ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ťažký život mali Slováci najmä od druhej polovice 16. storočia. Keď od roku 1541 tretina Uhorska s Budínskym zámkom pol druha storočia, hore po Fiľakovo a na západ až po Nové Zámky, bola v tureckej moci, obyvateľstvo tých podrobených krajov sa malo zjavne lepšie než obyvateľstvo Horného Uhorska, čiže Slovenska. Tých podrobených Turci inštinktívne šetrili, aby mali v nich dobrých poplatníkov — drancovať, lúpiť, páliť chodili hore, k nám. I ľudí, často po veľkých tisícoch, odtiaľto vláčili preč, aby mali čo predávať na maloázijských trhoch. Nemeckí žoldnieri, ktorí by boli mali brániť pred Turkami, zostávali u nás i na zimoviská a boli neraz horší i od Turkov. Keď zo Sedmohradska, ktoré zmocnelo vďaka tureckej ochrane, začali sa odboje proti Viedni, javiskom vojenských operácií bývali slovenské kraje — odtiaľto sa dopĺňala i vojenská sila, tu sa rekvírovali i peniaze na jej potreby a takzvaní bočkajovskí hajdúsi boli pre obyvateľstvo horší ako Turci a nemecké vojsko. No a keď konečne Turkov zlomili, vyhnali z Uhorska, na Slovákov rozličnými pohromami hubených prišla nová bieda (národne berúc vec) v tom, že ich vo veľkom osádzali do južného Uhorska, ktoré spustlo za tureckých čias; tam v životnom zápase s cudzími elementmi sa už v druhom pokolení mnoho z nich národne stratilo. Potom — pri nedobrej štátnej politike, pri úpadku hospodárskom, napokon pri následkoch maďarizácie — biedou hnaní Slováci utekali pozdĺž svojich riek nadol sami od seba. Verne to povedal Sládkovič:

Po svetovej vojne sa títo dolnozemskí Slováci dostali až trom štátom, maďarskému, juhoslovanskému a rumunskému. Ani to nie je dobrá vec, lebo čím rozdelenejší, tým ľahšie budú národne zanikať. (V Amerike v samých Spojených štátoch súpis roku 1910 našiel už 700.000 Slovákov.)

Pred vojnou mnohým z nás Sládkovičov vzdych neschádzal z umu. Viedli sme si štatistické zápisky a zaznačili sme i Liptáka, ktorý pri peštianskych stavbách umrel po páde z lešenia. O Svetozárovi Hurbanovi v prvej polovici 80. rokov turčiansky maďarón povedal, že keby vo vode zazrel topiaceho sa slovenského sedliaka, v takej krútňave a pri takej hĺbke, kde pre neho už nebolo pomoci, Hurban by vraj ešte skočil za ním.

V novom štáte, našom, československom, sme sa od prvej chvíle tešili, že konečne prestane rozptyľovanie a hynutie Slovákov, dokonca že bude možnosť zbierať a ohradzovať ich. Ale takým, ktorí sme sa prv usilovali mať v evidencii každú slovenskú dušu, ktorí za topiacim sa Slovákom boli by sme hotoví skočiť ozaj i do vody, na samom začiatku ťažké bolo vidieť, čo sa robí so slovenským zemianstvom. Preň, ktoré sa maďarčilo, keď uhorský štát dostával maďarský charakter, bolo prirodzené v štáte československom vrátiť sa k svojej krvi, k svojmu ľudu. Ale ono, naše zemianstvo, pri tom neočakávanom prevrate akosi stratilo hlavu, nevedelo sa orientovať. Mnohí poodchádzali do Maďarska a tí, ktorí zostali doma, postavili sa s nedôverou bokom. Zutekali od nás po prevrate i takí ľudia, že na to ťažko pomyslieť. O starom otcovi, otcovi a strýkoch nebohého Janka Kyseľa bystrického (švagra Svetozára Hurbana) sa po Slovensku naširoko hovorievalo ako o typicky milých slovenských osobnostiach; a jeho syn, ešte na začiatku roku 1919 sudca banskobystrickej sedrie, je preč zo slobodného Slovenska, v Maďarsku! A keď tento nedobrý stav neprestával ani o päť rokov, postaví sa solčiansky Livio Odescalchi a začne napomínať slovenských zemanov: „Ľudia boží, veď ste vy Slováci — domov!“

Slovenskému citu i rozumu takáto akcia môže byť len milá — a jednako — čo sa stalo!

Bratislavský „Slovenský denník“ zopakoval všetku gebuzinu, ktorú „Reggel“, „Prágai magyar hírlap“ a „Kassai Ujság“ uličnícky natárali proti pánu Odescalchimu: zopakoval v takej forme, že on s tým súhlasí.

S pohoršením sa pýtame, či my azda chceme, aby sme v československom štáte len tí zostali Slovákmi, ktorí sme aj do roku 1918 boli zjavní? Či malý národ, tak decimovaný a hubený zlými pomermi minulosti, môže a smie odhadzovať od seba takú svoju vrstvu, akou je slovenské zemianstvo, na ktorú sa biedy minulosti nerozprestreli a ona sa rozvíjala i rozvinula podľa toho, slobodne? Až do prvej tretiny 19. storočia v duchovnom živote slovenskom nebolo rozdielu medzi zemanom a nezemanom. Len sa rozhliadnime, uvidíme, že slovenský zeman, zbožným citom preniknutý, skladal nábožné piesne, ktoré prešli do dosiaľ používaných kancionálov (Bodo, Madáč), krásami rodného kraja a obrazmi v ňom kypiaceho života nadšený bol lyrickým alebo i epickým svetským poetom (Emerich Pongrác, Ján Čemický) a stalo sa, že napísal i slovenskú knižku (Baltazár Pongrác, Job Zmeškal, Ján Ambrózy). Peter Reva sklabinský, strážca uhorskej koruny, si tak zakladal na svojej slovenskej reči, že v latinskom spise o tejto korune (r. 1613) sebavedome pripomínal, koľko sveta môže človek prejsť so slovenskou rečou — pol Európy a časť Ázie. Ešte i v prvej štvrtine 19. storočia baróna Alojza Medňanského tak zaujímala slovenská prostonárodná tradícia, že zo samého Považia pozapisoval toľko povestí ako nikto iný po ňom. Proti maďarským protokolom stoličných vrchností roku 1811 na sneme sa viacero slovenských stolíc bránilo tým, že u nich zo zemianstva niet nikoho, kto by po maďarsky vedel. O slovenčine liptovských a turčianskych zemanov ešte zo šesťdesiatych rokov, keď ich maďarčina kvárila už v druhom pokolení, Jozef M. Hurban napísal: „Gramatiky nevideli, a hovoria rečou poetov a rečníkov, bársktorému národu ku cti slúžiť mohúcich.“ V revolúcii v rokoch 1848 — 1849 slovenské pohyby zlého protivníka mali v Ľudovítovi Benickom, komisárovi stolíc Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Turčianskej a Oravskej. Ale teraz sa vo Viedni našli jeho zápisky z rokov porevolučných a z tých vyplýva, že roku 1848, na začiatku slovenského povstania, sa Benický len-len že nepripojil k nemu a ešte r. 1849, keď už mal za sebou skutky záslužné pre maďarskú vec, mu peštianski páni (najmä minister Szemere) nedôverovali, až sa ho báli — takú slovenskú dušu i slovenský cit prezrádzal vo svojich stykoch s ľudmi. (Chýbala mu len zvláštna príležitosť, nejaký náraz, a bol by sa stal horlivým slovenským národovcom.) A potomkovia takýchto a podobných zemanov nemali by mať miesta v slovenskom národe?!

Svetové mocnosti, ktoré po vojne postavili československý štát — nazdáva sa Denník — to tiež tak mysleli?

Nie, už mohlo byť dosť tej protislovenskej tendencie, ktorá sa i tu ukazuje. Do národa nebudeme prijímať, ako by to Denník chcel mať. Do národa prijímať nebudeme, ale kto k nemu prislúcha, takému v ňom každému musí sa dostať miesta.

Ešte nerozhľadených a chladných alebo i pomýlených slovenských zemanov pán Odescalchi chce oduševniť za Československú republiku. To je snaha, ktorá si v záujme nového štátu zaslúži uznania, nie hany.^[54]

Akcia Odescalchiho. Národnie noviny, č. 40/1924