ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Išli sme z mestečka, plného poplašných chýrov. Pri ich počutí svietili oči našich neprajníkov. A nás to bolelo, tak veľmi bolelo! Sprevádzali sme vzácnych hostí veľkého národa, čo nám doprial života po krutom utrpení. Rozhovor neustával. Boli to však viac slová — prázdne slová! Poludňajšie slnko vrhalo jas, podivne vrhalo, na ľahkým dažďom zvlaženú hradskú, na rady topoľov a hony rastúceho obilia, na temné háje a reťaze strmých končiarov, kade — za lepších chvíľ — navštevuje mladosť moja najmilšie svoje rozpomienky. Mal som dojem, že je to ani nie skutočnosť, ale čos’ improvizovaného, čos’ z kociek a karát a obrázkov, čo môže neviditeľná ruka rozobrať, vietor sfúknuť a zrútiť všetko na hromadu.

Muselo sa mi zachvieť v duši i v zraku a ten záchvev spozoroval som i v očiach spoločníkov svojej vlastnej krvi. Strach? Nie, strach to nebol… Skôr povedomie nebezpečenstva, podobné tomu u zvera, keď zavetrí, zastane — hoci i dôveruje svojim pazúrom.

Odhora vyhrnul sa kúdol dymu a vedľa prejachal dlhočizný vlak s vojskom bez zbrane…

Čo nejdú nahor? Kde je im zbraň?

Pár ťažkých kvapiek padlo na cestu ako slzy z číchsi neviditeľných očú. Prešli sme dedinkou k starobylému gotickému chrámu, vyčnievajúcemu v plnej ušľachtilosti nad koruny urastených stromov. V úzkej sklepenej chodbe, prizdobenej starými svätými obrazmi, ovialo nás chladom a vlhkosťou. Obstarný duchovný, úslužného, dobráckeho pohľadu, voviedol nás do chrámu s vysokým klenutím, spočívajúcim na štíhlych gotických stĺpoch. Prekvapení utkveli sme zrakom na chlácholivých ťahoch krásneho staviska. Duchovný rozprával, oboznamujúc nás so zvláštnosťami miesta. Úzkymi oknami vnikali prúdy svetla. Ale do duše len nevedeli dopadnúť.

Vyšli sme na chodby, kde nažívali ešte donedávna mnísi žobravého rádu, z nich náš vodca ostal ako na ukážku. Ticho ani v hrobe! Obrazy, dvere, vedúce do jednotlivých ciel, ktoré iste všetky majú svoju históriu a vedia všeličo o nejednom, svetu odcudzenom živote. Nakukli sme kde-tu. Všade čisto a ticho — ani na nejakom končiari ďaleko od sveta. Na nervy, napnuté do puknutia, pôsobilo to ako studený obkladok na horúcu hlavu. Poprehŕňali sme sa v knižnici starých kožených väzieb. Naši hostia všímali si všetkého s vrodenou zvedavosťou ich rasy a jeden z nich práve pri obraze do purpuru odetého Pázmányho poznamenal neprekonateľne pokojným úsmevom: — Rozmýšľa as’, kto je lepší preňho — Kun a či Masaryk.

Vtip nás rozosmial a ja s akýms’ uľahčenejším srdcom naslúchal som, ako sa na naše kroky zvláštne ozývajú zamĺknuté vybielené chodby hojne osvetlené a zo stromovím vysadeného dvora. Predišlo mi, že čujem hlas ducha z dávnej minulosti, zamúraného do tých starobou páchnucich, masívnych stien. Ducha — jemu som nerozumel jakživ, ktorý ma však aspoň na chvíľu vytrhol z dusivého objatia bláznivej prítomnosti. A to mi dotvrdil i priateľ, ako sme vychádzali do živého a rušného sveta, plného neistoty a sklamania. Cítil som ako nikdy, že — sú slabé chvíle v tomto podivnom živote, v ktorých sa na smrť ukonaná duša mala ešte najlepšie — ďaleko od sveta, ďaleko, hoc i v prostunkej cele vymretých kláštorných múrov!!