ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak to tak pôjde i ďalej, slovenské hnutie bude mať zanedlho celú literatúru u Maďarov. „Felvidék“, „Protestantismus és Panslavismus“, „Magyarország és a tótok“ sú dosiaľ tie slávne diela, ktoré chcú vedieť i o najtajnejších záhyboch slovenskej duše. My nejdeme tak ďaleko, neskúmame tak všestranne dušu a zámery našich dakedajších „švagrov“. (Darmo je, oni sami doviedli vec k tomu, že slovo „švagor“ už nedovolíme si použiť bez prídavného „dakedajší“.) My sme i skromnejší, i chudobnejší na prostriedky, i ľahostajnejší a menej voľní v rozdúchavaní národnej neznášanlivosti: slovenská literatúra o Maďaroch obmedzuje sa len na „chýrnik“ „Národních novín“.

Ale je smutné, že i tie „drobničky“ v „chýrniku“ sú bohatou zásobou pre dôkaz o národnej nerovnoprávnosti v Uhorsku. Dnes meno Maďar znamená už toľko ako nepriateľ slovenského dychu. Ak by to snáď urážalo šľachetnejšie vrstvy tohto národa, nuž nech si to pokonajú so svojimi reprezentantmi, ktorí i v ich mene robia ústrky a príkoria.

Dnes robíme výnimku — nie v posudzovaní Maďarov: súd náš o nich v prítomnosti je vždy ten istý, žiaľny, trpký. Robíme výnimku v tom, že z „chýrnika“ prechádzame pod čiaru, do našej takzvanej „besednice“. Chceme dátami zobratými z ich vlastného archívu dokázať, že výboj, ktorý vedú proti nám, nie je ešte na čase a že im nesvedčí odnímať našu reč, keď nie sú ešte schopní udržať svoju vlastnú. Je to veľmi nemúdra politika. Mohli by si zachovať naše príslovie, že lepší vrabec v hrsti ako zajac v chrasti.

Prizrime sa teda maďarskému svetu v jeho ranných nedbalkách.

Takto zrejmejší bude jeho neduh, ako keď sa pristrojí a zatne päste proti nám.

Do redakcie „Honu“, rozumie sa v Budapešti, doniesli pozvanie na filharmonický koncert s adresou — nemeckou. Tam upozornili roznášača, aby povedal svojmu pánovi, že pre maďarské časopisy druhý raz má po maďarsky písať alebo dať písať adresy. Sluha na druhý deň zas prišiel v sprievode pána, ktorý čo najrozhodnejšie vyhlásil, že on maďarskú adresu ani nevie, a ani nechce napísať. Keď ho upozornili, že je ešte dosť mladý, aby sa naučil dakoľko maďarských slov, zase s predošlým rozhodným výrazom povedal, že on sa nechce po maďarsky naučiť. Redakcia si myslela, že tieto urputné slová sú len prázdnou frázou, že dotyčný nútený bude obrátiť zreteľ na záujmy filharmonického spolku a že, keď už samo pozvanie nenapíše, dá napísať aspoň maďarské adresy. Sklamali sa. Zase prišlo pozvanie, adresované „An die löbliche Redaction“. Pozreli sa a tak to našli i na pozvaniach pre ostatné redakcie.

Celá vec je malicherná, ale veľmi charakterizuje hudobné kruhy „maďarského“ hlavného mesta, v ktorých filharmonický spolok zaujíma popredné miesto. Ešte charakteristickejšie je, že ten pán, čo sa nechce učiť po maďarsky, je Dubez, člen hudobného zboru v maďarskom národnom divadle.

A toto, prosím, ani nevravíme my. Od slova do slova to tak stojí v „Hone“.

My Slováci, ktorí čítavame v štatistických výkazoch, ako vzrastá maďarstvo, ktorí po svojom ukrátení vidíme najlepšie, ako stáva sa účastným všetkých kultúrnych a hospodárskych výhod, ktorí za každým krokom práve ním potlačovaní dívame sa naň zďaleka ako na veľkú moc; my Slováci by sme ani neverili, že v hlavnom meste, v Budapešti, kde predsa koncentrovaná je všetka mohutnosť maďarstva, kde milióny zo štátnej pokladnice vynakladajú sa na jeho ústavy, na zveľaďovanie jeho národnej kultúry: my Slováci by sme neverili, že v opernom súbore maďarského národného divadla, okrem titulu sotva je niečo, čo by maďarským bolo. Riaditeľom je syn najväčšieho maďarského hudobného skladateľa (Erkel), medzi poprednejšími členmi sú takí Maďari, ako Káldy, Odry, Allaga a iní, a napriek tomu všetkému charakter celej opery je nemecký. Na skúškach všetko ide po nemecky, pri predstavení za kulisami sotva ozve sa maďarské slovo a nie je zriedkavý prípad, keď v takzvaných operných dňoch na dvore budovy, ktorá bola postavená v záujme maďarskej reči a ktorá je pred verejnou mienkou i dnes jedným z hlavných stĺpov maďarskej národnosti, nepočuť ani jediného maďarského slova. A veru príčinou toho nie je opera, že Maďari, ktorí dostali sa k nej, pomaly nepozabúdali ešte svoju materčinu. A beda tomu, kto dostane sa k tomuto ústavu tak, že nevie alebo len chybne hovorí po nemecky. Taký je u svojich kolegov predmetom posmechu. Aký div potom, že členovia hudobného zboru, ktorí sú Nemci a Česi, nechcú sa po maďarsky naučiť, trebárs by už viac desaťročí boli postavení v službe maďarského „národného“ ústavu.

A prosím, toto zase nevravíme my, ktorí by sme snáď mohli preháňať. Slovo za slovom to odpisujeme z „Honu“.

Načo je však (to je už naša mienka, odôvodnená touto maďarskou žalobou) namáhať, siliť sa, inému robiť krivdu a škodu, len aby každý kút Uhorska, napr. ešte i rodisko Jánošíkovo, Terchová, stal sa maďarským. Neviete dať maďarského rázu svojmu národnému divadlu, ktoré ovplýva prostriedkami, bohato čerpanými ešte i zo štátnej pokladnice, na ktoré vám teda ešte i my platíme; neviete si stvoriť ani s našou pomocou tam, kde sú na to všetky podmienky, ústav maďarský, národný: a chcete ísť s maďarizmom na výboj. No keď to tam nejde, ako môže ísť u nás! Vy, ktorí takto nemáte podmienok výboja, ktorí ste doma takí slabí, vypovedali ste vojnu tomu živlu, ktorý napriek nepriaznivým, ťažkým, vo vašich rukách zloženým pomerom šíri sa a opanúva na etnografických hraniciach celé obce.

Áno, na túto skutočnosť možno nám poukázať s hrdým slovenským povedomím.

To predsa uznáva i „Felvidék“, i „Protestantizmus a Panslavizmus“, i „Magyarország és a tótok“. Inteligencia, tá ide za vami, a nám je cudzia svojou politúrou, kým vy rozdáte chlieb a hodnosti; ale na ľude, na tomto koreni každého národa, bársako tlačí ho vaše hospodárstvo, hoci prinútený je i sťahovať sa z vlasti vami oblažovanej, nám predsa ešte vždy pribúda. Tu, v tomto bode je naša sila a vaša slabosť!

Z nás nehovorí škodoradosť, používame tento príklad len ako dôkaz, že maďarizácia nikdy nebude schopná zbaviť nás národnosti. Vo svojom márnom boji je nebezpečná pre materiálny, duševný a mravný rozvoj nášho ľudu — reči, tej ho nepozbaví. Živel, tak málo expanzívny, že doma, tam, kde je najmohutnejší, nevie zachvátiť a opanovať hŕstku ľudí stojacich v službe jeho národného ústavu, živel taký môže zapríčiniť len nešťastie a hrôzy zápasu (ako ich už skutočne zapríčiňuje), ale z neho nikdy nevyjde ako víťaz.

„Iné časy, iné okolnosti vyhľadávali by sa k tomu, nie naše mizerné pomery!“ vzdychá pisateľ „Honu“. „V závodoch a hudobných školách panuje nemecká reč, účastinársky spolok ,Harmónia‘, založený s apelovaním na vlastenectvo, má dozorcu, ktorý nevie po maďarsky, v hudobnej akadémii je i služobný personál prevažne nemecký, maďarské pozvanie na koncerty patrí k nemožnostiam (ale dosť ich je v Terchovej, nie síce na koncerty, ale predvolaní k súdu) a veru — podľa dobrého starého príslovia — do komína môže sa zapísať prípad, keď zídu sa dvaja, hoci od koreňa maďarskí hudobníci, a po maďarsky obcujú medzi sebou. Niet, skutočne niet maďarského ducha v peštianskom hudobnom svete. Akoby naschvál chceli prisviedčať starému Lisztovi, ktorý maďarskú hudbu dodnes za cigánsku drží. V dvorane Reduty a v miestnostiach hudobného spolku maďarská pieseň znela by — sedliacky. — Ani neupierajme, že odnárodnená hudba naša neskvitá tak, ako by bolo želateľné. Len obzrime sa trochu. Kto môže tvrdiť, že z dvoch sesterských odvetví národného divadla opera nestojí na nižšom stupni než dráma? Dráma je maďarská, herci naši sú od koreňa maďarského zmýšľania, a toto odvetvie divadla na spôsob Antea dostáva novú a novú silu od verejného ducha maďarského národa, s ktorým je spríbuznené, a dnes už zmohutnelo, je silnejšie, než by sa dalo očakávať od tejto malej krajiny (správne: malého národa). Naproti tomu opera je cudzieho ducha… vidíme, že odvetvie toto navidomoči zakrpatieva…“

Toľko „Hon“. Keby pre nič iné, už pre toto doznanie hoden je tento príklad našej pozornosti. „Maďarská“ opera zakrpatieva, lebo nemá svojského ducha, nemá koreňov v národe, nemá obživujúcej šťavy.

Len tento príklad, a zásada nami hlásená, pravda, nami proti moci, proti predsudkom a proti zášti obhajovaná, zaskveje sa vo svojej vznešenosti. Čo nemá prirodzeného základu, národného, samorastlého ducha, to zakrpatie. Zakrpatie všetko, čoho vydobyjete si násilnou maďarizáciou, lebo hriech proti prírode patrí medzi najťažšie hriechy.

Dobre si rozvážte príklad svojej opery a potom si predstavte, čo by bolo z Uhorska, keby ste ho tak pomaďarčili. Zakrpatelo by!

Čo je maďarského, to si držte, hľaďte si to zveľadiť; ale čo je cudzie, tomu dajte pokoj, lebo nebudete mať z neho ničoho ani vy, ono zakrpatie.

Príkladov toho zakrpatenia nájdete dosť i na poli, kde silíte sa viesť márny boj proti nám.

Maďari doma. Národnie noviny, 18. 4. 1882, č. 45