ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vytučený nabuclato a obtiahnutý nádherne modrastým plyšom, pýšil sa v salóne, zariadenom podobným nábytkom, čo svedčil o bohatstve i vkuse domácich. Po stenách drahocenné maľby, odrážajúce sa v benátskom zrkadle. Pozlátený skvostný luster, pod ním porcelánová váza, plná sviežich ruží, bielych ani sneh. Pestro vzorkované orientálne koberce. Na to všetko lial sa z ulice bied jas bielučkého dňa pomedzi brokátové záclony a oživoval sýte farby tohto rajského útulku. Sledoval som ich z onoho fotela, na akom sa mi dostalo sedieť prvý raz v živote. Bol to všetkou rafinovanosťou vynachádzavosti obdarený vzor moderného náradia. Keď som vhupol doň, zdvihol ma niekoľko ráz a poťažkajúc zobjal až po pazuchy, že som sa — hoc to i príjemne zachvelo nervami — bezmála naľakal toľkej nežnosti.

Štebotnú, žičnú paniu, jej som sa prišiel pokloniť, odvolali — vyšla na chvíľu a ja hovel som si zaborený, dosahujúc vystretými nohami virtuózne ohnuté nôžky mahagónového stolíka.

— Je to jednako len báječné byť pánom takéhoto príjemného kútika! — mihlo mi hlavou. Počal som závidieť šťastnému továrnikovi, ktorému žičlivý život dopomohol k tomuto všetkému. Bolo ticho, ani ruch ulice neprenikal, keď som sa však započúval, zachytil som lomozné otrasy fabrického hrmotu a tu ozvali sa napodiv zrozumiteľné hlasy zo všetkých kútov salónu. Drahocenné predmety počali ožívať, výpravajúc mi o svojej minulosti. Krásny obraz, predstavujúci Madonu s usmiatym deckom, prehovoril: … Nepredstavujem šťastnú matku, ale ženu, ju zachytil remeň a dolámali stroje… Ostali po mne štyri siroty a pánovi tento obraz! Podobné historky zverili mi i ostatné maľby… i zrkadlo, i luster, i záclony, perzské koberce atď. A keď som už taje všetkých s úprimným súcitom vypočúval, zastonal napokon i fotel, ten nabuclato vytučnený fotel, v ňom som si hovel až po pazuchy zaborený, hľadiac na konce topánok pod mahagónovým stolíkom:

— Je ti mäkko sedieť na mojom lone, pravda? — ozvalo sa trasľavým hlasom. Ale mne nebolo tak mäkko v živote! Pracoval som úmorne od útlej mladosti, až sa mi ruky pohúžvali, nohy vykrivili, chrbát ohol, hlava zoškvrkla bôľom, a keď som vykašlal dve tretiny pľúc, premenil som sa v toto kreslo…

Predesený chcel som vyskočiť na tieto slová. No akoby mi nohy zmeraveli, sedel som nehybne, hľadiac na osvietené konce svojich topánok pod mahagónovým stolíkom. Prišlo mi na myseľ, že i môj vlastný otec skonal podobne v kvete života — oh!

— Odpusťte, pane, — vyslobodila ma domáca pani s roztomilým úsmevom z moci magického kúzla, a ponukujúc zákuskami a pohárikom chutného likéru, štebotala: — Ako sa vám páči u nás? Ako sa vám páči??

— Dobre, milostivá! — odpovedal som, — je tu krásne, nádherne, len keby tie kúty menej hovorili…

— Milujete ticho, pravda?

— Áno, úplné ticho, milostivá! — prisvedčil som dôrazne. Ona však tomu neporozumela a s úsmevom duší, ktoré neuhádnu ľahko, čo im ešte chýba — podala mi ruku pri rozlúčke.