ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som synom skál a žulových bralísk, pod nimi stála mi kolíska. Azda preto vinul, som sa inštinktívne od malička k nerastom všakého druhu! No miloval som najmä mramor, bielučký mramor, z neho zručná ruka umelca vyvedie myšlienku na svetlo. Myšlienku radostnú či žiaľnu, vtelenú v obnažené údy a svietiacu z tváre a z očú, prezrádzajúcich ľudského ducha. S akou pietou hľadieval som na snímky klasických sôch, vytlačené na posledných stranách latinskej čítanky! Divil som sa tomu — náramne divil, ako je to všetko len možné!? No najviac zaujal ma výtvor troch rodských majstrov, znázorňujúci tragický zápas Apolónovho kňaza a jeho synov s obrovskými hadmi, ovinutými uzlovito vôkol zúfalo napružených, umdlievajúcich údov. Tá nezaslúžená nekonečná bolesť, ktorú ešte nik lepšie neznázornil, podmanila mi srdce i myseľ. A ja — hoc i len zďaleka — precítil som kúzlo, akým zasahuje duše oživený kameň.

A láska k životu, vytesanému zo skaly, sprevádzala ma na každom kroku, či som šiel cintorínom popri deve, trúchliacej pod zlomeným stĺpom — nad skmasnutou ľaliou zvädnutej nádeje, či som požíval fragmenty klasických reliéfov, odtrhnutých od vlastnej pôdy, a či som stál so zbožným pocitom v hrudi medzi obdivovateľmi dokonalého aktu miloskej Venuše. Predišlo mi vždy, aj keď som nechcel triediť alebo podceňovať niektoré z umení, že báseň vie zaujať, obraz upútať, hudba obájiť na istý čas, ale ak raz kameň prehovorí — jeho slová vryjú sa dlátom do duše a nevytrie ich odtiaľ ani smrť.

A to je, prečo mi skŕsa podivná túžba v srdci a pred zrakom vynára sa plán, podmienený vetou: Nech som dnes sochárom! Tak vďačne by zamenil pero aspoň načas za aké také dláto v nádeji, že vrave oživeného balvana kamenné ľudské srdcia porozumejú skôr než rytmu a zvučnému rýmu, než aj najvýstražnejším farbám, hodeným na plátno, alebo hoci najmohutnejším akordom ducha zošľachťujúcej hudby…

Nech som dnes sochárom… Nuž? Vezmem si ozorný balvan a pracujem od svitu do mrku so svätým zápalom v očiach bez akéhokoľvek pokrytectva… Pracujem v hrubých a drsných črtách, ako je i najväčšia pravda len v drsnej podobe, bijúcej do očú, pochopiteľná širokým davom… Vysekávam hlavu otca i hlavy synov s ohňom šialenstva v očiach a na perách so skameneným chichotom… Vylúpam údy, uzlovito ovinuté obrovským hadom, vzpierajúcim sa z tej istej hmoty, z nej vyrastajú i najtragickejšie postavy, nevidiace nič a netušiace ani, že ich onen hrozivý netvor usmrtí.

Vykrešem — nech som dnes sochárom — a postavím moderného Laokoona na rínok veľkého mesta, spravujúceho sa tvrdým zákonom svätej sebeckosti. Postavím — vyryjúc na čiernom podstavci plamennými literami: Ľudia, ľudkovia, ak máme byť vrastení do hmoty, z nej čiaha po nás odporné hadisko, akoby bolo našou súčiastkou — vtedy je márne všetko! — Všetko — všetko je márne!!!