ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Viedni nedávno umrel mešťan, ktorý mestu poručil viac miliónov na humanitárne a vzdelanostné ciele. Mešťan, krajčír. Taký, ktorý i keď bol veľkým pánom — nevysedával po kaviarňach, nechodil na konské dostihy, ale viedol s veľkou akurátnosťou svoje remeslo a do konca svojho života neštítil sa ani brať miery a chytať sa nožníc. — Akoby nám pri takomto príklade neprišla na um otázka slovenského meštianstva!

V slovenských krajoch pre nezmyselné privilégiá, ktorými obsypaní boli Nemci, mohlo meštianstvo zmocnieť a rozvinúť sa len v slobodných kráľovských a banských mestách; a tam dlho, dlho nemohlo byť slovenské. V banských mestách Slovák a vôbec Nenemec nemohol mať ani dom, ani robiť remeslo. Keď konečne, až na počiatku 17. storočia, oslabla sila nemeckých privilégií, Slováci akoby boli zo zeme vystupovali, tak rástli a množili sa i v banských mestách. Keď mohli slobodnejšie uplatniť sily, utvárali sa i nové centrá priemyslu. Stolice Prešporská, Nitrianska, Trenčianska, Turčianska, Liptovská, Spišská, Šarišská, Tekovská, Zvolenská, Gemerská, Hontianska niesli veľkú väčšinu krajinských tiarch, lebo tu kvitli remeslá i obchod. Priemyselný rozvoj Myjavy a jej okolia vyrovnal sa vraj priemyselnému rozvoju hociktorého kraja na kontinente; konopné a ľanové plátno od nás išlo po celej krajine, i za hranicu; dolu riekami vyvážali sa bohatstvá lesov, doma zostávali peniaze, zakladal sa dobrobyt. V týchto časoch pohltili Slováci najviac Nemcov na svojom území. Aká slovenská bola už na konci 18. a na začiatku 19. storočia napr. Banská Bystrica, možno poznať z tohto príkladu: Rodina Zechenterovcov, ktorá prišla z Nemecka, sa tu za dve pokolenia tak poslovenčila, že doktor Gustáv i jeho bratia a sestry boli už všetko horliví Slováci. Myslelo by sa, že Gustáv nabral slovenského ducha v školách, napr. ako medik vo Viedni, medzi slovanským študentstvom; ale jeho brat Adolf ako študent nebol ďalej od Banskej Štiavnice, a mal syna Vladimíra, dcéry Ľudmilu a Oľgu. Schwartner bol naklonený Maďarom, ale keď čítame jeho Štatistiku (1809), obdivujeme význam Slovákov do konca 18. storočia.

Priemyselný a obchodný rozvoj na Slovensku bol zastavený obratom vo všeobecných hospodárskych pomeroch. Mária Terézia a Jozef II. z politických príčin ochrannými clami a inými ustanoveniami tak podopreli priemysel a obchod rakúskych dedičných krajín, že od nás vyvážať na západ sa stalo nemožným. Majetnejší ľudia i doma (v Uhorsku) v premenených okolnostiach začali nosiť šaty zo zahraničných látok a vôbec svoje potreby zaokrývali z cudziny. Turci boli pri Viedni premožení až roku 1683, Budín im cisárske vojská vzali roku 1686 a z južného Uhorska vypratali sa až v prvej štvrtine 18. storočia; jednako za Jozefa II. na Dolnej zemi, v tejto najpožehnanejšej časti Uhorska, Maďari už začínali byť silní, v jej mestách sa už neosádzali cudzí remeselníci a prestala teda byť trhom pre tovar dorábaný v slovenských stoliciach. A z nich, zo slovenských stolíc, keď raz oslabli pramene ich blahobytu, tratil sa národ ako prsť dolu vodami-riekami, zachytával a osádzal sa na Dolniakoch a rozmnožoval tam maďarský element. Tak sme sa už asi v polovici 19. storočia dožili stavu, že v dolnozemských maďarských mestách azda z každých troch ľudí jeden mal slovenské meno. Maďarský historik potom mohol napísať, aké neobyčajne vážne sú pre moderný rozvoj Dolnej zeme svieže a životaschopné elementy, ktoré jej neprestajne pribúdajú zo slovensko-nemeckého Horného Uhorska.

A v krajoch, z ktorých sa raz začne tratiť obyvateľstvo, nemôžu rásť mestá, nemôže sa tvoriť meštianstvo. Pritom i účinky germanizácie, nariadenej Jozefom II., zase podporovali Nemcov. Ešte i po roku 1849 prišla vlna zatláčajúca v mestách Slovákov. No to všetko náš národ bol by ľahko zmohol, keby neboli prišli poriadky roku 1867, ktorými sa krajina celkom dostala do moci Maďarom. Za toto polstoročie, v moci maďarskej, sa Uhorsko veľmi pretvorilo najmä vo svojej meštianskej triede. Ináč i v mestách stredného a dolného Uhorska by sa pravdepodobne boli utvorili slovenské menšiny, takto sa tie mestá pomaďarčili so všetkým a ani na samom Slovensku neobišli sme sa bez ujmy. Tvoriť nové slovenské meštianstvo bola temer úplná nemožnosť!

V tom je jedna z hlavných príčin nášho chatrného prospievania. Keby sa slovenská priemyselná a kupecká, teda meštianska trieda bola mohla ďalej rozvíjať i v 19. storočí, ako sa začala v 17. a v prvej polovici 18., od 70. rokov 19. storočia neboli by sme sa dožili ani úžasného utekania Slovákov do Ameriky. Obyvateľstvo, ktorému dediny už nedávali dosť chleba, bolo by bývalo priťahované mestami svojho najbližšieho okolia, mestami slovenskými. Samy naše mestá by boli rástli a stávali sa centrami blahobytu a slovenskej vzdelanosti.

Ťažké položenie slovenského národa premení sa vtedy, keď na jeho území nastane možnosť rozvíjať mestá. Už naša zemepisná poloha je z tejto stránky dosť nepriaznivá; všetky rieky od nás vedú k Dunaju a Tise, do maďarských krajov. Preto treba, aby menovite tam, kde z našich dolín rieky vychodia na rovinu, zdvihli sa ako hradby slovenské mestá, ktoré pristavia, nepustia ďalej a privinú k sebe všetkých Slovákov, odchádzajúcich zhora nadol.

Meštianstvo slovenské. Národnie noviny, 12. mája 1914, č. 55