ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď človek chladným rozumom uvažuje nad položením nášho národa, výsledok jeho bádania nemôže byť potešiteľný. Nedá sa síce tajiť, že za niekoľko rokov nevykonalo sa až primnoho, nedá sa pochybovať o zaujatosti, nadšenosti a obetavej chtivosti jednotlivcov: a predsa všetky tie námahy, všetky výsledky národnej práce nedosiahli ešte toho stupňa, z ktorého možný by bol radostnejší výhľad do budúcnosti.

Kedykoľvek písalo sa ešte o týchto našich snahách, vždy tam bola osudná v blahých nádejach kochajúce sa duše porážajúca definícia: ľahostajnosť; a tohto červa, hlodajúceho na koreňoch nádejný strom našej budúcnosti, predovšetkým badáme i tam, kde, ak žiť a jestvovať chceme, nemalo by nám napadnúť hľadať ho tam ani len vo snách. — Rozumiem tým hrdosť národného povedomia!

V životných otázkach veľmi cieľuprimeranou dokazuje sa byť zásada učiť sa od nepriateľa — a my dávno mohli sme ju pochytiť, dávno mohli sme sa odeť hrdosťou národného povedomia, lebo nepriatelia naši na poli národného rozvoja, len týmto kúzlom vedení, dostali sa k terajšiemu vývinu svojho národného života. U nich mladý-starý, syn chalupy či syn paláca v rovnej miere nadšený je za svoju národnosť a reč, a keď im najväčšie pohromy hrozili, smelo konali národné demonštrácie po mestách našej vlasti; kým u nás, ako mládež, tak i starší ľahostajne chováme sa k svojej reči, a nepočuješ národnú, našských oduševňujúcu a nepriateľov porážajúcu pesničku po uliciach našich miest ani tam, kde by to celkom možné bolo. — Oj, bratia moji mladí! Preč s ľahostajnosťou, preč so starými hriechmi! Prichyťme sa, stoj čo stoj k národnému dielu!

Aj z tejto príčiny, p. redaktor, som rozhodne za zmienku p. K. K., lebo čo by ten náš človek takú výrečnosť mal, tak ovládal maďarčinu, že by svojím prvým vystúpením pred tvárou krajiny, na sneme, strhnúť mohol beľmo z očí nepriateľom nášho národného života, čože z toho máme, keď sa ta nedostane. A o tom azda len nikto nepochybuje, že ak majú potrvať terajšie pomery, nebudeme mať na sneme národného zástupcu!

Iné je pri „vyšších umoch“, „srdciach naozaj hlboko pohnutých“ a „vôľach šľachetných“, ako hovoril článok: neopúšťajme sa! Ale v strednej triede pri bažení po cudzej reči nebude ani len stopy po národnej hrdosti. Veď dostatočne dokazuje to každodenný život.

Na chúlostivosť v tomto ohľade poukazuje i ten jav v našich časopisoch, že málokedy vidíme, že by vyšiel niekto s farbou, so svojím vlastným menom. — Boli najmä koncom min. roka veľmi významné články týkajúce sa našej existencie v týchto novinách: no práve o takých, do života hlboko zasahujúcich radách nevedeli sme, od koho pochádzajú. A či je to dostatočné? Nie a nie! Lebo sa my poznávať máme a zvedieť, kto ako zmýšľa s národom, a pod kepienkom dávať rady vie nakoniec i falošný prorok.

Táto obyčaj sa k nám dostala od podplatených škriblerov vládnych časopisov, ktorí za judášsku mzdu sú ochotní písať i proti vlastnému presvedčeniu: zhoďmeže ju teda práve preto s opovrhnutím zo seba.

Týmto nikdy nemožno vyjsť s farbou, nám ale vždy, čo by sme v akom položení boli; lebo ak vernými chceme ostať svojim svätým snahám, nesmieme sa ohliadať na priazeň alebo nepriazeň nikoho.

A keď sa mi takto naďabilo toto nešťastné slovo priazeň, osmelím sa vysloviť svoju mienku o tej triede, o ktorej priazeň tak veľmi stojíme. — Šľachta je istotne najväčšou príčinou našej zaostalosti; ona to vždy bola, čo k zmareniu dovádzala ľudomila a k dobru vlasti smerujúce snahy našich posvätencov; pre ňu sme vytisnutí z poľa verejného účinkovania či v stolici, či na sneme; pre ňu a len pre ňu preto, že nie je svorná s nami, že, stojac sama na mylnom stanovisku, neverí našim úprimným, vlasteneckým snahám. Ale keď až dosiaľ nemohli sme si ju nakloniť čistotou a nezištnosťou týchto našich snáh, ktoré len k blahu slovenského národa a s ním k blahu celej vlasti smerujú: upozorňujeme ju, že my do posledného dychu takto budeme pokračovať; ona ale prv či neskôr musí opustiť svoju terajšiu cestu; že čo my robíme, oprávnení sme pred celým svetom robiť v mene slovenského národa, a tak dobré naše skutky, dobré naše diela sú ku cti tomuže národu, práve tak, ako by naše pomýlené kroky — od ktorých nás Pane Bože chráň — na potupu slúžili tomu národu, ktorého jednu triedu v oku rozumného človeka ona tvorí. A tak hľaďme ju doviesť k presvedčeniu, že keď sláva nasaje slávou i pre ňu, hanba naša hanbou i pre ňu, škoda jej mimo nás hľadať spásy, lež s nami ruka v ruke prichytiť sa na pozdvihnutie slovenského národa.

Keď sa takto smelo prichytíme k národnému dielu, istotne dospejeme k potešiteľnému výsledku na všetkých stranách. Len svorne, a kde jeden, tam všetci, aby horlivosťou a príčinlivosťou jedného povzbudené boli i chladnejšie zástupy, pričom preč s vyberaním osôb, keď v prospech národa účinkovať povinný je i ten menej povolaný. A potom, kto vie, z koho čo môže vystať, ak len potrebnú zaujatosť má!

Chráňme sa len, aby horlivosť naša nebola podobná slamenému plameňu, lebo tak rozsypala by sa nádejná budova národného blaha ešte v základoch. — Veď známe je, s akou nadšenosťou bola prijatá na všetkých stranách Slovenska pred pol druha rokom z brehov Dunaja Naprejákmi vypustená myšlienka na zriadenie kočovného divadla, a dnes už predsa dávno leží v hrobe úplného zabudnutia; známe nám je, ako bolo tiež šírym Slovenskom schválené vyzvanie brata Obrova, aby sa mu posielali správy o čítacích spolkoch a slovenských knižnicach, a predsa sa dodnes dozvedel niečo len o štyridsiatich, hoci ich po mestečkách a dedinách stolíc našich predsa musí byť najmenej sto.

Aké ľahké bolo toto druhé urobiť, také ťažké predsavzatie bolo to prvé: ale práve čím ťažšia práca, tým väčšia sláva — a tak hlboko do národného života zasahujúca otázka zasluhovala si pretriasanie dlhšie, zasluhovala, aby sa jej mládež s celou chtivosťou duše bola ujala; lebo, keď nemáme sídelného mesta, v ktorom predbežne aké-také stále divadielko blahodarne by mohlo účinkovať, tým veľkolepejšia úloha čaká v svätých záujmoch národa na kočovné slovenské divadlo.

Poznám napr. národovca, ktorý sa zaveril, že ak sa začne zbierka v prospech kočovného divadla, čestným slovom sa zaviaže, že prestane fajčiť a svoj takto docielený zisk každoročne dá na tento významný cieľ. — Nie je to uváženiahodné, keď sláva národa hodna je i sebazapieravých obetí?!

Rozmýšľajme o tom, bratia, a „všetko za národ!“ nech je naším heslom, s ktorým máme vstávať a líhať si.

Niekoľko poznámok. Národnie noviny, 14. októbra 1873, č. 122