ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podľa toho, v čom sme boli od prvej tretiny 19. storočia, zdalo by sa, že Slovák národne, národnostne čiže nacionálne je ľahostajný; áno, niekto by si azda myslel, že u nás ani niet ničoho, čo by mohlo byť podkladom čulého, živého národného cítenia. Ale bol by to veľký omyl.

Od samého 9. a 10. storočia pre Slovákov susedstvo Nemcov a Maďarov nemohlo byť dobré. Potom už v 13. storočí našich predkov hubili Tatári a s Tatármi sa dovalili z juhoruských stepí Polovci, nejakých 40 tisíc kočovníkov, divých, ešte nekrstených, a osadili ich tu od Matry v oblúku až po dolnú Nitru — čiže Slovákom za susedov. Po odchode tatárskej hordy nasledovalo osádzanie Nemcov, až obsypaných všemožnými privilégiami na ujmu domorodému obyvateľstvu. Nikde v Uhorsku, ani za Dunajom, ani v Potisí, nenaosádzali toľko Nemcov ako v slovenských krajoch. V 15. storočí, keď kráľ Žigmund pre Husa popudil proti sebe Čechov, všetky údery, namierené od Žižkových bojovníkov na Žigmunda, dostali sa slovenským krajom. V druhej polovici toho storočia, vo vojnách kráľa Mateja, vedených na západe, tiež najviac trpeli Slováci. Keď sa zas od východu výbojne blížila turecká moc a celá tretina Uhorska bola už podrobená pašovi sídliacemu od roku 1541 v Budínskom hrade, tu nemali sa najhoršie kraje Turkom podrobené. Turci, aby mali poplatníkov, pomerne šetrili podmanené kraje a lúpežné vpády robili nahor, k nám. Tu nielen lúpili, drancovali, pálili, ale odtiaľto i ľudí vláčili, hnali preč ani stáda. Nemeckí žoldnieri, posielaní sem brániť, obrániť neobránili a pre domácich sami boli horší i od Turkov. K tomu zo Sedmohradska, ktoré Turkovi za chrbtom, ba pod jeho ochranou zmocnelo, začali sa odboje proti Viedni. Javiskom i týchto bojov stali sa slovenské kraje a takzvaní bočkajovskí a betlenovskí hajdúsi boli pre obyvateľstvo horší ako Turci i nemeckí žoldnieri. To trvalo pol druha storočia. Sužovaným Slovákom, keď medzitým prestali platiť nemecké privilégiá, v tom čase ešte prišlo sčasti povytískať, sčasti asimilovať i svojich Nemcov. Rozumie sa, náboženské rozbroje tej doby nás neminuli, ba boli rozpaľované nedobrými pomermi politickými. Po vyhnaní Turkov nasledovalo ešte osádzanie Dolnej zeme, a ta poodvádzali mnoho nášho ľudu. Vtedy Slováci doma zredli a dole, v cudzích živloch, z nich mnohí — rozsypaní po menších osadách — zanikli.

Takí hubení, ničení, neprestajne oslabovaní naši predkovia mali pritom i tú biedu, že národne nemohla ich neotupovať latinská reč, ktorá sa v Uhorsku ujala popri cirkvi i v štátnom a verejnom živote ako nikde v Európe. Jednako už v 17. storočí mali sme Daniela Horčičku. Tento kňaz, hoci meno tiež mal polatinčené na Sinapia, už roku 1678 vo svojej knižke upozorňuje na dôležitosť materinskej reči, vydáva knižne i zbierku slovenských prísloví a porekadiel, mládež popredných zemianskych rodín napomína milovať rodný jazyk a o Slovanoch, o ich váhe medzi národmi hovorí tak, že z tej doby pred neho možno postaviť v celom Slovanstve len Jura Križaniča, v tej veci povestného Chorváta.

V národoch Európy sa od druhej polovice 18. storočia budil nový duch. Stávalo sa vzácnym všetko, čo upomínalo na predkov; prestala ľahostajnosť voči rodnej reči. U nás katolícky kňaz Jozef Bajza už hovoril o „hnilobe predkov“, pretože zanedbávali svoj rodný jazyk, a bernolákovci i začali písať slovenčinou. Na všetky strany vzbudili pozornosť a lásku národné pamiatky, aké predstavujú prostonárodné piesne, povesti, príslovia, porekadlá i obyčaje; všetko, v čom sa javila duša ľudu. Medzi slovanskými národmi vznikala vzájomnosť, začali sa obzerať jeden po druhom a vec iného Slovana pokladať i za vec svoju. Horčičkova myšlienka nezanikla. U nás sa rodili, rástli a rozvíjali takí ľudia, ako Ján Hollý, Kollár, Šafárik. Hollý napísal najprv „Svätopluka“, epos v 12 spevoch, v ktorom po tisíc rokoch prvý raz ožila pamiatka našich slovenských predkov, potom „Cyrilo-Metodiadu“, aby ukázal svetohistorickým dielom slovanských apoštolov (slovanskou cirkvou a slovanskou písomnosťou), čo sa to vykonalo u týchto našich slovenských predkov na prospech všetkých Slovanov. A ako sa budilo národné povedomie, tak sa ujímala i nádej, že v prebudenej širokej slovanskej rodine už nezahynie ani jej slabý člen. Pravda, v Uhorsku rástol surový odpor proti takémuto čistému, ideálnemu slovenskému snaženiu…

Z Ruska začali chodiť mladí slavisti na študijné cesty do západoslovanských i juhoslovanských krajín. Izmail Sreznievskij jeden z nich, sa na madunickej fare predstavil, že „poznať Jána Hollého on išiel by i na kraj sveta“ a onedlho v liste do Prahy písal, čo všetko našiel na Slovensku. Keby vraj zostal tu i na viac rokov, ešte by nestihol vyčerpať všetko vzácne pre filológa, etnografa i dejepisca. Také bohatstvo je v živote, v byte slovenských dedín, slovenského ľudu. Lenže to bolo roku 1841 a potom prešlo temer 80 rokov, čo my sami z takého bohatstva zobrali sme pomerne len málo.^[55] Od 50. rokov, po stopách Boženy Němcovej, navštevovali Slovensko umelci českí a umenie znamenitého Mánesa, možno povedať, tu dostalo svoj charakter. Z mladšieho pokolenia bystrý Miloš Jiránek i perom oduševneno napísal, čo všetko videl, vybadal a pochopil na slovenskej dedine.^[56]

Profesor Ján Koula, ktorý sa s nami zoznámil pri výstave krojov v Turčianskom Sv. Martine (1887), neskôr ani čoby so Sreznievskym bol chodil, uveličený zaznačil o svojich skúsenostiach v Gemeri, Malohonte a Novohrade, aké množstvo „přezaujímavého materiálu národopisného i umeleckého“ predstavovalo sa mu hneď pri prvých krokoch. „Nebylo mi lze od toho nového pro mne zřídla téměř ani se odtrhnouti. Vrátil jsem se sem za rok znovu a byl bych přišel po třetí i čtvrté…“^[57]

Takzvané vrapovanie (vrapy = tuhé záhyby, skladané zamokra a na slnci sušené) na slovenskom ženskom odeve Koula už prv^[58] pokladal za veľmi starobylé, rázu neobyčajne archaického, a porovnával ho so záhybmi na šatách gréckej antiky; usudzoval o ňom, že spolu s vyšívaním, aké videl na ženských rukávoch v Topoľčanoch, môže pochádzať i z predhistorickej doby. „V kraji Slovenska uherského,“ písal po peštianskej výstave (1896) Jozef Klvaňa, znalec moravských ľudových krojov, „zachoval se ve všem, v odevu, jeho výzdobe i v obydlí skorem archaický ráz.“ V 17. storočí českí protestanti z Čiech a Moravy, doma prenasledovaní, vysťahovali sa do Nemecka a susedných krajov Slovenska, do stolíc Prešporskej, hornej Nitrianskej a dolnej Trenčianskej. Charakteristické stránky ich renesančného umeleckého priemyslu sa tu preniesli i na slovenskú keramiku, na výšivky, a poznať ich i na maľbách písaných kancionálov tej doby. „Ale jinak po vlivu českém a moravském ani nejmenší stopy. Pásky mezi Uhorskem a námi ve století 16. vírou a literatúrou stužené, v 17-tém vlídným přijetím vystěhovalců do Uher dotvrzené, v 18. století úplné přervány. Vliv, zjevný ve století 17., absorbován zúplna elementární silou lidu slovenského, ornament sverázný lidový nastoupil na Slovensku úplně…^[59]

Zle bolo u nás už v poslednej štvrtine 19. storočia: na slovenskej dedine ani pesničku zapísať — kto sa ukázal v ruke s papierom a tužkou, vrátili ho, odkiaľ prišiel.^[60] Vlastných ľudí rok čo rok mali sme menej, cudzích odborníkov k nám nepustili. Zle to bolo, ako prv pri Tatároch, Polovcoch, Nemcoch, tak teraz pri maďarizačnej politike… Ale svoju tvár, svoju dušu Slovák zato zachoval. Maďarskí kultúrni a literárni historici zalamujú rukami, čo to bolo s maďarským duchom na konci 18. a na začiatku 19. storočia: ako podliehali ľudia duchu nemeckému a písali maďarskými slovami nemecké veci.^[61] U nás nič podobné nebolo.

Ako v 9. storočí slovenský Rastislav — ten, ktorý spôsobil, že široké Slovanstvo už vtedy dostalo slovanskú cirkev i slovanskú písomnosť — so slovenským Svätoplukom zbrojou zastavil nápor nemeckého sveta dolu Dunajom k východu, tak i po vekoch, hoci ako zavalení ťažkými okolnosťami, Slováci nepoddávali sa ani duchovne nemeckej moci. Spod tlaku svojich Nemcov sa s úspechom vymáhali hneď, keď v 17. storočí prestávali platiť široké nemecké privilégiá. Na začiatku 19. storočia štatistik mohol napísať, že v Uhorsku sa neponemčila ani jediná slovenská obec.^[62] Tvár svoju Slovák vôbec ťažko mení. Najmä po maďarsky sa učil veľmi ťažko. Madáchovu „Tragédiu človeka“, pýchu maďarskej literatúry, pre tlač pripravil Arany, a v reči diela sa jednako nájdu slovacizmy, poznať básnikov slovenský pôvod. Školy boli už celkom maďarské a Ľudovít Mocsáry ešte napísal, že na reči Maďarov žijúcich medzi Rumunmi a Srbmi nieto nijakých cudzích nálepkov, len Maďari slovenských krajov hovoria vraj celkom zvláštnou maďarčinou.^[63] Tu sa Mocsáry pomýlil, lebo Maďarmi nazval slovenských zemanov; no v tejto veci je jeho výrok práve takto dobrým príkladom. To Slováci hovorili takou zvláštnou maďarčinou. To znamená, že oni sa ťažko učili po maďarsky.^[64] Podstatu tejto veci objasňuje i fakt, už dávnejšie spomínaný slovanskými dialektológmi, že totiž na našom podkarpatskom východe sa slovenčina šíri na ujmu ruštiny.^[65] A na západe, v susedstve s Poliakmi, sama poľská veda dôsledne spomína v poľskom pohraničnom jazyku „vplyvy slovenské“ (wlyvy slowackie) od Jablunkova až po Spiš.^[66] To tiež znamená, že Slovák zostáva svoj; duchovne skôr on pridačí iného, než by sa poddal sám.

Svoju tvár, svoju dušu zväčša zachová i v ťažkých zápasoch elementárnych.

Či nevychádza teda z príkladov i len takto načrtaných, že Slovák má zvláštne podklady veľmi čulého, veľmi živého národného cítenia? V novom stave, v novom štáte, ktorého sa mu dostalo svetovou vojnou, či nepýta sa utvárať jeho život v takto sa ukazujúcom duchu?

Keď k nám príde pán prezident republiky, až rád prízvukuje slovenskú kultúru, to jest slovenský nacionalizmus, a vy, páni bratia slovenskí, ktorí ste pri vláde alebo blízki k vláde, máte vtedy hluché uši, učíte sa len tam, kde je blud. Po slovenských dedinách, napríklad pred voľbami, v rečiach svojich za svet nepoviete ani slova, ktoré by mohlo vzbudiť slovenský cit. Hovorievate k Slovákom, ani čoby to nejakí cudzí Hotentoti, nejakí Eskimáci boli občanmi československého štátu. Alebo akoby ste hovorili na Žitnom ostrove Maďarom a v okolí Kremnice Nemcom.

Na Slovensku je v živote plno prvkov nacionalizmu. Na tých stavať! Tu školou i verejným životom chcieť vychovať zo Slováka len občana štátneho, nie slovenského občana-národovca, je ťažký omyl. Uhorsku, v ktorom sme hynuli, nezáležalo na tom, aby hlbokými dolinami potrhaný, rozdelený slovenský národ žil jedným citom: Československej republike iste záleží, a tu najlepším jednotiteľom môže byť slovenský nacionalizmus. Alebo slovanským citom, takým želateľným pre budúcnosť československého štátu, kto sa skôr zapáli, iba občan, alebo občan-národovec? A naopak, či komunizmus a všetky jemu príbuzné -izmy nie sú najcudzejšie, najvzdialenejšie slovenskému nacionalistovi?

A český brat sa slovenských citov, slovenských ideálov nepotrebuje báť. Čím lepší Slovák, tým oddanejší brat Čecha, a tým vernejší občan ich spoločného štátu.

Slovenský nacionalizmus. Národnie noviny, č. 1/1926