ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už vyše týždňa trvá karpatský boj a hovoria o ňom, že je jednou z najväčších udalostí celej vojny. V posledných dňoch, ako sme čítali v úradných zvestiach, hlavný uzol veľkého boja zaľahol už na údolie Laborca a Ondavy.

Ak na údolie Laborca a Ondavy, tak naša pozornosť dvojnásobne musí byť pútaná k tým udalostiam. Sme Slováci, milujúci svoj rod s takou vrelosťou, že sa trasieme o osud každej slovenskej duše, a tu jeden z najstrašnejších bojov celej vojny zasahuje už územie obývané Slovákmi.

V Zemplínskej stolici, v severnej polovici ktorej tečie rieka Laborec a prijme ako prítok i Ondavu, úradná štatistika vykazuje 100-110 tisíc Slovákov; bezmála toľko ako v Turci a Liptove spolu. Donedávna sme o národopisných pomeroch týchto podkarpatských krajov nemali jasnú predstavu, lebo po Šafárikových štúdiách prešlo pol storočia a krajom od Spiša na východ sa národopisne nevenovala dostatočná pozornosť. Menovite sme nepoznali náležitý rozdiel medzi Slovákmi a Rusmi. Novšie osvetlil veci nórsky slavista Olaf Broch, všeličo vysvetlil Štefan Mišík, prišli práce Haličana Gnaťuka, Niederleho a najmä známa veľká kniha nezabudnuteľného Czambela.

V monografii Zemplínskej stolice, ktorú vydala roku 1895 maďarská akadémia, šárošpatacký profesor Geza Ballagi písal, že Slováci, čo do počtu konkurujúci v stolici Maďarom, nemajú národné povedomie, ale zato sa húževnato pridŕžajú svojej reči, svojich mravov. „Slovák“ — citujeme doslovne z Ballagiho — „necíti potrebu zameniť svoju materinskú reč inou. Jeho reč je taká, ktorá — ako vravíme — lepí sa na človeka. Ak teda vstúpi do služby, on naučí gazdu svojej reči… Vyše Nového Mesta (sídlo stolice) v panských rodinách i domáce služobníctvo je zväčša slovenské a kvôli nemu celá rodina, starší ako mladší, naučí sa po slovensky. Trebišovský, sečovský, kelečínsky, michalovský Slovák porozumie maďarskej reči, ale zato Maďar kabátnik s ním po slovensky hovorí, hoci by mu to ako ťažko išlo.

Ako sa Slováci pridŕžajú svojho jazyka, najlepšie ukazuje fakt, že v hornom Zemplíne ešte i dnes je osem takých kalvínskych cirkví, kde sa musí kázať alebo len po slovensky, alebo i po slovensky… Predtiský dištrikt pred pár rokmi na návrh samého biskupa vyzval hornozemplínsky seniorát, aby použitím všemožných prostriedkov pracoval na tom, aby tam, kde služby božie dosiaľ neprestajne slovanské bývali, i do tých čias, kým pri bedlivejšom pečovaní možné bude upotrebovať výlučne nášho národného jazyka, služby božie raz po maďarsky a raz po slovensky odbavovali. Seniorát potom i urobil vo veci potrebné poriadky; ale najmä lastomírski kalvínski Slováci rozhodne žiadali zostať pri starom. Maďarský kňaz teda (lebo veď akože by mohol vyjsť zo Šarošpataku, z teologického ústavu Predtiského dištriktu, slovenský kňaz?!) zásady takzvanej ,maďarskej viery‘ je prinútený ešte vždy po slovensky hlásať. Zvláštnym javom je ale pozorovať ho nielen v Zemplínskej stolici, že kým sa Slováci tak chránia pomaďarčiť sa, Rusi, tam kde sa s Maďarmi stýkajú, hoci pomaly, ale stanú sa Maďarmi.“

V okolí Nového Mesta obce Borši, Toroňa, Ruda-Bányáczka, Zemplín, v Medzibodrogu Malá Dobra, Agard, Szerdahely, Lelesz-Polyán, Vajdácska, na Hegyalji, Sárospatak, Olaszi, Tolčva, Zombor, Szerencs, Tokaj, Keresztúr atď. sú dnes už čisto maďarské, ich ruskí obyvatelia sa úplne vtopili do Maďarov; gréckokatolík v Šárošpataku, v Agarde alebo vo Vajdáčke má vraj síce slovanskú bohoslužbu, ale nerozumie z nej ani slova.

„A medzi Slovákom a Rusom“ — končí Ballagi svoje výklady — „čo do reči temer niet rozdielu, preto naučiť sa po maďarsky jednému je tak tažko ako druhému. Sotva sa mýlime, keď príčinu tohto javu hľadáme v tom, že Slovák je nielen húževnatejší, ale má i takú asimilačnú spôsobnosť, ktorá Rusovi chýba.“^[34]

Vo svojej knihe (Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov) má Czambel zaujímavú kapitolu „Výbojná sila východno-slovenského nárečia“. V nej na príkladoch ukazuje, ako sa v podkarpatských krajoch od Spiša až po Marmaroš slovenčina šíri na úkor poľštiny a najmä ruštiny; záver poučnej kapitoly je: „Poliaci, Rusi a Nemci vychodno-slovenského územia učia sa usilovne po východno-slovensky, nie z lásky k slovenskej reči, ani nie preto, že by ona mala nejaké privilégiá, ale zo životnej potreby. Okolnosti na širšom východno-slovenskom území za sto a sto rokov utvorili sa tak, že východná reč slovenská stala sa prostredkovacou rečou medzi žijúcim tam rôznorodým obyvateľstvom.“ Profesor Broch prísne lingvistickými štúdiami už pred Czambelom zistil, že slovenčiaci prúd pohybuje sa na východ nezastaviteľne. Vlani som pri povestnom marmarošskom procese sám začudovaný počul, keď obyvatelia Izy, ruskej dediny od Marmarošskej Sihoti ešte na východ, vyvolávaní predsedom súdu po mene, jeden po druhom hovorili: „Tu je! Tu je!“ celkom nie po rusky, ale čisto po slovensky.

Po Šariši a Spiši týchto húževnatých, kultúmo-výbojných našich východoslovenských bratov najviac je v Zemplíne, od Nového Mesta, stoličného sídla, hore k Laborcu a Ondave. A ta, na rieky Laborec a Ondavu, už zasahuje strašný boj veľkej vojny… Vojny nie takej strašnej pre tých, ktorí v nej svoje prsia vystavujú guliam, ako pre obyvateľstvo, ktorého kraje stanú sa javiskom dlhých, dlhých bitiek, čiže bojov…

A mnohí z nás možno ani by nevedeli, že v tých podkarpatských krajoch tiež žijú Slováci. I prišlo nám na um pripomenúť o nich niečo.

Karpatský boj. Národnie noviny, 1. apríla 1915, č. 39