspamäť, keď istého večera, ešte pred prvým, privítala ju matka s najprísnejšou tvárou…

— Chcem sa s tebou pozhovárať — od srdca k srdcu — Dara! — hovorila s dôrazom. Dievča hneď pochopilo, koľko bilo a pustilo sa do plaču. Na druhý deň išla už Darina do školy inou cestou a o pár dní musela ku tetke kdesi na Dolnú zem. Odišla bez toho, že by sa bola čo len dajakým náznakom od neho odobrala, čo Paľo všetko pripisoval nešťastnej drobničke. — Nemala ma rada, nemohla ma rada mať, keď ju taká malichernosť sklátila, — prehováral samého seba, keď mu Julo na rozkaz matky oznámil, že jeho sestra nechce o ňom ani počuť… V prvé dni sa mu zdal celý svet prázdny, až napodiv prázdny, ale potom mu prišli na um jeho plány a s veľkou zvedavosťou očakával, či mu „-ský“ na dopyt odpovie.

*

Čas sa míňal a očakávaná úprava i pri priloženej známke zase len nechodila, čo sa dalo robiť? Siahol po próze, čo si ju i menej cenil ako viazanú formu. Pokúsil sa vypracovať drobné črty a prečítal to v Košiari, ktorého sa stal dušou. Že Kriačik nie je mechom udretý, to uznali aj kolegovia, aj nahovárali, aby niektorú z prác uverejnil, ale on sa neopovážil. S Darinkou sa nestretol ani nasledujúci rok, poslali ju do akéhosi nemeckého inštitútu. Po skončení stredných škôl zapísal sa na právo. Už prvý rok pobytu v sídelnom meste urobil veľký prevrat v jeho náhľadoch. Pomaly spoznával prvky i hĺbky ľudského zmýšľania, čím stával sa samostatnejším, ako aj odhodlanejším. Spoznal mnoho mĺkvosti v názoroch, chýb v spoločenskom zriadení a nachádzal svoj životný cieľ. V tom čase vyšla tlačou jeho prvá práca pod pseudonymom Zemiak. Bola to jednoduchá kresba, v ktorej verne podával život stareny, ktorá sa nevydala len preto, lebo jej bol každý mužský prisprostý a ona chcela múdreho muža. Pri tejto príležitosti zužitkoval aj pravdivé motívy — pravdaže bez najmenšej intencie. Veľký zástoj hral napr. starý kocúr, akého vídal u svojej tety Tinky v P. Pre skrátenie času svojej hrdinky použil „telefón“ akým slúžila spoločnosti na utvrdenie všeobecného blaha slečna učiteľka na Starých Hutách i na okolí… Konečne, aby urobil zadosť i požiadavke nového smeru, ku ktorého stúpencom, ako sa domnieval, patrí, jeho „sl. Gelembúska zahľadela sa do roztvorených nebies, splynula s nekonečnosťou vesmíru a mlčala…“ Kto mohol za to, že jeho druhá tetka, Boža zo Z., ktorá bola veľmi mäkkého srdca a čítala ruské romány, naučila sa mnohému od sympatickejších hrdinov, ľahla si napríklad neraz do trávy a ponorila sa do modrastých hĺbok blankytu, ktorý sa nad ňou rozpínal… Slovom, práca vznikla z takýchto prvkov a uzrela svetlo božie pod pseudonymom Zemiak. Pôvodca bol natešený, ako záhradník-začiatočník, keď hľadí na ovocie svojich prvých štepov… Aj kritika sa o novielke pochvalne zmienila — menovite preto, že sa slečna Gelembúska vie tak zvláštne zahľadieť do hĺbok nebeských, čo dosiaľ u hrdinov našich novelistov nebolo badať.

Takto posmelený Zemiak poslal za horúca nový príspevok pre budúce číslo mesačníka. Keď si to dokončil, spokojný sám so sebou, vystrel sa na ošúchanom koženom diváne, zapálil si na cigaretku a očakával poštára, ktorý mu mal doručiť od tety Tinky, od tety Boži, prípadne i zo Starých Hút niečo na bežné výdavky. Cengot vozňov električky, hukot-jakot-bekot áut a iné veľkomestský koncert doplňujúce hlasy predierali sa otvoreným oknom; ale to Paľa Kriačika nepomýlilo v jeho výpočtoch príjmov a výdavkov na bežný mesiac. Bol si na čistom, žeby potreboval hodne peňazí, lebo on, ako spisovateľ, musí študovať aj typy, a to stojí — menovite vo veľkom meste! A potom: bytné, strava, knihy… nuž ale veď teta Tinka a teta Boža nemajú srdce z kameňa — a pustil kotúč modrastého dymu, ktorý sa stlal naokolo a ovíjal nohy hádam už pár ráz na licitácii predaného stolíka. Asi o dvadsať minút vošla do izby domáca… Paľo sa zodvihol, ale keď bral do ruky namiesto poukázky list, uložil sa znova. Po obálke poznal, že je to list tety Tinky z P. Sotva ho otvoril a začal čítať, natiahol celý udivený tvár.

— Paľo! — slabikoval neisté písmo, — veru sa ti divím, že sa nehanbíš robiť si posmech zo starého človeka… — Takto sa to začínalo a končilo sa: — Áno, ja si väčšmi cením môjho Miňa, čo je i priam kocúrom, ako môjho premilého synovca. Úfam sa, že nás tento nechá už teraz ,úplne‘ na pokoji!!!

Čo značilo slovo „úplne“ v úvodzovkách, pochopil náš autor celkom jasne. — Hm, ale kto jej to len vyklebetil, že ja sa podpisujem menom Zemiak? Len vtedy mu svitlo, ako jej to zo žartu vykrámil, keď mu raz do Starotrúbskych nadávala. — Ale má tá teta dobrú pamäť! — opakoval si v mysli. — Ale veď hádam to nebude tak zle… — Vstal a hneď napísal vysvetlenie, že je to len náhoda, že on to tak nemyslel atď. Išlo tu predsa o veľmi vážnu vec…

O dva dni došiel zasa list, a to zo Z. Paľo hneď tušil súvis medzi dvoma listami, ako i medzi tetami… A ani sa nemýlil.

— Paľo! — znelo lakonicky, — oddnes nie som viac tvojou tetou; azda sa tak i ty zahľadíš do roztvorených nebies, splynieš s nekonečnosťou vesmíra a ,zamĺkneš‘…!

— Doparoma! — škrabal sa Kriačik za uchom. — Zasa nešťastné úvodzovky! — O dobrú štvrťhodinu už letel s listom, adresovaným tete Bože do Z.

Toho istého dňa, popoludňajšou poštou, prišla zo Starých Hút depeša, tá zasa takéhoto štýlu:

— Haló! Zemiak? Tu moja maličkosť…! Telefonujem Vám, že vďaka dobrému spojeniu, viem o všetkých Vašich kúskoch v hlavnom meste… S Vašim dovolením ,príležitostne‘ použijem…

Milý Kriačik ostal razom zelený ani pri potoku… — Teda príležitostne? Hm… aby ťa aj s babizňou! — prehodil a zamyslel sa… O pár okamihov položil si ukazovák na čelo s hlasitým: aháa! Potom sa vzpriamil, vzal papierový list a písal:

— Haló! Vaša maličkosť? Tu Zemiak! Telefonujem Vám, že vďaka dobrému spojeniu, viem o všetkých Vašich kúskoch na Starých Hutách i na okolí. S Vaším dovolením ,príležitostne‘ použijem…

— Aspoň sa už raz aj ja odplatím úvodzovkami! — tešil sa svojej myšlienke a po jej uskutočnení vybral sa do lesíka. Nemal zlú vôľu, hoci vedel, že je to ešte nie posledný list tohto druhu. A skutočne, došlo toho i odtiaľ i odinakiaľ. Ani jeho vlastná matka mu nedarovala a dala mu na vedomie, ak bude tak pokračovať, bude sa musieť pred poriadnymi ľuďmi iba hanbiť…

Po takejto revolúcii nebolo už Zemiakovi veľmi do smiechu a začal rozmýšľať nad novielkou, ktorú poslal pred niekoľkými dňami do redakcie… Bola to práca o národovcovi, ktorý kvôli domácemu pokoju nevstúpil do národnej strany… — No bisťu svet, — vošiel si autor prstami do vlasov, — už som tomu dal, bude to zasa úspech! — a zdrapil listový papier, aby si rukopis reklamoval. Načiarkal pár riadkov, v ktorých sa ospravedlňoval, že škoda robiť rozbroj a podobne, keď domáca priniesla, čo prišlo poštou… Poukážka to ešte vždy nebola, ale list a to práve z redakcie… Chvatom ho otvoril a čítal:

— Veľactený pane! Ľutujeme, ale Vašu prácu nemôžeme uverejniť. Minule dostalo sa nám výčitiek z mnohých strán… Iste i sami uznáte, že v našich krušných pomeroch musí nám ísť v prvom rade o udržanie časopisu —

Nedočítal. Len teraz cítil, že list, ktorý už sčasti napísal, nebol by jakživ poslal. Zronený, vytúžil sa v ten večer priateľovi, aj sa osvedčil, že už nikdy nepoloží ani riadka na papier z literárnej ambície.

— Ale položíš, kamarát, čo by si nepoložil!? — chlácholil ho priateľ, ktorý bol už skúsenejším človekom od pera. — Pre povolaného spisovateľa je tlačiareň dýchacím ústrojom, rozumieš?

Neminul ani druhý týždeň od tohto rozhovoru a Paľo Kriačik, predtým Starohutský, neskôr Zemiak, sedel vo svojej študentskej izbici na štvrtom poschodí. V rukách držal najnovšie číslo istého politického časopisu a natešeným zrakom sledoval riadky besednice, pôvodcom ktorej bol — Cepík. Ako veľmi bol zaujatý svojimi myšlienkami, toho najlepším dôkazom bola okolnosť, že prehliadol v chýrniku i drobničku, ktorou Ochotníckovci oznamovali širokej verejnosti zasnúbenie svojej najstaršej dcéry — Darinky…