ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V službe národnej veci nesmieme sa štítiť ani utrpenia… Myslel som na terajších slovenských väzňov a prišiel mi na um rok 1867. Vo Veľkej Revúcej 1. februára večer slúžny Lovčáni s troma žandármi ustanovil sa v byte profesora tamojšieho slovenského gymnázia, Dr. Ivana Zocha. Žiadal vidieť písomnosti mladého profesora, ktoré mal rozkaz prehliadnuť. Tri listy slúžny konfiškoval, ostatné veci zapečatil a oznámil Zochovi, že dvaja žandári ho zoberú do Jelšavy. Keď kolegovia Lojko a Krman okolo 11. hodiny pribehli k Zochovi, čo sa tu robí, už ho našli sadať so žandármi na voz.

Po odoslaní Zocha slúžny Lovčáni^[18] v noci išiel v tej istej veci k mestskému notárovi Karolovi Štefančokovi. Štefančok bol i pokladníkom slovenského gymnázia, u neho Lovčáni bol dlhšie; okrem súkromnej korešpondencie prekutal i gymnaziálne veci a náležite sa poprizeral najmä nájdeným peniazom, či nebudú medzi nimi — ruble. Rubľov nebolo, ale zato nadránom i Štefančoka odviedli do Jelšavy, kde už čakal stoličný fiškus z Rimavskej Soboty Alojz Létássy.

7. februára sa v Kameňanoch zjavil sám fiškus s prísažným i so žandármi a po prekutaní jeho písomností aretoval Michala M. Bakulínyho; ešte v ten deň to isté urobil v Ratkovej s mestským notárom Danielom Gallajom. I títo slovenskí národovci boli odvedení do Jelšavy.

Profesora Zocha v Jelšave o polnoci zatvorili do izby v hostinci. Uväznený už spal, keď k nemu vošiel fiškus Létássy s hostinským. Zoch si sadol v posteli a fiškus ho surovo okríkol:

„Kicsoda ön?“ (Kto ste?)

„Hovorte so mnou po slovensky alebo po nemecky,“ bola odpoveď.

„Nem tud magyarúl?“ (Neviete po maďarsky?)

Zoch opakoval po nemecky: „Sprechen Sie slovakisch oder deutseh mit mir.“

„Mit beszél?“ (Čo hovorí?) obrátil sa Létássy k hostinskému, robiac sa, že nerozumie po nemecky.

Hostinský odpovedal, že profesor Zoch nevie po maďarsky. „Kto ste?“ pýtal sa teraz fiškus hrubo po slovensky. Väzeň povedal svoje meno.

„Ako ste sem prišli?“

„Žandári ma priviedli.“

Létássy začal schválne lámať nemčinu, hovoriac Zochovi, aby povedal všetko o pohyboch, ktorých cieľom je urobiť Slovensko samostatným. On je velezradca, ide mu o hlavu, ale ak povie, môže byť i omilostený.

Mladý profesor chladne odvetil, že o takých pohyboch nevie; fiškus skríkol: „Dobre, tak ste si sami vyniesli súd!“ a odišiel.

Nasledujúceho dňa pandúri odviedli väzňa pod šabľamí na mestský dom, kde mu dali na ruky putá. Putá boli pritesné pre Zochove ruky, ale pandúr stisol, fiškus mu pomáhal a ruky museli popustiť.

Létássy so slúžnym Szmrecsányim a prísažným Farkasom zasadol a začal sa výsluch. Čítal sa list, skonfiškovaný revúckym slúžnym Lovčánim, ktorý Zochovi písal mladší brat Cyril, teológ vo Viedni. Z nevinného bratského listu nasilu chceli konštatovať velezradu; napr. cisára čítali ako cára.

Po výsluchu väzeň na mestskom dome dostal izbu, v ktorej potom spával na holom stole.

3. februára večer okolo 11. hodiny k nemu vstúpil fiškus s prísažným, troma pandúrmi a s jedným žandárom. Zoch sa zo spania prebudil na Létássyho krík: „Ty velezradca!“ Prekvapený a svetlom donesených sviečok oslepený, hľadal si okuliare. „Načo potrebuješ okuliare?!“ kričal ďalej pitím rozpálený fiškus. Dal prekutať väzňa až na telo, zapečatiť obloky a vzal ho znova na výsluch. Podchytával ho, akoby ho boli viedenskí priatelia prezradili; pýtal sa, kto sú Hodža a Slotta? čo robil Hurban v Záhrebe? (V septembri 1866 svätila sa tam totiž 300-ročná pamiatka Zrínskeho hrdinstva v Sihoti.)

V Jelšave takto trápili Dr. Zocha až do 13. februára. Výsluch sa v tých dňoch točil hlavne okolo listu, ktorý v auguste 1866 Štefan Marko Daxner rozposlal z Debrecína svojim gemerským priateľom. Pritom sa nezabúdalo na otázky o oslobodení Slovákov a o ich postavení pod ruskú vládu.

14. februára pandúri odviedli prof. Zocha do Rimavskej Soboty, sídla stolice i fiškusa Létássyho. Tam ho až 7. marca pustili na slobodu i s Gallajom. Toho istého dňa bol prepustený i Štefančok, ktorého po jelšavskom výsluchu väznili v Plešivci. Bakulínyho prepustili ešte v Jelšave 15. februára.

S týmito troma Létássy nezaobchádzal tak surovo ako s Dr. Zochom. Ako z vyšetrovania všetkých štyroch bolo zrejmé, na týchto slovenských národovcov v Gemeri udreli týmto spôsobom v predpoklade, že nájdu materiál na kompromitovanie Štefana M. Daxnera, ktorý ani preložený z Gemera do Debrecína neprestal hýbať slovenskú národnú vec. Preto začali u všetkých štyroch od prekutávania listov a iných písomností. Pritom by im bolo bývalo milé, keby boli našli niečo proti slovenskému gymnáziu, nejaké spojenie s Ruskom. Prof. Zoch musel pretrpieť takú tortúru preto, že alkoholika Létássyho popudzoval, rozbesnieval pevný ráz mladého učenca. Vrhal sa na neho, bezbranného, ešte i spútaného, ako zdivený. Hneď v prvý deň v Jelšave mu dali k lyžici len rohovú vidličku, lebo — ako fiškus povedal — od takého človeka všetko vystane. Keď prepadol väzňa v noci 3. februára, tykajúc Zochovi ako nejakému svojmu hajdúchovi, kričal na neho, že si nezaslúži meno „človek“, je ako obecný zbojník, z ktorých on že už s mnohými urobil poriadok!

Bakulíny, Gallaj, Štefančok sú už mŕtvi: Ivan Zoch je dnes asi najstarší zo Slovákov žalárovaných po rokoch 1848 — 1849 za národnú vec. Vlani svätil pamiatku svojho 40-ročného učiteľského pôsobenia; vtedy som si spomenul, ale zameškal som podať v takýchto pár črtách túto jeho slovenskú skúsenosť. Dnes som sa na neho rozpomenul, keď som mal na ume terajších slovenských väzňov. Pre nich, terajších slovenských obyvateľov Vacova, obnovujem túto históriu z roku 1867, aby si vo svojich mračnejších chvíľach mohli pomyslieť, že už bolo i horšie.

Tortúra, akú pretrpel Dr. Ivan Zoch, dnes už predsa len nie je možná. Ten stupeň sme už prekonali. Aspoň o toľko sme už iste bližšie k svojmu cieľu.

Slovenskí väzňovia pred štyridsiatimi rokmi. Národnie noviny, 16. 7. 1907, č. 82