ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zďaleka zdá sa až nádherný. Vyhúknutá tráva ani perina… blyšteky a vodné ľalie a poletujúcim množstvom bezstarostných motýľov a bohémsky rozblúdených zlatohlavov, jasajúcich na úslní, že krásny je tu život, nevšedne krásny!

To isté hovoria i vodné vtáky, i vtáčatá, poletujúce po rozkonárených vŕbach, i oblaky podivných foriem, letiace ponad tieto končiny, opojené radosťou… A čo ty, spanilá Družka mojich piesní, čo ty?

Rada bys’ sa brodiť trávou, spestrenou vyhúknutým kvietím?

Nechoď! nechoď!

Rada bys’ sa pobaviť s motýľmi a ponaháňať s hrdými zlatohlavmi?

Nechoď! nechoď!

Rada bys’ sa vmiešať do chóru vtáctva neveľkých hláv, tým však silnejšieho hlasu — a zvelebovať nádheru tohto kraja, ktorý oku tak lahodí??

Nechoď!!! Lebo ak podkašeš sukienku, tvoje biele nôžky vdrúzia do hlienu a bahna a ty pretrpko sklamaná pochopíš, že je to nevyužitá pôda bláznivých nočných ohňov, hniloby i ohyzdných pijavíc, kde nemožno orať, ani kopať, ani domy stavať, ani sady pestovať, kým sa neodvodnia priestory, na nich má nájsť svoje blaho nie pár blyštekov a vodných ľalií, ani niekoľko pestrých motýľov a bohémskych zlatohlavov, ale — celý vekmi ťažko bitý a ubolený národ!!!