ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako ustupovala latina, Slováci tiež v tej miere začali šíriť vzdelanie vo svojom jazyku. Od roku 1785 v Banskej Bystrici vychádzali Staré noviny, ktoré sa usilovali poúčať čitateľov o behu sveta nielen nejakými krátkymi notickami, ale celými vedeckými traktátmi šírili ich duchovný obzor. V Prešporku ešte pred Starými novinami a čiastočne s nimi súčasne vychádzali Prešporské noviny. A v tých časoch, za panovania cisára Jozefa II., začal sa ešte iný, povedomejší a energickejší slovenský duchovný pohyb. Nazývame ho bernolákovským, pretože gramatiku a slovník slovenského jazyka, ktoré mali byť základom tohto snaženia, napísal horlivý mladý Oravec Anton Bernolák, a on bol i hlavným organizátorom spolku Učeného slovenského tovarišstva.

Bernolákov Slovník, v šiestich zväzkoch, vyšiel až hodne neskôr, ale znamenitý Juro Fándly, katolícky farár v Naháči v Prešporskej stolici, vydával knihu za knihou Slovákom na poučenie. Od roku 1792 jeho „Pilného domajšího a poľného hospodára“ vyšlo v Trnave päť dielov a vedľa neho vychádzali knižky „O uhoroch ai včelách“, „Zelinkár“ a „Slovenský Včelár“. Fándly vedel, akého poučenia Slováci potrebujú, svoje náuky a rady zas vedel podať umne, zaujímavo.

Slovenské kultúrne snahy na konci 18. storočia nám môžu byť v mnohom poučné i pre dnešné časy. Množili sa užitočné knižky a pri usilovných spisovateľoch vznikali i mecéni. Prvý zväzok Bernolákovho Slovára vyšiel nákladom ostrihomského prímasa arcibiskupa Alexandra Rudnaya.

Nasledovali napoleonské vojny. Otriasali Európu ani veľké búrky, ale pre vývin duchovného života neboli zlé. V Uhorsku sa od konca 18. storočia stala veľmi veľká zmena, jednako slovenské duchovné snahy sa už neutlmili.

V hlave Jura Ribaya sa zrodil temer taký plán, z akého o sto rokov vznikla Slovenská muzeálna spoločnosť s naším Múzeom. Prešporský Palkovič so svojím Týdenníkom (od roku 1812) a Tatrankou bol tiež užitočný. Najvýrečnejšie je, že zo slovenských krážov mohli vyjsť takí predstavitelia vedy, ako Šafárik a Palacký. Palkovič, horliaci za češtinu, v predhovore svojho slovníka náležite ukázal, že je nepriateľom slovenčiny ako literárneho jazyka, ale zato slovenskými slovami zatrúsenými do slovníka nechtiac pomáhal i on na nohy slovenčine.

A vedľa Kollára sa zjavil Ján Hollý. Ako poeta je Hollý už dobre preštudovaný, ocenený, no bude treba poprizerať sa i jeho jazyku. Je ozajstný div, aký je to jazyk! Pôvodný, frazeologicky a vôbec syntakticky taký rýdzi, že človek, skúmajúci ho, nepozná iné vysvetlenie, len povedať: talent, génius! Génius je vševládny; hotový hneď i bez predchodcov. — Otázku slovenčiny ako spisovného jazyka už ťažko bolo utlmiť, keď sme raz mali diela Jána Hollého.

Od roku 1829 sa neúnavný Martin Hamuliak usiloval stvoriť časopis vďaka materiálnej podpore ostrihomského kanonika Palkoviča, dosiaľ najväčšieho slovenského mecéna. Hamuliakova myšlienka sa Palkovičovi páčila, on bol by si žiadal slovenský časopis, písaný — ako hovoril — jazykom Bernolákovho Slovára, iste bol by sa zachoval k nemu štedro, ale vtedy ešte tlačili ho starosti o slovenské vydanie Písma svätého, ktoré sám prekladal.

Ešte jedna väčšia vlna v prítoku a odtoku slovenského duchovného života, a na nej prišli sme do štyridsiatych rokov 19. storočia. Tou vlnou boli vydania budínskeho Spolku milovníkov slovenskej reči a literatúry a časopis Hronka, redigovaný v Banskej Bystrici Karolom Kuzmánym. Po budínskom Spolku milovníkov slovenskej reči a literatúry prišiel tiež literárny spolok Tatrín v Liptovskom Sv. Mikuláši. A v auguste 1845 v Prešporku, po dlhých, ťažkých prípravách, Ľudovít Štúr začal vydávať Slovenskje Národňje Novini.

Táto doba je pamätná v histórii slovenských kultúrnych snáh. Prvý článok mal nadpis „Čo chceme s novinami našimi?“ V ňom Štúr vykladal: „… nie je teraz dosť pri orbe a hospodárstve vedieť a robiť len to, čo predkovia vedeli a robili, nie je dosť len nižšími remeslami a i to bez ďalších známostí sa zaoberať, nie je dosť známostí ku stavu a povolaniu svojmu len po školách si nazbierať a cez celý život prestávať len na tom, mysliac si, že s málom spokojný je šťastlivý, nie je dosť na starootcovskej kúrii sedieť, pekné predošlé časy spomínať, nie je dosť so slobodami svojimi pred inšími si pohrávať, nie je dosť vedieť len to, čo sa v dedine, v okolí, v stolici, na vidieku robí, nie je dosť len sám osebe žiť a len na seba a svojich všetko čo sa natíska, nazbiera, naznáša vynakladať, nie je dosť len knihy náboženské a niektoré verše alebo básne spisovať a vydávať, nie je dosť toť len knihu nejakú kúpiť a niekedy, keď dobrá vôľa človeka nadíde, v nej sa preberať: o moc viacej náš terajší čas žiada, o moc väčšie sú teraz naše ako prvej boli potreby!“ Citujeme toto z programu i na zahanbenie tých, ktorí falošne hovoria o Štúrovi ako o fantastovi, nepraktickom človeku. Slovenské národnie noviny hneď vo svojich prvých číslach mali takéto články: „Ľud náš obecný. Jeho vyučovanie“, „Terajšie ľudu vyučovanie“, „Nedeľné školy“, „Spolky miernosti“ (cyklus v piatich číslach), „Nastávajúca bieda“ (v neúrodný rok), „Dobročinné ústavy“ atď. Na rok, keď nám príde zasvätiť storočnú pamiatku narodenia Ľudovíta Štúra, bude príležitosť osvetliť takéto veci; v tomto krátkom článku sme sa snažili pár črtami ukázať jedno obdobie slovenského duchovného snaženia.

Slovenské kultúrne snahy. Národnie noviny, 6. 10. 1914, č. 117